Rudolf Chmel 75-ročný


 Rudolf Chmel sa dožíva životného jubilea. Narodil sa 11. februára 1939 v Plzni, teda v Českej republike. I preto je vhodné jeho jubileum pripomenúť i v Prahe, v rámci cyklu Kvarteto, ktorý organizuje Slovenský literárny klub v ČR spolu so Slovak World Network za podpory Ministerstva kultúry ČR, Ministerstva kultúry SR a ďalších partnerov.
Po štúdiu slovenčiny a ruštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1956 – 1961) pôsobil v Slovenskej akadémii vied v Bratislave: bol pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry (1961 – 1963), Ústavu svetovej literatúry
 a jazykov (1964 – 1972), Literárnovedného ústavu (1973 – 1982) a zároveň redaktorom časopisu Slovenská literatúra. Od roku 1982 bol tajomníkom Zväzu československých spisovateľov v Prahe, v rokoch 1988 – 1989 šéfredaktorom Slovenských pohľadov, potom riaditeľom Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave, v rokoch 1990 – 1992 veľvyslanec ČSFR v Maďarsku, od roku 1993 opäť pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV a súčasne vedúci Kabinetu maďarskej literatúry a jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1993 – 1996), od roku 1994 vedúci Kabinetu slovakistiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, zároveň od roku 2000 šéfredaktor mesačníka OS, od roku 2002 minister kultúry Slovenskej republiky, v súčasnosti poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Žije v Bratislave.

Rudolf Chmel je literárny vedec, významný hungarista, ktorý sa počas dlhodobého výskumného procesu vypracoval na jedného z najvýznamnejších odborníkov na slovensko-maďarské vzťahy. Jeho literárnohistorické práceLiteratúry v kontaktoch a Paralely a konfrontácie objektívne analyzujú zložitú problematiku vzájomných vzťahov na rozličných úrovniach a sú akceptované tak na slovenskej ako aj na maďarskej strane. Autor nimi položil pevný základ na ďalšie bádanie, ktoré sa už nebude môcť vrátiť k nepodloženým predsudkom a averziám. Monografie materiálovo dopĺňa antológia dokumentárnych textov z 19. a 20. storočia Literárne vzťahy slovensko-maďarské, ako aj subjektívne ladená kniha memoárov a esejí Moja maďarská otázka. Ako slovakista a editor sa orientoval na skúmanie spoločensko-kultúrnych a literárnych koncepcií v 19. a čiastočne aj v 20. storočí, osobitne dejinám literárnej kritiky. V tejto oblasti vyústili jeho analýzy literárnokritického myslenia od národného obrodenia až po koniec druhej svetovej vojny do syntetizujúceho diela Dejiny slovenskej literárnej kritiky, obnažujúceho cez otázky literárneho vývoja uzlové body našich kultúrnych a spoločenských dejín. Organickou súčasťou jeho výskumnej aktivity je kritická a edično-vydavateľská činnosť. Ako kritik sa najmä v 60. rokoch zúčastňoval na formovaní profilu súdobej slovenskej literatúry, o čom svedčia početné štúdie, články a state. Ako editor pripravil s kritickým komentárom a rozsiahlymi štúdiami na vydanie: dielo M. Dohnányho Dumya Listy a denníky, kritické dielo J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárnya Životopisy a články i antológiu slovenskej satirickej poézie Žihadlice. Osobitne treba pripomenúť podnetnú antológiu slovenskej eseje Myšlienka a tvar, ktorá dokumentuje takmer poldruhastoročný vývin tohto žánru: od Hodžovho Dobrého slova Slovákomsúcim na slovo, cez Štúra, Hurbana a Dohnányho, S. H. Vajanského, zabúdaného J. Lajčiaka, Š. Krčméryho, až po A. Matušku a J. Felixa a je doplnená štúdiou O slovenskej eseji, v ktorej Chmel o. i. konštatuje, že „esej vo vývine celej literatúry má isté špecifiká podľa tradície vlastnej society a jej kultúry. Z tohto hľadiska je aj podoba funkcie slovenskej eseje do istej miery historicky premenlivá a spojená s konkrétnym stavom literárneho aj spoločenského vývinu“. Rovnako podnetne na súčasné myslenie pôsobí edičné sprístupnenie prác polemicky vnímanej postavy A. Škarvana Zápisky vojenského lekára a Slováci. Spolu so známym českým slovakistom a literárnym vedcom L. Paterom vydal antológiu Kontext české a slovenské literatury. V 90. rokoch, v čase, keď sa znova začal politický zápas o zmysel slovenských dejín, o naše miesto v stredouerópskych dejinách a o naše historické smerovanie do budúcnosti, pripravil rozsiahlu a podnetnú antológiuSlovenská otázka v 20. storočí: zahrnul do nej texty slovenských politikov, historikov a literátov, ktorí sa snažili z rôznych uhlov pohľadu reflektovať (a pokiaľ ide o aktívnych politikov ako A. Hlinka, M. Hodža, G. Husák) aj riešiť štátoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi na princípe rovný s rovným. V úvodnej štúdii k antológii Chmel konštatuje, že realizácia princípu rovný s rovným „sa ukázala reálna iba pri jestvovaní dvoch samostatných štátov. Slovenská otázka dostala slovenskú odpoveď, ale podpísali sa pod ňu aj Česi“. Najnovším autorovým dielom je súbor esejí Moje slovenské pochybnosti, ktoré vznikli v poslednom desaťročí a možno ich charakterizovať ako aktuálne a zároveň nadčasové reflexie o našej národnej minulosti, o predsudkoch a traumách, ktoré sú večným sprievodcom na našej ceste dejinami.

  • Ukážka z tvorby

    DEJINY V DEJINÁCH

    (K storočnici Slovenských pohľadov)

     

         A kto pozná dejiny moderného slovenského národa, ten vie, že v nich, v tých dejinách, sú nevymazateľne vpísané dejiny Slovenských pohľadov. Ak sa chceme zmerať s vlastnými dejinami, nevyhneme sa konfrontácii s časopisom, ktorý ich spoluvytváral. V dobrých chvíľach, ktorých bolo vzácne ako kedysi šafran; a najmä v zlých časoch, ktorých bolo neúrekom.

