Nie sme suchá ratolesť


 Rozhovor pre Literárny týždenník:
MIROSLAV JANEK sa zhovára s predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí VLADIMÍROM SKALSKÝM
 
 
1.
MIROSLAV JANEK: Koľko   obyvateľov našej planéty okrem územia žije dnes vo svete a hlási sa  k svojmu slovenskému pôvodu alebo je evidovaných ako slovenskí šttátni príslušníci?  A akým spôsobom sa o nich dozvedáte a v akom spojení s vami sú oni?
VLADIMÍR SKALSKÝ:  Kvalifikované odhady, s ktorými pracujeme my, ale aj orgány Slovenskej republiky, hovoria o zhruba dvoch miliónoch Slovákov v zahraničí. Hoci to číslo nie je a nemôže byť presné, môžeme povedať, že v zahraničí žije až tretina slovenského národa! To je sila, s ktorou sa určite musí počítať. Kultúrna, ekonomická a napokon aj politická. Slovenských štátnych príslušníkov je výrazne menej, dovolím si odhad okolo 300 tisíc – neistota tohto čísla je daná najmä nejasným počtom držitelov dvojakého občianstva v Českej republike, kde je nemalé percento ľudí, ktorí dvojaké občianstvo objektívne majú, nikdy však nepožiadali o osvedčenie o ňom. 
So Slovákmi v zahranićí komunikujeme predovšetkým prostredníctvom ich organizácií. Zhruba stovka tých najvýznamnejších v 23 krajinách sveta je združená v našom Svetovom združení Slovákov v zahraničí (SZSZ) ako strešnej organizácii slovenského sveta. Máme aj individuálnych členov, čo sú najmä významné osobnosti krajanského života. Členská základňa volí všetky orgány SZSZ a všemožne sa podieľa na jeho činnosti.
 
2.
MIROSLAV JANEK: Kedysi Svetozár Hurban Vajanský napísal román Suchá ratolesť. Vedel o čom píše, pretože sám ako verný Slovák ocitol sa na ostrove Brač síce v slovanskom, ale nie slovenskom prostredí. Možno dnes Slovákov, žijúcich v zahraničí alebo hlásiacich sa k slovenskému pôvodu považovať za suchú ratolesť?
VLADIMÍR SKALSKÝ: Slováci v zahraničí určite nie sú suchou ratolesťou. Naopak, napríklad Slováci na Dolnej zemi, teda na území dnešného Srbska, Rumunska, Chorvátska a Maďarska, si udržiavajú svoju identitu už dákych tristo rokov, rozhodne viac než štvrť tisícročia. A ak zájdete do Báčskeho Petrovca či Nadlaku, zistíte, akou dokonalo, ľubozvučnou slovenčinou hovoria, ale aj akú kultúrnu infraštruktúru, neporovnateľnú so sídlami podobnej veľkosti na Slovensku, vybudovali! Zaslúžili by si zápis do Guinessovej knihy rekordov za schopnosť nárdoného prežitia. A nech uvediem aj príklad z inej geografickej oblasti, americkí Slováci podpisom pitsburskej a clevelandskej dohody z veľkej časti zachránili národnú svojbytnosť Slovákov doma, ktorým inak hrozilo utopenie sa v maďarskom mori. Akáže teda suchá ratolesť?!
 
