Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18780 |
Česko-slovenské vzťahy v čase pandémie
Áno, samozrejme ide o alúziu na názov slávneho románu Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery. Nie je vari ani také ťažké prijať túto metaforu kolumbijského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, kľúčovej osobnosti magického realizmu. Medzi Čechmi a Slovákmi je nepochybne výnimočné, hlboké puto, bola tu svadba, spoločné peripetie, hádky i rozvod. A dnes podľa všetkých prieskumov verejnej mienky je pre nich ten druhý z našich národov najobľúbenejším.
Zažívame čudnú dobu, na ktorú sa bude určite dlho spomínať, ktorá sa bude aj hodnotiť a posudzovať. Dobu nového koronavírusu, spôsobujúceho ochorenie covid-19. Po vojne bude opäť každý generálom, plne chápem, že dnes rozhodujú zodpovední pod veľkým tlakom, v časovom strese a na základe poznatkov a názorov odborníkov, často protirečivých, ktoré majú k dispozícii. Autor tohto článku, čoby neodborník, nemá ambíciu prispevať k neprehľadnej diskusii profesionálnych, ale najmä amatérskych epidemiológov, virológov, lekárov rôznych atestácií, molekulárnych biológov, genetikov, farmakológov a čojaviem akých ešte –lógov, ktorých je dnes plý internet a množstvo ktorých prekonáva aj obvyklé obrovské počty politológov či futbalových a hokejových trénerov v našej populácii. Vyjadrovať sa k tejto problematike je nielen trochu nadbytočné, ale aj nebezpečné, pretože situácia na fronte s vírusom sa mení každou minútou a zajtrajšími očami môžu vyzerať dnešné názory beznádejne hlúpe.
V každom prípade však môžeme konštatovať, že ide o veľmi vážnu zdravotnú hrozbu, celosvetová, globálna reakcia na ktorú je úplne bezprecedentná. Počty úmrtí sú v porovnaní so španielskou chrípkou na konci prvej svetovej vojny, alebo s niekoľkými vlnami moru zanedbateľné, avšak doba je iná a ľudstvo dnes, ako sa ukazuje, nie je ochotné tolerovať ani ďaleko menšie straty, ak ich považuje za zbytočné, teda také, ktorým sa dá zabrániť. Preto má iste zmysel šírenie ochorenia brzdiť, jednak aby nedošlo k zahlteniu zdravotníckych kapacít, jednak v nádeji, že sa objavia účinné lieky či vakcína. Len postupne sa dozvedáme, aké percento prípadov vlastne diagnostikujeme, aké sú genetické a zdravotné predispozície na ochorenie, či prekonanie choroby zanecháva trvalú alebo dočasnú imunitu, akým spôsobom a ako rýchlo vírus mutuje a mnoho ďalších kľúčových informácií. To všetko treba vyvažovať so záujmami ekonomiky, ale napokon aj s tým, aby ľudia vo väčšom počte neumierali na iné diagnózy (stále sú častejšou príčinou úmrtia kardiovaskulárne či onkolické ochorenia, ale napríklad aj sezónna chrípka), lebo sa kvôli koronavírusu odkladajú rôzne operácie či vyšetrenia, a takisto s tým, aby sme zo života neurobili len prežívanie, inými slovami, aby sme na neúmerne dlhý čas neznižovali kvalitu života ľudí na neprijateľnú úroveň. Je jasné, že nebrzdiť vôbec je hazard so životmi, rovnako jasné je, že nemôžeme brzdiť tak, aby sa chod spoločnosti úplne zastavil a ekonomicky sme vykrvácali. Je to ťažké a bolestné rozhodovanie, ktoré zodpovedným nezávidím. A dodajme, tými nie sú či nemali by byť toľko vzývaní odborníci, ale politici, ktorí majú demokratický mandát prijímať rozhodnutia, vyvažujúc poznatky od odborníkov – epidemiológmi počínajúc a ekonómami končiac, pričom v tom rade sú aj právnici, učitelia, diplomati...