                                                                                                              (Vladimír Mináč, Slovenské pohľady 1974)

         V našej novodobej histórii nemáme veľa takých trvácich javov, ktoré by si získali toľko uznania, ako Slovenské pohľady. Možno o tomto časopise pochybovať, možno, i treba, ho kritizovať, ale nemožno mu uprieť; že počas storočnej existencie vykonal čosi, čo má spoločenskú, ideovú aj umeleckú váhu, čo napriek všetkým protirečivostiam pretrváva, čo z neho nerobí len starinu, ale aj živú súčasť nášho kultúrneho a národného vedomia.

         Literatúra (a Slovenské pohľady s ňou) dnes už nemá také výsadné postavenie, akému sa mohla ešte donedávna a pomerne dlho tešiť. Nemá tú silu, ktorou by ovplyvňovala život, ako v časoch našich predchodcov. Prestala byť jedným z najvážnejších prejavov existencie národa (aj keď neprestala byť pravda, že to jeden z najvážnejších prejavov existencie národa je), dospela a je – slabšia. Prestala byť centrom, z ktorého možno nejako výraznejšie ovplyvňovať kultúrne vedomie. Nesmie však uveriť, že túto možnosť stratila navždy.

         Len táto viera a pochybnosti zároveň dožičili asi Slovenským pohľadom dôjsť do veku, ktorý hovorí – možno i nechtiac alebo vďaka rôznym náhodám – aj o trvácnosti, nezničiteľnosti a nenahraditeľnosti literatúry v živote národa. O zmysluplnosti práce, ktorá potvrdzuje oprávnenosť neľahkej púte za dnešnou i včerajšou autentickosťou nášho miesta – v priestore i čase.

         Problém významu a poslania Slovenských pohľadov je z takéhoto hľadiska trochu širší; je to problém slovenský vôbec (t. j. aj v nadnárodnom kontexte). Problém časti, ktorá v mnohom zrkadlí celok, jeho kultúrne, historické sebauvedomovanie (ale i jeho deformovanie), ktorý znamená v konečnom dôsledku to, čo tak presne v súvislosti so Slovenskými pohľadmi sformuloval Vladimír Mináč: „Ak sa chceme zmerať s vlastnými dejinami, nevyhneme sa konfrontácii s časopisom, ktorý ich spoluvytváral.“ Lebo odprvoti bolo naozaj tak, ako napísal už Škultéty: „čo je k dobrému Slovenským pohľadom, je zároveň k dobrému slovenskej literatúre, slovenskej veci.“ Slovenská vec, vec slovenského národa vo svojej pravej, ale dakedy i odvrátenej, no mnohostrannej podobe, stala sa natrvalo vecou Slovenských pohľadov. Ich trvalým údelom.

         Tradícia však – ani v tomto prípade – nemôže byť iba tým známym rohom hojnosti, z ktorého možno iba donekonečna načierať; nesmie znamenať len čítankový obdiv, na ktorý si potrpíme najmä pri výročiach. Tradícia, to je aj pokrok, teda uchovávanie starého prekonávaním, uchovávanie cez kritický postoj. Tradícia Slovenských pohľadov (a ona nás, či chceme alebo nie, do značnej miery určovala i určuje) môže zostať pre nás podnetná len pri tomto spôsobe jej uchovávania a neustáleho kritického konfrontovania. Sme jej dedičmi; tým však, že ju dedíme v celistvosti, v jej protirečivosti, nemusí byť len predmetom oslavovania, chvál, ale i kritického vyrovnávania sa; aj s vlastnými dejinami – neprikrášľovanými, no práve tak neočierňovanými.

         Náš dialóg s minulosťou určuje prítomnosť. Musí nás však viesť úsilie porozumieť z nej čo najviac; len tak lepšie porozumieme sebe i dnešku v nás. Len v takomto málo obdivnom a viac kritickom rozhovore s minulosťou sa nám bude aj kontinuitno-integračné poslanie storočných Slovenských pohľadov javiť, napriek všetkým protirečivostiam a kompromisom (ktoré viedli – dúfajme, že vždy len načas - i ku kompromitácii), opodstatnenejšie a produktívne. Pohľady neboli stále na čele, ale stále trvali a takmer vždy i tvarovali našu kultúru a literatúru; iné časopisy to robili skôr nárazovo, rapsodicky. Pohľady, až na krátke intermezzá, stále. Ich pôsobenie v kultúrnom organizme bolo zväčša stabilné. Bol to ich klad aj nevýhoda. Dejiny Slovenských pohľadov sú tak nielen dejinami ich výšok, ale aj plytčín, často dejinami našich kompromisov, ústupov i strát. Inak by asi nemohli pretrvať, inak by museli rezignovať na funkciu, ktorú si dali (okrem iného) do erbu: na svoje centrálne, dostredivé postavenie celonárodného literárneho časopisu. Vždy keď na túto svoju funkciu nedbali, keď sa (alebo ich) redukovali, zjednostraňovali – klesali.

         Zápas o neustále znovupotvrdzovanie tohto centrálneho postavenia tvorí rub i líce storočnej histórie Slovenských pohľadov. Vydávať časopis sto rokov totiž nie je nijaká pokojná prechádzka búrlivými dejinami. Zvlášť nie vtedy, keď sa v ňom môžu odrážať i vo svojom negatívnom obraze. Aj dejiny našej literatúry. Treba mať tieto dejiny v dejinách na pamäti i preto, lebo Pohľady neboli len objektom, ale i subjektom spoločenského a literárneho vývinu, boli nielen inštitúciou, ale i živým organizmom – so všetkými slabosťami i prednosťami: redaktorov, autorov i tých ostatných. Mali svojský život, majú preto nárok i na svoj životopis.