3.
MIROSLAV JANEK: V ktorých krajiných sa nachádza najväčší počet občanov, hlásiacich s k slovenskej národnosti a kedy, za akých podmienok sa tam oni alebo vari skôr ich predkovia usadili?
VLADIMÍR SKALSKÝ: Vôbec najväčší počet Slovákov žije v USA, druhou najpočetnejšou komunitou sú krajania v Česku. Celkom osobitou, početnou a mimoriadne životaschopnou je enkláva na Dolnej zemi, o ktorej som už hovoril. V zámorí sú početné aj komunity v Kanade či Austrálii, v Európe pomerne výrazne vzrástli počty Slovákov vo Veľkej Británii, Írsku či Nemecku, kam odišli mnohí za prácou či štúdiom. Slováci samozrejme žijú ako v ďalších okolitých krajinách, v Poľsku, na Ukrajine, tak aj v končinách vzdialených, prakticky všade po svete. 
A ako sa ocitli v zahraničí? Časť vlastne delením existujúcich štátnych útvarov. Tí, čo odišli po vyhnaní Turkov na Dolnú zem za úrodnou pôdou a často v prípade luteránov ušli pred náboženským prenasledovaním, sa ocitli v zahraničí po rozpade monarchie. Slovákov v Poľsku vymenil Beneš za uhlie na Tešínsku, komunita na Ukrajine sa ocitla v zahraničí po strate Podkarpatskej Rusi, dnes Zakarpatskej Ukrajiny, Slováci v Česku po rozpade federácie. No a do ďalších krajín odchádzali Slováci v rôznych emigračných vlnách. Do USA, Kanady či Argentíny už od konca 19. storočia za prácou, v zvýšenom počte potom za veľkej hospodárskej krízy. Židia i československy orientovaný exil pred druhou svetovou vojnou i počas nej, ľudácka emigrácia krátko po nej, demokratická opozícia po roku 1948... Veľká vlna prišla po roku 1968. No a dnes by som nehovoril ani tak o emigrácii ako migrácii – veľa ľudí dnes vymení za život viacero krajín, niektorí sa i vracajú na Slovensko so skúsenosťami i kapitálom, iní si založia rodiny za hranicami...
 
4.
M. JANEK: Naši krajania majú spravidla dvojité občianstvo, ale je istý počet aj takých, ktorí majú len občianstvo daného štátu, mentálne, historicky  a duchovne  sa  však hlásia k Slovensku, ktoré bolo rodnou krajinou ich predkov?
V. SKALSKÝ: V tomto ste priveľmi optimistický a píšete skôr o tom, čo by sme radi. Dvojaké či dvojité občianstvo nemá dnes ani desať percent všetkých Slovákov v zahraničí. Najväčšia časť z nich má len občianstvo krajiny, kde žijú, mladú ľudia, ktorí odišli len nedávno, majú zasa spravidla len slovenské občianstvo. Každopádne sa však k slovenskosti hlásia, spravidla viac než ľudia doma. Lebo ak aj niekto nie je zástancom veľkých slov o národe, vonku si predsa uvedomí, že má materinskú reč, je ukotvený v nejakej kultúre, chce sa s ľuďmi rovnakej národnosti stretávať, prijímať, či i produkovať kultúru, vychovávať v tom i svoje deti. Teda uvedomí si, že súčasťou národa je, že je to danosť a veľká hodnota.
 
5.
M. JANEK: Aké sú dnes, po novembri 1989, možnosti udržiavať s našimi krajanmi zmysluplný a obojstranne prospešný kontakt? A kto prejavuje o spojenie s rodnou krajinou či krajinou svojich predkov väčší záujem - oni, alebo ich niekdajšia vlasť?
V. SKALSKÝ: Ja si myslím, že ten záujem by mal byť obojstranný a spolupráca musí byť dvojsmerná. Preto ani nemám rád pojem „starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí“, ako ho používa slovenská legislatíva. Veď my máme čo ponúknuť, či už v oblasti tvorby kultúry, prezentácie Slovenska, v oblasti cestovného ruchu, hospodárskej spolupráce, ale napokon i politického pôsobenia. Slováci v zahraničí mali vždy eminentný záujem o kontakt so Slovenskom. A štát v tomto urobil tiež nemalý pokrok – Svetové združenie Slovákov v zahraničí napokon stálo pri zrode Zákona o Slovákoch žijúcivh v zahraničí i Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. S tým dnes po rôznych turbulenciách v minulosti mimoriadne dobre spolupracujeme! Na druhej strane, stále nám chýba viac informácií o Slovákoch v zahraničí napríklad v Slovenskej televízii, keď druhá zložka RTVS, Slovenský rozhlas, si svoje verejnoprávne poslanie v tejto oblasti plní na jedničku. A tiež v učebniciach na Slovensku, aby sa maturanti nemuseli čudovať, že nejakí dolnozemskí Slováci vôbec existujú. Pre tých je to aj urážlivé.
 