Ku kvalite života patrí nepochybne na jednej z dôležitých priečok aj cestovanie. Keď sa pýtame na výdobytky po Novembri 1989, počujeme to vždy na jednom z prvých miest. V prípade cestovania medzi Českom a Slovenskom nejde zďaleka len o dovolenky, či o pendlerov, dochádzajúcich za prácou. Ide o naozaj mnohostranné pradivo vzťahov, rodinných, hlboko osobných, o ekonomickú i vedeckú spoluprácu, o dochádzanie do nemocnice, napokon aj o hranice vedúce stredom dedín. V Slovenskom dome v Prahe sme riešili množstvo prípadov, berúcich za srdce. Postupne sa na niektoré z nich začali vzťahovať výnimky, na iné do napísanie tohto textu nie. Išlo hoci o dcéru, žijúcu s rodinou v Česku, ktorej na Slovensku umrela mama, alebo o pár dvoch pražských Slovákov, kde ona už bola v Prahe v pôrodnici, on sa do Česka nevedel dostať zo Slovenska, kde bol navštíviť rodičov. Išlo aj o rad ďalších párov, ktoré sa ocitli na rôznych stranách hraníc, často z hľadiska štátnej príslušnosti zmiešaných. Tých variácií bolo a je nepočítane. Podobne sa v tejto veci angažovali napríklad i cirkvi, na ktoré sa zúfalí ľudia často v podobných prípadoch obracali. Tu je na mieste apelovať na oba naše štáty, aby hľadali cesty – a ony existujú – ako pri dodržaní dostatočných zdravotno-bezpečnostných opatrení zohľadňovať aj tieto otázky, ktoré sú mimoriadne citlivé ľudsky, ekonomicky, právne i zahraničnopoliticky. V blízkej budúcnosti by možno malo zmysel rokovať aj o akomsi spoločnom zdravotnom priestore. Stav v oboch krajinách je na to dostatočne dobrý, jeho perspektíva pozitívna.
Nemenej dôležité je uchovať si vzácny ekosystém vzájomných kultúrnych väzieb. Nie je to zďaleka len otázka fyzickej mobility. Je tiež dôležité nenechať ekonomicky zahynúť subjekty, ktoré sú v tejto oblasti kľúčové. Je tak trochu nešťastné, že o podpore kultúry sa najviac hovorí v súvislosti so známymi tvárami hercov, o ktorých si ľudia často oprávnene myslia, že nepatria k ekonomicky najohrozenejším skupinám. Niečo celkom iné sú však rôzne hodnotné, a práve preto malé festivaly, folklórne či divadelné súbory, občianske združenia a spolky, vykonávajúce nezastupiteľnú prácu na poli kultúry, a špeciálne česko-slovenských kultúrnych vzťahov. Je dôležité, aby im neprepadli schválené granty a dotácie, vďaka ktorým udržiavajú svoju náročnú a často skromnú existenciu, naopak aby im ich štát či regionálne a miestne samosprávy umožnili prispôsobiť novej situácii. Treba kvitovať, že v niektorých prípadoch sa tak už deje. A napokon, štát má morálnu povinnosť aspoň čiastočne kompenzovať výpadok príjmov kultúrnych subjektov, najmä tých „kamenných“, ktoré musia platiť zamestnancov, energie a tisíc ďalších konštantných nákladov. Opäť treba povedať, že to nie sú len veľké divadlá a galérie, ale aj tých pár kamenných inštitúcií občianskej spoločnosti, medzi nimi aj národnostných menšín, vrátane českej na Slovensku a Slovenskej v Česku. V tomto prípade ide hoci o Slovenský dom v Prahe, či Múzeum kultúry Čechov na Slovensku...
Aby sme sa vrátili ku geniálnemu juhoamerickému spisovateľovi, ponúka nám aj ďalšiu metaforu, a to názvom svojho vôbec najslávnejšieho románu. Vlastne ide skôr o hrozbu. Čo by sa mohlo stať, keby sa pri riešení zdanlivo akútnejších problémov úplne zabudlo na jemné pradivo vzájomných vzťahov i na krehkú infraštruktúru kultúry a s ňou súvisiacej socializácie. Ten román sa, pravdaže, volá Sto rokov samoty.
Vladimír Skalský, predseda SZSZ a riaditeľ Slovenského domu v Prahe : 17.04.2020