         Keď ich roku 1881 začali Vajanský a Škultéty vydávať, nestavali na piesku, hoci situácia národa vyzerala navonok katastroficky. Mali pred očami najmä rovnomerný, naozaj meteorovitý monument predošlej epochy i generácie: Hurbanove Slovenské pohľady, ktoré v rokoch 1846 – 1852 s prestávkou kratučko, ale podstatne predznamenali každý ďalší pokus o slovenský literárny a v širšom zmysle kultúrny časopis. No kým Hurbanove Pohľady boli útočným a programovým časopisom frontálne nastupujúcej štúrovskej generácie, Pohľady, ktoré začali vydávať Vajanský so Škultétym, museli (popri všetkom generačnom úsilí) pripustiť už na svojom začiatku kompromisy – v názoroch, hodnotách atď. Nemohli inak, ak chceli reprezentovať slovenskú literatúru a kultúru ako celok. Nemohli, a zväčša nechceli inak, ani nikdy potom. Nikdy neboli vyslovene skupinovým časopisom; ak sa k tejto tendencii približovali, chápalo sa to ako ich mínus. Ich funkcia bola všenárodná i všeliterárna, všeobjímajúca, záchovná, nie avantgardná; kontinuitná, harmonizujúca, tradičná, niekedy i konzervujúca. Na príčine bolo viacero skutočností.

         Slovenské pohľady vychádzali od roku 1881 do roku 1953 v Martine, ktorý sa od memorandových čias nadlho stal takmer jediným strediskom slovenskej politiky aj kultúry. Od roku 1922 ich vydávala oživená Matica slovenská; bola to prinajmenšom druhá, nie celkom zanedbateľná determinanta časopisu. V Martine vychádzalo do prevratu aj po ňom mnoho časopisov. Viaceré vychádzali pomerne dlho, čo súviselo isto s húževnatosťou a obetavosťou redaktorov i vydavateľov, ale najvýnimočnejšie postavenie si nadobudli Slovenské pohľady. Vajanský i Škultéty boli solídnou zárukou hneď pri ich vzniku; prirátajme k tomu názorovú zhodu s Hviezdoslavom, spoluprácu Vlčka, ktorý (veľa nechýbalo) uvažoval v lete 1882 usadiť sa v „metropole“, totiž v redakcii Národných novín. Žiaľ, Vajanský mu musel odpovedať, tak po martinsky, že všetci by boli radi, keby prišiel, len plat pre neho nemajú...

         Martin bol v mnohom provinčný, malomestský, ba až dedinský, ale v mnohom – dnes už priam nepochopiteľne, lebo aj s vysokými mravnými ideálmi jednotlivcov, takmer by sa chcelo povedať: hrdinský – vedel týmto obmedzeniam odolávať. Mal veľa nedostatkov a chýb, ale čímsi ich vedel prekonávať, aj keď to nebolo vždy bezbolestné. Na martinské pomery a spôsoby si rovnako sťažovali Martinčania ako nemartinčania; rovnako Vajanský či Šoltésová, Bielek, ako Andrej Kmeť, Jur Janoška, Kukučín, Timrava, Krasko, Jesenský, Smrek, Matuška a i., nehovoriac o vyslovených opozičníkoch aj outsideroch – hlasistoch, prúdistoch, davistoch, nadrealistoch, ale i čechoslovakistoch, alebo napríklad postupistoch a i. Dosť z toho išlo aj na rováš Slovenských pohľadov; aj ich estetiky, nielen ideológie a politiky. Martin a Pohľady s ním sa tak – nielen svojou stabilitou – stávali často, raz právom, inokedy neprávom, symbolom slovenského konzervativizmu, prinajmenšom tradicionalizmu. Ako každé paušálne odsudzovanie, i toto však obsahovalo mnoho jednostranností, zjednodušení, z ktorých viaceré, hlasistické napríklad, prischli Martinčanom natrvalo.

         Konzervatívna politická orientácia, spoliehanie sa na cudziu pomoc a nedôvera vo vlastné sily, nepochopenie pre nové sociálne hnutia, slavianofilstvo a rusofilstvo cárskej proveniencie atď. – to všetko naozaj ovplyvnilo aj obsah Slovenských pohľadov, ale nie trvalo a nie vo všetkom. Veď Pohľady, a to je isto podstatné, znamenajú aj nástup realizmu, aj trvalý záujem o slovenskú otázku, ktorá zostávala dlho nevyriešená a mimo pozornosti. Literárny život mal byť jedným z hlavných, ak nie jediných, prejavov národného života, zárukou jeho svetlejšej budúcnosti. A Slovenské pohľady boli pri tom. Aj preto, lebo dlho mali priamo monopolné postavenie, ale nielen preto. Martin totiž, napriek všetkému, do prevratu zostal centrom. Nebolo to len zo staromilstva, tradície, nebolo to zadarmo. Vajanský bol duch autoritatívny i aristokratickejší, mal dosť jasné predstavy o sebe i o svojom okolí; nerád pripúšťal, že by Martin mal prísť o svoje výsady, hoci – ani nie tak paradoxne – sám vari najbolestnejšie prežíval nielen malosť martinských pomerov, ale i tragiku položenia celého národa. Škultéty, demokratickejší, ľudovejší, reálnejší i realistickejší, vedel sa pomerom prispôsobiť disciplinovanejšie, nemal v sebe Vajanského nespokojnosť, dynamiku a rapsodickosť, uspokojil sa s menšín priestorom; vari preto mohol tak dôsledne a vytrvalo odolávať takmer tri desaťročia aj Slovenskými pohľadmi tvrdým skúškam času.