6.
M. JANEK: Mohli by ste priblížiť organizačnú štruktútu vášho združenia a ozrejmiť, prečo máte sekretariát v Bratislave, ale vy, ako jeho predseda, sídlite v Prahe? Nestretli ste sa niekedy kvôli tomu s obvinením z čechoslovakizmu?
V. SKLASKÝ: Niet obvinenia, s ktorým by sa človek v našom prostredí nestretol – to už patrí k našim národným danostiam. Ale vážne: sídlo sekretariátu v Bratislave je logické, Slovensko je to, co nás spája, ťažisko nášho sveta. Áno, ja žijem v Prahe, jeden môj podpredseda v Budapešti, druhý v New Jersey, ďalší funkcionári po celom svete. Moji predchodcovia, ak by som zarátal i Svetový kongres Slovákov, žili v Kanade, USA či Nemecku. A ktovie, kde budú žiť moji nasledovníci? Jednoducho v slovenskom svete. S čechoslovakizmom to skutočne nič spoločné nemá.
Raz za tri roky zasadá valné zhromaždenie SZSZ, kde sa zídu zástupcovia členských organizácií z celého sveta. Volia predsedu a generálnu radu, kde sú zástupcovia jednotlivých regiónov podľa presne daného kľúča. Všetky oblasti sú v nej teda zastúpené. Generálna rada si volí užšie vedenie, výkonný výbor – aktuálne sú v ňom zástupcovia USA, Česka, Maďarska, Srbska, Rumunska a Švédska. Popritom funguje Zmierovacia a revízna komisia, a tiež odborné komisie pre legislatívu, školstvo, kultúru, tradičnú kultúru a vedu a výskum. Celkom novo sme zriadili, a je to historická udalosť aj Ekumenickú duchovnú radu, ktorej predsedá evanjelický a. v. biskup Samuel Vrbovský zo Srbska, podpredsedom je rímsko-katolícky misionár, reverend Imrich Tóth z Francúzska. A týmto všetkým orgánom poskytuje servis sekretariát v Bratislave.
 
7.
M. JANEK: Popíšte nám, prosím, ako vyzeral váš pracovný program v roku 2013, čo sa vám podarilo úspešne zavŕšiť a čo ešte z pôvodného plánu  čaká na realizáciu v tomto roku?
V. SKALSKÝ: To je ďalšia veľmi široká otázka. Môj pracovný kalendár navyše zahŕňa nielen aktivity SZSZ, ale aj činnosť Slovensko-českého klubu v Prahe, ba i biznis. Tak aspoň telegraficky: za najvýznamenjšie úspechy SZSZ v minulom roku možno považovať založenie už zmieňovanej Ekumenickej duchovnej rady, usporiadanie Dní slovenského zahraničia na Ukrajine, podpis dohody o spolupráci so Spolkom slovenských spisovateľov, celý rad cyrilo-metodských aktivít alebo prípravu cyklu televíznych dokumentov o Slovákoch, žijúcich v zahraničí, či aj náš príspevok k uvoľneniu pobytového režimu pre držiteľov osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí. Slovensko-český klub popri tradičných aktivitách ako vydávanie časopisu Slovenské dotyky, spoluvydávanie literárnej revue Zrkadlenie-Zrcadlení či organizovanie cyklu festivalov Dni slovenskej kultúry v Českej republike, prišiel aj s veľkou novinkou, ktorá práve bude dokončená až v tomto roku: na prelome mája a júna otvoríme – dúfame, za prítomnosti oboch hláv štátov - Slovenský dom v Prahe, v samom srdci tohto mesta rekonštruujeme nádherný objekt. No a ešte predtým sa podieľame ako partneri aj na otvorení slovenskej reštaurácie v Prahe. Aktivít je obrovské množstvo a nemenej plný kalendár majú aj kolegovia v iných krajinách...
 
8.
M. JANEK: Takže nad otvoreným tohoročným diárom  a prezraďte čo čaká našich krajanov v roku 2014 na línii spojenia s ich pôvodnou vlasťou, aké podujatia doma či v jednotlivých krajinách pripravujete a kto  i akým spôsobom  sa na nich bude spolupodieľať?
V. SKALSKÝ: Dovoľte znovu len veľmi stručný výber. Dni slovenského zahraničia budú tentoraz v Srbsku, v auguste počas Slovenských národných slávností. Po druhý raz sa bude konať Jánošík & Ondráš Folk Fest vo Vychylovke, po šestnásty raz Jánošíkov dukát v Rožnove pod Radhošťom, dva sesterské festivaly, ktorých je SZSZ spoluorganizátorom a kde sa zúčastňujú aj krajanské súbory.  Pripravujeme aktivity k Dňu zahraničných Slovákov, čo je štátny sviatok sv. Cyrila a Metoda, prvé riadne zasadnutie Ekumenickej duchovnej rady SZSZ i veľké novinky na našom portáli www.slovacivosvete.sk. 
 