         Situácia Martina i Pohľadov sa vznikom republiky po roku 1918 nijako podstatnejšie nezmenila ani nezjednodušila. V nových podmienkach sa Martin naozaj, aj napriek oživeniu Matice slovenskej a rozličných inštitúcií a časopisov, dostával do úzadia; stal sa ešte provinčnejším. Slovenské pohľady nemali v tomto procese ľahkú funkciu. Od roku 1922, najprv za Krčméryho, potom za Mráza, zostávali síce naďalej strediskom, v ktorom sa sústreďovali takmer všetky najlepšie sily slovenskej literatúry, ale i za cenu kompromisov, ústupkov, ktoré neostávali bez ozveny. Napokon, časopis, ktorý chcel obsiahnuť celú rozlohu hoci nerozsiahlej slovenskej literatúry, mal vždy sklony ku kompromisom (a niekedy i provincionalizmu). Za Krčméryho, v dvadsiatych rokoch, k tomu pristúpila i otázka Martina ako kultúrneho centra; stala sa predmetom verejných diskusií, polemík, ktoré však nemali väčší význam. Začas tejto ilúzii uveril nielen Fedor Ruppeldt, ktorý bol jej najusilovnejším vyznavačom v Pohľadoch, ale aj Štefan Krčméry; no ostalo len pri ilúzii. Slovenská kultúra nebola taká rozvinutá, aby mohla mať centrum v Martine, hoci geograficky, historicky a zásluhami všelijako predurčenom na túto významnú rolu. Vývin išiel iným, diferencovanejším riečiskom. Matica slovenská tiež nadobúdala (aj vo vzťahu k Pohľadom a edičnej politike) viaceré retrográdne črty, od staromilského mravokárneho postoja až k reakčnému klerikalizmu a neskoršej kolaborácii s fašizmom, a tak po krátkom období po oslobodení bolo vari logické a nevyhnutné – ak mal mať časopis znova centrálne postavenie v slovenskej literatúre –, že sa preniesol do Bratislavy.

         Tým sa nehovorí nič o provincionalizme či svetovosti časopisu (periféria bujnie často i v centre, a naopak), skôr o jeho organizačnom a pracovnom zameraní a o jeho mieste v novej spoločenskej a kultúrnej štruktúre. Nebola o nič jednoduchšia, nezápasila s o nič menšími problémami.

         Robiť časopis, dobrý časopis, totiž nie je ľahko v malom i vo väčšom meste, v centre i na periférii, pred sto rokmi rovnako ako dnes. Jeho úroveň je odrazom väčšieho súhrnu okolností, ktoré idú ponad mestečká i mestá. Je odrazom dejín v malom i veľkom. Lebo časopis, navyše časopis, aký pre našu národnú kultúru znamenajú Slovenské pohľady, predstavuje do značnej miery naozaj dejiny v dejinách; ale nie izolované dejiny. Práve naopak. Slovenské pohľady sú v malom nielen dejinami našej literatúry za posledných sto rokov, ale i dejinami našej spoločnosti, jej historického uvedomovania, jej ustavičného národného, kultúrneho sebapotvrdzovania aj problematizovania. Z tohto hľadiska je v konečnom dôsledku ľahostajné, či vychádzali v Martine alebo v Bratislave. Dôležité je, ako vedeli odrážať súčasnosť, ako sa práve týmto reflektovaním stávali časovými a nadčasovými zároveň, čím pretrvávali a čím odišli do zaslúženého a nehrdinského zabudnutia.

         Ako ešte ani nie tak dávno napísal Alexander Matuška: „časopisy boli u nás často jediným miestom, kde slabo obsadený orchester vydával známky literárneho hýbania. V každom prípade by ten alebo tí, čo sa podujali na vypísanie histórie našich literárnych časopisov, objavili mnohé z nášho života, z jeho zdvihov a spádov“. Niet vari pochybností, že i Matuška by súhlasil s tým, že jedným z časopisov, ktoré najpresvedčivejšie zrkadlia tieto zdvihy a spády v našom živote, sú Slovenské pohľady. Aj pre svoj, ako povedal inde, „pohnutý životopis“, v ktorom za sto rokov museli prežiť vskutku všeličo z nemenej pohnutého životopisu národa, celej spoločnosti.

         Dlho bolo u nás tak, ako písal v jednom zo svojich prvých úvodníkov po nástupe do Národných novín roku 1879 Svetozár Hurban Vajanský: „Nám Slovákom nezostáva iná zbraň v rukách, len tlačené slovo.“ Keď sa touto zbraňou stali roku 1881 i Slovenské pohľady, ani ten najlepší veštec by nebol veril, že sa dožijú storočnice. Jeden literárny časopis (a literárny niekedy len sčasti), to však bolo dosť málo v časoch, keď napríklad v susednej českej alebo maďarskej žurnalistike bolo podobných periodík na desiatky. Hoci bol do prevratu dosť osamotený, pretrval. Po ňom už pretrvával dlho aj ako symbol dovtedajšej neústupčivosti, aj ako symbol istej potvrdenej historicity slovenskosti. Chcel objať kultúru, literatúru v celistvosti, preto často i menej diferencovane. Platil dane viacerým epochám i viacerým pánom...

         Nemusíme byť preto pri jubileu Slovenských pohľadov ani sentimentálni, ani úzkostlivo uctievačskí. Pokúsme sa radšej, nerušiac istú tradičnú náklonnosť, o kritickú sondu, ktorá je síce príležitostná, ale nie oslavná. Z času na čas, múdro pripomenul Gercen, nezaškodí nahliadnuť do archívu zdanlivo uzavretých udalostí: „Keď sa stále obzeráme späť, hľadíme na minulosť vždy inými očami; vždy v nej odhaľujeme novú stránku, pridávame k porozumeniu skúsenosť cesty, ktorú sme už absolvovali.“ Pokúsme sa o túto čiastkovú (pretože i časovo vymedzenú) sondu nie s nárokom na úplnosť, ale s úsilím o postihnutie toho podstatného, čo určovalo Slovenské pohľady a čím ony určovali náš život až na prah dneška.

         Poznávanie podielu Slovenských pohľadov na vývine našej spoločnosti, umenia, literatúry je priamo našou povinnosťou. Nielen pre ich integrálnu funkciu, ale jednoducho: pre poznávanie pamäti národa i literatúry, ktorú v mnohom priam príkladne reprezentujú. Len z takýchto hľadísk, len z týchto dôvodov má zmysel zmerať duchovný význam Slovenských pohľadov – s vlastnými dejinami, s dejinami našej literatúry, s našou dejinnosťou vôbec. S našou kultúrnosťou, ktorej isté hodnoty sa ukázali často ako nenahraditeľné. Nenahraditeľné boli aj Slovenské pohľady. Mali pre našu kultúrnosť životný význam. Sceľovali, hoci niekedy sa žiadalo i rozdeľovať. Sceľovali ono „slovenské“, ale väčšmi mohli rozdeľovať – „pohľady“. Bol to ich nedostatok? Skôr nevyhnutnosť. Samozrejmý údel. Pochopiteľný najmä do prevratu, kým sme žili takmer na okraji dejín, kým nás i odtiaľ skoro nevysotili, kým sa s nami nechcelo vo „veľkej“ histórii rátať. Ale nevyhnutný ešte i dlho potom, keď sme sa v dejinách habilitovali. Tento samozrejmý údel prišlo spĺňať predovšetkým literatúre, spisovateľom. A sprvu nadlhšie, začas takmer výlučne, aj Slovenským pohľadom – so všetkými zdvihmi aj spádmi, ktoré takýto údel sprevádzajú.

     

    ADY NA SLOVENSKU

         Hovoriť o stretnutiach slovenskej literatúry s tvorbou Endre Adyho znamená načrieť do hlbokého, takmer bezodného náleziska problémov v slovensko-maďarských literárnych vzťahoch a pokúsiť sa vybrať z neho aspoň za priehrštie. Lebo takto nastolený problém by si vyžadoval skutočne komplexný výskum aj na našej strane. Monografická štúdia maďarského literárneho historika Istvána Csukása z roku 1961 patrí k prvolezeckým dielam, zmapovala bohatý materiál, nám by však bol potrebný aj pohľad tak povediac sub specie vývinu slovenskej literatúry. Kde sú na takéto dnes ešte čiastkové východiská aspoň približne metodologické inštrukcie, ktoré by podnecovali uvažovanie na adyovskom materiáli?

         Vieme už prinajmenšom od Šaldu, že dielo básnika sa odpútava od pôvodcu a začína žiť životom plným premien, „jakýsi svůj dobrodružný životní román“. Patrí k úlohám literárnej histórie stopovať osud života tohto diela vo väzbách, ktoré by osvetlili jeho význam pre domácu aj inonárodné literatúry čo najobjektívnejšie a najmnohostrannejšie. Ide teda o konkretizáciu autora, diela vo viacerých rovinách. V takomto prístupe možno zbadať aj to, ako sa v priebehu času menilo napríklad hodnotenie Adyho v slovenskej literatúre, aká bola funkcia jeho diela vo vývine slovenskej poézie i vo vývine kritického myslenia.

         Isto niet pochybností, že Adyho poézia mala v slovenskom prostredí neobyčajne silný ohlas – v spoločenskom a najmä v literárnom dianí. Nie je preto náhodné, že práve tento básnik je hlboko vkorenený aj do nášho kultúrneho a literárneho vedomia. Je maďarský a univerzálny, pôvodný i svetový. Je príkladom subjektívneho lyrika v pravom zmysle slova a súčasne jedným z najväčších básnikov tragédie svojho národa a ľudu, ktorý chcel byť vedome svedomím kultúrneho maďarstva. Obrazom svojej osobnej drámy, ale vlastne drámy človeka vôbec, burcoval i burácal. Prežil a pretrpel údel básnika tak ako nik z jeho súčasníkov, preto mohol vydať svedectvo, ktoré sa prihováralo i budúcim pokoleniam – doma aj za hranicami národa. Nie je to bezvýznamné i pre slovenského čitateľa, ktorý v mnohom zdieľal podobný osud ako jeho maďarský sused.

         Nazdávam sa, že by nemalo zmysel robiť na tomto mieste bibliograficko-chronologický opis Adyho konkretizácie v našom literárnom kontexte, ale treba aspoň upozorniť na jej niektoré kľúčové body, aby – ešte raz so Šaldom povedané – sa dalo zrekonštruovať „jak se dílo obměňovalo v mysli těch generací následujících, které se jim zabývali, které z neho žily, které se jim sytily a živily“. Spoločenskú funkciu diela možno totiž skutočne sledovať najmä z toho, „jak je dílo vnímáno, jaké hodnoty jsou mu přisuzovány, jaké významové spojitosti vyvoláva, v jakém společenském okruhu dílo žije a v jakém hierarchickém zařazení“ (F. Vodička). V takomto zaradení je očividná rovnako spoločenská ako estetická hodnota diela do novej literárnej tradície a podmienok, ktoré pri tom pôsobia. Po takomto prieskume možno určiť vývinovú aktualizáciu aj aktuálnosť diela, jeho životnosť, t. j. estetickú účinnosť jednotlivých zložiek diela atď. Nová konkretizácia, uvádza Vodička, znamená vždy v určitom zmysle regeneráciu diela, dielo je znova v sviežej podobe uvedené do literatúry, zatiaľ čo fakt, že sa opakuje stará konkretizácia (napríklad školskou formou) a nevznikala by nová konkretizácia, je svedectvom, že dielo prestáva byť živou súčasťou literatúry.