9.
M. JANEK: V ktorých krajinách sú prisťahovaní Slováci či potomkovia Slovákov najiniciatívnejší, vyžadujúci  si efektívny kontakt s rodnou krajinou? Sú to Slováci, žijúci v USA, Kanade, Austrálii  či v niektorej inej krajine?
V. SKALSKÝ: Tie komunity sú skutočne mimoriadne rôznorodé. Tí v zámorí sú, áno, najďalej a vykonali aj v histórii neskutočný kus práce pre Slovensko! Asi najužšie väzby so Slovenskom má logicky najmladšia menšina – tá v Česku. Asi najväčśiu renesanciu prežili Slováci na Ukrajine, ktorí sa za Sovietskeho zväzu enmohli k slovenskosti vôbec hlásiť a teraz prežívajú ďalšie pohnuté časy. Zvláštny morálny záväzok má Slovensko k Slovákom v Poľsku, nemalým politikom sú Slováci v Maďarsku. A ak mám zmieniť podľa mňa vôbec najživotaschopnejšiu komunitu, poviem: Slováci v Srbsku, vo Vojvodine!
 
10.
M. JANEK: Aké sú vaše osobné skúsenosti z kontaktov s krajanmi? O čo sa najviac zaujímajú a či chcú v najbližšom čase navštíviť Slovensko?
V. SKALSKÝ: Sám som krajan a sme rôzni, tak ako sú rôzni ľudia na Slovensku, a logicky možno ešte viac, keďže žijú v rôznorodejších prostrediach. Každopádne oproti sedemdesiatym, osemdesiatym či začiatku deväťdesiatych rokov sa už krajanské hnutie neexponuje politicky. Máme demokratické, sebavedomé Slovensko. Slováci v zahraničí sa dnes usilujú o udržanie svojej identity, oblasť kultúry, školstva, médií. A samozrejme dnes, keď neexistuje železná opona a iné zábrany, často cestujú do svojej starej vlasti ći domoviny svojich predkov – na Slovensko.
 
11.
M. JANEK: Naši zahraniční krajania patría vo svojej novej vlasti k akej sociálno-príjmovej skupine? Sú zväčša príslušníkmi strednej vrstvy, alebo nájdu sa aj takí, ktorí patria k spoločenskej a finančnej smotánke?
V. SKLASKÝ: To sa pýtate mňa, ktorý žijem v Česku, kde máme podnikateľov typu Andreja Babiša či Tomáša Chrenka, kde už vo vláde boli aj traja slovenskí ministri súčasne, z ktorých jeden ani nehovoril po česky, a kde žijú melecké osobnosti ako Juraj Jakubisko či Miro Žbirka? A je to tak aj v mnohých iných krajinách, len sa o tom na Slovensku málo vie. Svetový kongres Slovákov založil kanadský uránový miliardár Štefan B. Roman, dnes je Slovák najbohatším Austrálčanom, slovenské korene má aj rad holywoodskych hercov. Slovenských poslancov máme v Rumunsku či Srbsku, ale aj v USA a čoskoro snáď budeme mať znovu aj v Maďarsku. Samozrejme, zďaleka nie všetci Slováci v zahraničí patria k tým bohatým, sociálna štruktúra je daná históriou i súčasnými pomermi. Vo všeobecnosti sa však dá poveda´t, že Slováci v zahranićí dkazujú, že sú invenční a pracovití, a preto úspešní.
 