         Nazdávam sa., že Ady je na takto pochopené interpretovanie zjav viac ako prípadný. Napokon, „dobrodružný život“ mala od začiatku i konkretizácia jeho diela v samotnej maďarskej literatúre, niet sa preto čo čudovať, že búrlivejší život mal Ady i v slovenskom prostredí. Prijímanie Adyho v slovenskej literatúre najmä do prevratu (1918) sa v podstate nevymyká z ako-tak ustálenej podoby recepcie maďarskej literatúry na Slovensku v tomto období. Oficiálny, dosť negatívny vzťah k maďarskej literatúre kompenzoval aktívny čitateľský vzťah k maďarskej pôvodnej i prekladovej literatúre, podmienený bilingvizmom aj biliterárnosťou slovenského príjemcu. Hviezdoslavovo apostrofovanie Adyho (1910) ako „herolda svitajúcich časov“, ktoré potvrdzuje „jednohlasovosť kvíľby“ a „totožnosť“ dlhých žiaľov slovenského a maďarského ľudu, predstavuje viac kontakt na báze porozumenia, komunikácie sociálno-morálnych a národných postojov, názorov, ľudských a spoločenských situácií. Kontakt., resp. konkretizácia isto nie zanedbateľná, ale predsa len viac ľudská, sociálno-nacionálna ako literárna či poetologická.

         Jestvuje však v tomto období podobnosť nezanedbateľná, hoci nie je navonok deklarovaná – s Ivanom Kraskom. A predsa: bezprostredný vzťah medzi obidvoma autormi nie je dokázaný; ide zrejme o čítankový príklad typologickej príbuznosti. Obaja sa napájali z približne podobného spoločenského prostredia aj literárnych inšpirácií v rovnakom čase. Obaja modifikovali symbolizmus, dopĺňajúc ho o svojrázne črty, určované osobitnou sociálno-národnou situáciou spoločnosti, v ktorej žili. V tom je blízkosť básnikov – v stotožnení sa s ľudom, s národom. Kraskovu pozíciu však väčšmi určovalo sociálne i nacionálne krutejšie položenie slovenskej spoločnosti, jeho prijatie preto nesprevádzali také búrky a vášne ako prijatie Adyho v maďarskej spoločnosti, kde nová literatúra vystupovala aj s novým spoločenským a politickým programom.

         Nemožno však tvrdiť, že by Ady nebol živý v slovenskom prostredí už v tomto čase. Pravdaže, protirečivo. „Starí“ ho obchádzali, presnejšie, nevenovali mu (okrem Hviezdoslavovho ľudského gesta) pozornosť. Z mladých najmä V. Roy, M. Rázus a neskôr Š. Krčméry sa k nemu približovali so zjavnejším pochopením, kým iní (F. Votruba, B. Pavlů, J. Slávik a iní) kritickejšie, ba i odmietavo. Dokladov je, prirodzene, málo. Ivan Krasko píše už 1. 6. 1910 Františkovi Votrubovi: „Čítal som v rukopise Royovo pojednanie o tvorbe E. Adyho: veľa slovy málo povedané.“ To je však zatiaľ jediný „doklad“ na kritickú (žiaľ, nezvestnú) konkretizáciu Adyho diela do prevratu. S prekladmi to nie je o nič lepšie: okrem Krčméryho prekladov dvoch básní v Živene roku 1916 (a jedného fejtónu vo vládnych Slovenských novinách roku 1904) viac dokumentov niet. Redaktor Prúdov J. Slávik píše síce v decembri 1912 F. Votrubovi, že dostal „dosť dobré preklady z Adyho... od Š. Krčméryho“, nepublikoval ich však; pýtal si od Votrubu srbské, lebo ako písal: „odložil som ich predbežne ad acta – nechcem s nimi začať sériu prekladov“. V. Roy, o ktorom sa dosť všeobecne tradovalo už pred prevratom (viac ráz napríklad F. Votrubom), že podľahol Adyho pôsobeniu, sám neskôr (roku 1931) vyvracal, že symbolizmus nenašiel ani v literatúre českej, ani u Adyho a maďarských nyugatistov, ale už skôr v západných a severských literatúrach, aj v ruskej literatúre. (Po prevrate napísal Roy i báseň nazvanú Andrejovi Adymu a Adyho aj prekladal). Celkove teda možno konštatovať, že Ady žil v predprevratovej slovenskej literatúre, formoval však jej vkus i orientáciu skôr latentne ako navonok (dokonca Krčméry ako mladý bratislavský kaplán sa ho podľa svedectva súčasníkov dovolával i v kázňach).

         Po prevrate roku 1918, v novej zmenenej situácii slovenskej literatúry aj spoločnosti, akoby padli vonkajšie bariéry. Ady sa stáva vývinovým fermentom, ako neskôr (roku 1941 v Eláne) napísal Michal Chorváth: „Je to zjav európsky celou svojou bytosťou a pre našu poéziu sa stal kľúčom k tomu, čo inde učili Baudelaire a Rimbaud“. Prekladá sa, propaguje v kritikách, úvahách, štúdiách, rezonuje v súčasnej slovenskej poézii, ktorá v jednej časti rozvíja v nových podmienkach odkaz moderny. Po prevrate, ako je známe, nastupovala a presadzovala sa v slovenskej literatúre aj literárnej kritike generácia, ktorá ešte z domu, zo škôl poznala maďarčinu a maďarskú literatúru. Prvotiny viacerých básnikov tejto generácie boli napísané ešte po maďarsky. Za viacerých nech prehovorí Štefan Krčméry: „Mladí Maďari, grupovaní literárne okolo Nyugatu,“ píše vo svojich Dejinách literatúry slovenskej, „všeličo mali, čo slovenskému človekovi blízke bolo... V duchovnom Uhorsku pred ich vystúpením bolo značne dusno, oni počali vetrať. Okná otvárali predne na západ. Cítiť to aj u Adyho, pulzujúceho medzi Bakonyom a Parížom neprestajne... Slovom: kyprilo sa. Na maďarských gymnáziách sa začalo debatovať o Adym a v súvise s ním o Baudelairovi a Poeovi.“ Krčméry, Beniak, Smrek, Lukáč, Novomeský, Poničan, ale i Nižnánsky, Borin a iní nemohli sa nestretnúť s Adym. S bázlivou úctou, isto však obdivne, pristupoval k nemu Krčméry už tri roky po básnikovej smrti, keď v Slovenských pohľadoch (1922) písal o „rujnom poetovi maďarskej moderny“ a jeho „revoltujúcom hlase“, „miestami prorockom“, bojujúcom „proti falošnému zmyslu maďarského vládneho života“. Krčméry podčiarkuje, že Ady „zašiel tak ďaleko, že nikdy vari nehodil nepriateľ do očú Maďarom také surové slová ako Ady svojmu plemenu“. Prejavuje však zmysel aj pre Adyho „chorobnosť“, lebo hoci je „celá poézia Adyho, revoltujúca proti chorobe Maďarska, sama je chorá“, napriek tomu však – „bez otázky veľká“. To už nie je len obdiv spoločenských ideálov Adyho, básnika prichádzajúcej, očakávanej revolúcie, ale priamy vzťah k poézii ako celku, ako výrazu nedeliteľnej básnickej bytosti. Krčméryho hlas tak hneď v expozícii nového, už smelšie proklamovaného vzťahu slovenskej literatúry k Adymu prináša tón, ktorý koriguje ak aj nie falošnú, predsa len dosť oklieštenú dovtedajšiu konkretizáciu.

         Poprevratová slovenská lyrika aj kritika mohla v Adyho diele objaviť hodnoty, ktoré skutočne jednak komplementarizovali náš doterajší vývin, jednak nanovo a inak regenerovali jeho najlepšie kraskovské tradície. Toto konštatovanie však neplatí generálne. Veď napríklad, ako uviedol nie celkom neopodstatnene Rudo Uhlár, inak vplýval Ady na tých, ktorí boli tak povediac i fyzicky blízko jeho dosahu, a inak, resp. menej, vôbec na tých, ktorí odišli do Prahy a „našli si už iné pramene“. Aj tak však možno vo všeobecnosti akceptovať už skôr spomínanú charakteristiku M. Chorvátha. Ady inšpiroval nielen tónmi beznádeje, choroby a chorobnosti či dekadencie, ale i demaskovaním „panstva renegátov a biskupov“, bičovaním vlastného národa, oslavou ľudu, citlivým prežívaním a pociťovaním nárazov vonkajšieho sveta. Z tejto neobyčajne prežívanej skutočnosti sa rodila poézia, ktorá nemohla nereagovať na bytostné problémy človeka tohto sveta. Preto i Adyho ohlas v republike, ktorá sa unášala aspoň čiastkovými slobodami, musel byť silný. Silný až natoľko, že mladý kritik, znalec maďarskej i slovenskej literatúry, Rudo Uhlár uverejňuje roku 1931 (pod pseudonymom P. Jas) v časopise LUK polemickú glosu nazvanú prekvapujúco: Mnoho Adyho. Treba hneď povedať, že predstavuje dosť chaotizujúci a miestami nie celkom pochopiteľný text. Podľa Uhlára Adyho vplyv nepriniesol pre slovenskú literatúru „nových hodnôt žiaducej umeleckej hodnoty. Tí, čo najviac napodobňovali, ostali najmenšími“. Ide tu teda o epigónstvo nižšieho stupňa, zdôrazňuje Uhlár. Potiaľ by ešte bolo možné kritika akceptovať. Na falošnú stopu zvádza, keď odopiera Adyho poézii tú „časovú funkčnú hodnotu, aká by sa pre dnešok vyžadovala. Je viac dekadentná ako konštruktívna a presádzanie Adyho bez lásky umeleckej, len z ideového príbuzenstva, je už dnes hodnou zaostalosťou“. „Preto ten príznak,“ uvádza ďalej Uhlár, „že sa dnes všade tisnú jeho preklady, nepokladám za zdravý a potešiteľný ani prínosný pre slovenskú literatúru – je to skôr zaťažovanie sa“. Toto všetko Uhlár píše napriek tomu, že Ady – ako zdôrazňuje – je jeho „najobľúbenejším spisovateľom“. Otvorenie polemiky bolo teda prinajmenšom nie dosť šťastné. Uhlárove výpady z LUK-u korigoval v Politike E. B. Lukáč, polemika však nesmerovala k meritu veci. Uhlár vyjavil v odpovedi, že v pozadí celého jeho výpadu nie sú ani tak literárne zretele, ako ideologicko-politické aspekty. Ním samým zredukovaný Ady zdal sa mu ešte nie celkom primeraný pre slovenskú poéziu, žiadal skôr národných politikov, ako, podľa neho, dekadentných básnikov: „U nás viac treba széchenyiovcov, deákovcov, barossovcov ako adyovcov. Vybudovať najprv silný dom národného bohatstva a potom, až sa to všetko vyžije, až sa bude zdať, že nacionalizmus dosiahol takého stupňa, že treba i niečo obstrihať na tele národa – až potom nech príde slovenský Ady. My sa však máme s Lukáčovým adyzmom naopak.“ Uhlár tak z apriórnych ideologicko-nacionálnych dôvodov odmieta Adyho a zužuje jeho konkretizáciu na problém dekadentného pólu jeho tvorby, resp. na výlučnosť tohto ohlasu. Lukáč naproti tomu vyvracal dekadentnosť Adyho a odôvodnene prízvukoval, že Ady je v Maďarsku stále aktuálny, „časovo funkčný“ viac ako inokedy. Spor o Adyho nemal síce v slovenskej literatúre na začiatku tridsiatych rokov centrálne postavenie. Nastolil potrebu seriózneho literárnovedného záujmu o problematiku, uplatnenie objektívnych kritérií, ktoré sa realizovali o niečo neskôr, zhodou okolností najmä v štúdiách dvoch hlavných aktérov polemiky – R. Uhlára a E. B. Lukáča. Istá intímna znalosť Adyho a sčasti i adyovskej literatúry upozorňovala aj na ešte dožívajúcu necudzorodosť maďarskej literatúry v našom prostredí v dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov. Adyho poézia fungovala v slovenskej literatúre medzivojnového obdobia nielen ako historická hodnota, ale aj, ba často hlavne, ako esteticky účinné, inšpiratívne dielo. Na tomto konštatovaní nemení nič ani Uhlárova polemická redukcia v mene apriórneho ideologického programu.