12.
M. JANEK: Príklad úspešných Slovákov, pôsobiacich v minulosti v zahraničí - ako bol napríklad vynálezca padáka Štefan Banič, Jozef Murgaš, Andy Warhol, ako aj syn známeho právnika  a podnikateľa JUDr. Fábryho, ktorý bol tajomníkom generálneho sekretára OSN Hammaskjolda a spolu s ním zahynul v zostrelenom lietadle nad Afrikou, finančník Michal Bosák, ktorého podpis svietil na amerických bankovkách  či svetoznámy výtvarný umelec, rodák z Liptovského Mikuláša Koloman Sokol - pôsobí podnecujúico a inšpiratívne, aby aj súčasníci vybočili z priemeru a snažili sa vykonať niečo originálne, čím zároveň zviditeľnia aj svoju rodnú krajinu? Občas sa v médiách stretneme s menom niektorého úspešného Slováka, pôsobiaceho v zahraničí, či už v podnikateľskej, finančnej, marketingovej, technickej alebo vedeckej či inej sfére. Nie je potrebné viac doma prezentovať tieto osobnosti, aby aj občania Slovenska pocítili istú hrdosť na svojich krajanov, pôsobiachc za našimi hranicami a snažili sa im v domácich podmienkach vyrovnať či priblížiť?
V. SKALSKÝ: Určite ich treba doma viac prezentovať! V médiách i prostredníctvom školstva. Pozrite sa, koľko pozornosti tomu venujú hoci v Maďarsku, ale aj inde. Mám pomerne podrobné informácie o fungovaní iných diaspor, keďže som bol ako prvý z takzvaných nových krajín EÚ zvolený za podpredsedu organizácie Európania vo svete so sídlom v Bruseli.
Veľa robí Slovenský rozhlas, a teraz už nielen Radio Slovakia International, zamerané na publikum v zahranićí, ale aj celoštátne vysielanie. I v Slovenskej televízii sa o Slovákoch v zahranićí informuje, ale myslíme si, že by sa malo omnoho viac. Práve o tom je aj náš nový projekt Slováci a svet. Napokon, pri jeho prezentácii kladieme aj nasledujúce otázky, ktoré sú – možno zľahka paradoxne – najlepšou odpoveďou na otázku vašu: Viete, že predlohou slávnej románovej postavy Robinsona z pustého ostrova bol pravdepodobne prešporský rodák Karl Jetting, že Slováci na čele s P. J. Šafárikom postavili na nohy celé vyššie školstvo v Srbsku že Slovák Michal Baluďanský významne zasiahol do vzdelanostného, právneho, ekonomického i kultúrneho života Ruska za vlády cára Alexandra I. aj ako rektor Petrohradskej univerzity, že Korinthský a čiastočne aj Panamský prieplav stavali podľa plánov Vojtecha Gerstera, že najprestížnejšie budovy v Šanghaji staval architekt Ladislav Hudec že už desaťročia znie po celom svete ľubozvučná slovenčina v slávnej piesni Beatles „Yellow Submarine“ vďaka slovenskému rodákovi Dežovi Hoffmanovi, že osud ľudstva za studenej vojny medzi Východom a Západom bol aj v rukách uránového kráľa Štefana Romana, rodáka z východného Slovenska, že za Slovákov vstúpil na Mesiac Eugene Cernan, že umelecký štýl pop-art je dielom Andy Warhola alias Andreja Varhoľu, že najbohatším Austrálčanom je náš krajan Frank Lowy, že globálna navigácia GPS by nevznikla bez pričinenia Ivana Alexandra Gettinga, že svet sa obdivuje hollywoodskym hviezdam so slovenskými koreňmi ako boli a sú Pola Negri, Steve McQueen, Tony Curtis, Paul Newman a Angelina Jolie?
 
13,
M. JANEK: Existuje však aj jazykový problém. Pred desaťriočiami úspešne pôsobili letné školy slovenského jazyka, na ktoré k nám prichádzali potomkovia zahraničných Slovákov  i študenti, ktorí mali záujem zvládnuť pre nich dosť exotický jazyk. Ako je to dnes? Slováci, ktorí sa rozhodnú usadiť v zahraničí zrejme ovládajú  jazyk príslušnej krajiny ale čo potomkovia, mladá generácia Slovákov, usadených v minulom storočí, či z ekonomických príčin alebo  po zlomových politických udalostiach  a krízach v rokoch 1948 či 1968 - tí neprejavujú záujem naučiť sa jazyk a zoznámiť bližšie s histŕoiou krajiny svojich rodičov či starých rodičov?
V. SKALSKÝ:  Letné školy slovenského jazyka fungujú stále, vynikajúci ich organizujú skúsené slovakistky a  slovakisti zo Studia Academica Slovaca, týmto témam sa venuje aj Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici.  Slovakistika sa vyučuje na celom rade svetových univerzít. Pre udržanie slovenčiny medzi krajanmi je však asi dôležitejšia výuka priamo v krajinách, kde žijú. Rozvinuté školstvo je najmä v Srbsku a Rumunsku, školy fungujú aj v Maďarsku, Chorvátsku, Poľsku či na Ukrajine. Ak hovorím o rozvinutom slovenskom školstve, myslím tým desiatky materských a základných škôl, ako i stredné školy, vrátane internátnych, a to na veľmi dobrej úrovni. V ďalších krajinách je rôzna forma víkendových škôl a podobne. Veľmi dôležité sú aj štipendiá slovenského ministerstva školstva, ktoré umožňujú krajanom študovať na Slovensku – problémom však je, že málo z nich sa do komunít vracia. Doplnkový význam má aj výuka prostredníctvom internetu a ďalšie formy. Slovenský svet je aj v tomto pestrý: Niekde je výuka slovenčiny absolútnou samozrejmosťou, nad ktorou sa ani nepremýšla, inde je to boj.
 