         Uhlár, nadväzujúc do istej miery na dielo svojho učiteľa Pavla Bujnáka, pokúsil sa po polemickom vzplanutí zamyslieť nad vzťahmi obidvoch literatúr a vzťahmi slovenskej literatúry k Adymu zvlášť, využívajúc pritom progresívne dobové komparatisticko-metodologické východiská. V širšie koncipovanej štúdii nazvanej Vzťahy medzi slovenskou literatúrou a literatúrami susednými (v zborníku Detvan v Prahe, 1932) jednak podal po prvý raz v našej literárnej vede podrobnejšiu informáciu o literárnej komparatistike, jednak na vzťahu slovenskej literatúry k Adymu vyslovil viaceré metodologické inštrukcie, ktoré už nemali ráz apriórnych novinárskych výpadov, ale seriózneho výskumu. Uhlár tu nie neopodstatnene tvrdí, že „naša literatúra rástla vtedy, keď sa primkla čo najdôvernejšie do širšieho európskeho kultúrneho a duchovného vývoja; keď najviac kontrahovala z cudziny, vtedy najviac rozvíjala svoje svojrázne kmeňové a národné sily a hodnoty“. Podľa Uhlára z maďarskej literatúry pôsobili na Slovensku najviac Arany a Ady. Ady odpovedal na problémy poprevratovej generácie nielen v ideách, ale aj „vo formách, obrazoch, výrazoch, ktoré im boli známe, blízke, boli na ne navyknutí“. Príčiny a podmienky pôsobenia Adyho tak vidí Uhlár nielen v neobyčajne silnej básnikovej individualite, ale aj „v istých spoločných formách myslenia, utvorených z veľkej časti spoločným kultúrnym rastom a orientáciou... Jednakými podmienkami časovými, miestnymi a kultúrnymi“. Dnešnou terminológiou povedané, išlo teda o dožívanie tradície a vplyv konvencií, ktoré v novom, ešte pomerne blízkom prostredí znamenali tvorbu nových kvalít. Uhlár tak posunul problém – na rozdiel od novinárskych šarvátok – do polohy vážnej vedeckej diskusie, hoci sa celkom nevyhol mechanickému uvažovaniu, redukujúcemu i slovensko-maďarské literárne vzťahy vôbec. Taineovsko-guyauovské hľadiská, ktoré už predtým adaptoval P. Bujnák, obohatil o nové možnosti výskumu v typologických reláciách. Takémuto chápaniu pri všetkej obmedzenosti nemožno uprieť istú produktívnosť. V konkrétnej analýze však už autor nestihol tieto otázky rozvinúť (len napríklad v článkoch o vzťahoch Lukáča a Gašpara k Adymu).

         Výsledkom nového komplexnejšieho vedeckého záujmu o Adyho bola i štúdia E. B. Lukáča nazvaná Ady a dekadencia (v zborníku venovanom P. Bujnákovi z roku 1933), cenná a významná i v rámci celej maďarskej adyovskej literatúry. Lukáč vyzdvihol Adyho poéziu v mene jej skutočných humanistických hodnôt. Dokázal, že Adyho ozajstná láska k životu sa prehlbuje i cez jeho verše o smrti, lebo „smrť u neho je len stupňujúcou hodnotiteľkou života“. Preto demaskuje obvinenia Adyho z dekadencie a umiestňuje jeho tvorbu do primeraných súradníc. Takéto konkretizovanie Adyho kultu upozornilo aj na regenerujúcu, aktuálnu hodnotu celého jeho diela v našom kontexte.

         Z iných aspektov sa k Adymu v tridsiatych rokoch vrátili napríklad A. Göllnerová (Problém maďarstva u Endre Adyho, Prúdy, 1934) a Š. Krčméry (Andrej Ady v slovenskom zrkadle, Elán, 1935). Kým Göllnerová sa sústredila len na časť, na tak povediac etickú stránku Adyho zápasu za maďarstvo (i proti Maďarom a renegátom) a problém si trochu zúžila, Krčméry zdôrazňuje osobné vyznanie básnikovi mladosti, jednému „z najväčších zjavov duchovných strednej Európy“.

         Nie bez zaujímavostí je ešte jedna zdanlivo len faktografická maličkosť. Z výročnej správy Učiteľského ústavu v Leviciach sa možno v rubrike o „mimoškolskej činnosti“ jeho pedagógov dozvedieť, že 15. februára 1938 „prednášal o básnikovi A. Adym na večierku slovensko-maďarského zblíženia“ Alexander Matuška, vtedy dočasný profesor tohto učilišťa (na údaj ma upozornil v Budapešti Július Szabó, vtedajší Matuškov študent). Žiaľ, text prednášky, ktorý by bol pre nás isto zaujímavý, je nezvestný. V súmraku prvej republiky je však samotný fakt takejto prednášky a v tomto prostredí prinajmenšom pozoruhodný.

         A tak v čase, keď v Maďarsku „vypadol z pamäti“ (ako podčiarkuje István Csukás), v slovenskom „zrkadle“ sa Ady realizoval podstatne – rovnako cez svoju veľkosť básnickú, ako aj cez možnosť byť naplnením pozitívneho programu slovensko-maďarského zbližovania a porozumenia. Záujem o neho pripravil pôdu aj pre nasledujúce knižné preklady, z ktorých najmä Lukáčove, Smrekove a Beniakove znamenajú v tomto ohľade vrchol nášho vzťahu k Adymu a k maďarskej literatúre vôbec.

         Dnes, pravdaže, už nestojí problém tak, či dosť Adyho, mnoho alebo málo, či menej. Ady sa stal trvalou súčasťou našej kultúry. Zásluhu na tom, myslím si, majú i jeho vykladači a prekladatelia z medzivojnového obdobia, ktorí zväčša nepriamo potvrdili „časovú funkčnosť“ Adyho i v nasledujúcich obdobiach a vlastne dodnes.


Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Viliam Rakús : 19.02.2014