14.
M. JANEK: Dôvody slovenského vysžahovalectva boli rôzne. Politické, národnostné, náboženské, rasové, ekonomické, ale hoci aj vrodená túžba po poznaní sveta. +Vysťahovalectvo sa "realizovalo" kumulovanejšie  v istých časových vlnách, súvisiacich často s politickými premenami, oodohrávajúcimi sa na území  Slovenska. Počínajúc ekonomickým vysťahovalectvom v 19. storočí, snahou vyhnúť sa maďarizácii, boli to roky politickýh prevratov: 1918, 1938, 1945, 1948, 1968... Preto ani slovenská emigrácia nie je názorovo či politicky jednotná.Ako tieto skutočnosti ovplyvňujú fungovanie slovenských organizácií v zahraničí a prípadne aj vašu činnosť? Emigranti z čias slovenského vojnového štátu i tí demokratickí, ktorí odchádzali do sveta po februzári 1948  mali či majú svoje organizácie. Spomínam si na stretnutie s predstaviteľmi Rady slobodného Československa po novembri v hoteli Bôrik. Niekdajší vysoký funkcionár Demokratickej strany Martin Kvetko, keď som mu spomenul jeho vystúpenie v roku 1947 na štadióne v Liptovskom Mikuláši  ma objal a so slzami v očiach povedal: "Neprišli sme medzi cudzích. Ešte si nás pamätajú." Bolo to skutočne dojemné stretnutie po desaťročiach. Existujú vari  aj nejaké združenia, ktoré založili politickí komunistickí vysťahovalci po roku 1989?
V. SKALSKÝ: Podarilo sa vám rozosmiať ma, ďakujem za to. Nie, také združenia nie sú. Ale inak ste sa dotkli vážnej témy, politické rozpory boli kedysi naozaj veľké. Musím však poveda´t, že dnes sú podstatne menšie. Dôvodom je jednak to, že slovenské zahraničie sa – ako som už zmienil – nemá taký dôvod venovať politickým témam, a jednak jednoduchý fakt, že došlo k obmenám generácií. Som si istý, že slovenské zahranićie má prevažne moderné demokratické názory, nie je nejakým rezervoárom prekonaných myšlienkových prúdov, ako občas napovedajú predsudky, ktoré sú na Slovensku stále živé. Samozrejme, nechcem tým všetkým povedať, že by v slovenskom zahranićí neboli aj rozpory. Či už sú dané rozdielnymi záujmami jednotlivých komunít či societ v nich, alebo jednoducho osobnými ambíciami. Nedá sa čudovať, že etablovaní Slovákoamerićania majú iné priority, než ilegálni prisťahovalci spred pár rokov. A že jedni i druhí majú iné priority ako príslušníci slovenskej enklávy v Srbsku. SZSZ v tomto zohráva dôležitú rolu: zjednocuje požiadavky, prispieva k vzájomnému poznaniu, je mediátorom...
 
15.
M. JANEK: Myslím si, že treba robiť dosť radikálny rozdiel medzi vlastenectvom a nacionalizmom. Problémom je najmä vysporiadanie sa s hodnotením vojnového slovenského štátu, keď sa často a celkom neoprávnene, v rozpore so skutočnosťou glorifikuje toto obdobie. Ako dnes vyzerá štruktúra krajanských organizácií z hľadiska ideologických diferencií?  
V. SKALSKÝ: Súhlasím sa vami. Už som ale vlastne naznačil, že s tým nemáme vážne problémy. Možno menšie, než majú ľudia na Slovensku, kde tieto tendencie cítiť občas dosť výrazne. 
Pokiaľ ide o vlastenectvo, to je medzi krajanmi – trúfnem si povedať – silnejšie, než doma. Lebo má hmatateľnú podobu aktivít, ktoré treba podniknúť, aby sme si slovenčinu a slovenskosť uchovali. Pokiaľ ide o nejaký šovinizmus, ten je, myslím si, výnimočnejší. Lebo ten čerpá z izolácie a neznalosti inakosti a obáv z nej. Tým je ťažké trpieť, ak žijete obkolesení inou kultúrou. Slováci v zahraničí vytvárajú často medzi kultúrami oboch svojich domovov most. Napokon my sme nazvali aj trojdielnu sériu antológií slovenskej literatúry v zahraničí práve „Medzi dvoma domovmi“. Vydali sme ich v spolupráci s Literárnym informačným centrom a Maticou slovenskou.
 
16.
M. JANEK: Po skončení druhej svetovej vojny došlo k sústredeniu  prívržencov Tisovho štátu do viacerých krajín. Bola to Južná Amerika, Austrália, ale vari najmä Kanada. Pokiaľ viem, USA prominentom slovenského štátu neradi poskytovali občianstvo. Zato sa tam sústredila zas spomínaná pofebruárová emigrácia a bývalí predstavitelia demokratických politických síl založili tam Radu slobodného Československa. Ako dnes vyzerá táto organizácia a ak existuje, spolupracujete s ňou?
V. SKALSKÝ: Rada slobodného Československa v pôvodnej podobe neexistuje, SZSZ s ňou neprišlo do kontaktu, koniec-koncov to ani nebola v klasickom zmysle krajanská organizácia. Inak je to ale zaujímavá história. Rada slobodného Československa bola založená v roku 1949 v USA so sídlom vo Washingtone. Financovaná bola podobne ako Rádio Slobodná Európa prostredníctvom neštátnej organizácie National Committee for a Free Europe. Na pôde RSČ sa stretávali rôzne politické skupiny česko-slovenského, prevažne pofebruárového exilu. Dominovali bývalí predstavitelia Národnej fronty v rokoch 1945-48 zastávajúci významné politické funkcie v ČSR. Americká strana sa časom kvôli pretrvávajúcim vnútorným rozporom v Rade slobodného Československa rozhodla ukončiť jej financovanie, rada po roku 1967 prakticky nevyvíjala žiadnu činnosť.
Po novembri 1989 nadviazala spoluprácu s politickou reprezentáciou v Česko-Slovensku a exponovala sa pre zachovanie spoločného štátu. Po rozdelení Česko-Slovenska bola v roku 1993 reorganizovaná na Radu vzájomnosti Čechov a Slovákov.
 
17.
M. JANEK: V období neslobody, nazávanom normalizáciou, teda  do roku 1989 významnú úlohu pre Slovákov i Čechov zohrávali emigrantské tlačoviny a rozhlasové vysielače - Hlas Ameriky, BBC, Slobodná Európa, kanadský rozhlas CBC. Trochu iné ideologické pozadie malo španielske rádio, inklinujúce či adorujúce vojnovú republiku, čo možno vyplývalo aj z toho, že v tom čase na čele krajiny stál generál Franco. Z tlačovín to bolo Tigridovo Svědectví i Pelikánove  Listy, vydávané v Ríme. Aký osud po novembri stihol tieto médiá a ich vydavateľov? A z akých mediálnych zdrojov dnes čerpaiú zas  informácie o svojej vlasti  Slováci žijúci v zahraničí?
V. SKALSKÝ: Dnes je mediálna scéna celkom iná. Ale veľmi bohatá. Členské organizácie SZSZ vydávajú desiatky časopisov, Slováci v zahranićí majú i rozhlasové a televízne vysielania, internetové portály, skupiny na sociálnych sieťach. A naviac, dnes môžu aj prostredníctvom internetu sledovať bežne médiá zo Slovenska. Z tohto hľadiska je informovanosť asi lepšia, médiá navyše zohrávajú rolu aj pri udržiavaní slovenčiny. Na druhej strane mnohé klasické printové i elektronické médiá majú veľké ekonomické problémy. Súvisí to niekde so zmenśovaním sa abonentskej siete, skoro všade však s ekonomickou krízou a tak, kde sa udeľujú, aj so znižovaním dotácií. Je preto dôležité, že aj túto oblasť podporuje i Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
 
18.
M. JANEK: Medzi našimi krajanmi je istá časť uspešných, povedali by sme finančne zabezpečených ľudí. Solidarizujú sa s tými menej úspešnými, podporujú ich? Spomínam si, ako na tlačovej konferencii dávnejšie  pred novembrom hovoril Vladimír Mináč po svojom návrate zo Severnej Ameriky, kde ako predseda Matice slovenskej navštívil našich krajanov, dosť nelichotivo o Štefanovi Romanovi, kanadskom podnikateľovi, ktorému pocit solidarity s menej bonitními spolukrajanmi bol vyslovene cudzí. Ako to dnes vyzerá - sponzorujú tí úspešnejší aspoň krajanské  aktivity?
V. SKALSKÝ: Pokiaľ ide o vyjadrenie Vladimíra Mináča, neviem, či nebolo aj trochu ideologicky podfarbené. Predsalen, popredný kapitalista, prijímaný v Bielom dome, asi nemohol byť vykreslený pozitívne. Ale to je len moja špekulácia, neviem, akúskúsenosť Vladimír Mináč mal. Každopádne je celý rad podnikateľov, ktorí podporujú slovenské aktivity, kultúrne, vzdelávacie, mediálne. A celkom nedávno sa na mňa obrátila napríklad úspešná Slovenka z Veľkej Británie s tým, že chce podporiť detský domov alebo útulok pre bezdomovsov na Slovensku alebo na Dolnej zemi. Priama sociálna podpora je tiež nepochybne parketou slovenských farností a cirkevných zborov.
 
19.
M. JANEK: Priblížili sme sa k záveru. Preto poprosím o prognostickú odpoveď: aké úlohy čakajú slovenských krajanov, žijúich v zahraničí v najbližšej budúcnosti, ako budú rozvíjať svoje styky s bývalou vlasťou, ako ju budú vhodným spôsobom podporovať a teda aká je budúcnosť slovenskej krajanskej obce v nasledujúcich  rokoch a dekádach tohto storočia? Čo by ste zaželali našim krajanom, akou formou by mali efektívne podporovať svoju bývalú vlasť a udržiavať s ňou kontakty?A dovolím si v tejto súvislosti parafrázovať slová amerického prezidenta. Nepýtajme sa, čo môžu urobiť  krajania, žijúci v zahraničí, pre vlasť svojich predkov, ale spýtajme sa, čo môžeme my urobiť pre našich rodákov žijúich v zahraničí, aby sa cítili ako jej zahraničná súčasť a nie ako necítili akio suchá ratolesť, čo pre nich v tiomto smere  môže urobiť vaše združenie, ale čo môžu urobiť aj vládne a mimovládne orgány, aby nitky, ktoré nás ako pupočná šnúra viažu k rodákom, žijúcim v zahraničí, sa nepopretŕhali, ale naopak boli z roka na rok silnejši a pevnmejšie?
V. SKALSKÝ: Veľa otázok, ale pokúsim sa zhrnúť odpovede do jednej, takpovediac, generálnej. V podstate ste to naznačili vy v otázke i ja v predchádzajúcich replikách: My, slovenskí krajania, zastrešení Svetovým združením Slovákov v zahraničí, chceme mať so Slovenskom každý kontakt, ktorý je len možný, tisíce nitiek, vznikajúcich spontánne na najrôznejších úrovniach, a chceme, aby každé toto previazanie bolo prospešné pre obe strany. Nás Slovákov nie je toľko, aby sme mohli mrhať obrovským potenciálom krajanov, mávnuť rukou nad tretinou slovenského národa, často veľmi úspešnou. Čaká nás hľadanie nových, modernejších prístupov, oslovovanie mladej a najmladšej generácie, lebo bez tej krajanský svet nebude. A je dôležité, aby sa na Slovensku naozaj precítilo, čo sa píse v slovenskej ústave, teda že Slováci žijúci v zahranićí sú integrálnou súčasťou slovenského národa. To sa premieta do veľkých i malých vecí, do komfortu pri voľbách zo zahraničia i hoci do pozývania krajanských osobností do televíznych debát, ako je to bežné v iných krajinách. V tomto všetkom, v celkom prirodzených a neokázalých vzťahoch slovensko-slovenskej vzájomnosti je naša spoločná budúcnosť.
 
Vladimír Skalský sa narodil v roku 1972 v Prešove,  v rokoch 1986 – 90 študoval na gymnáziu v Prešove, ako stredoškolák sa venoval najmä predmetovým olympiádam v matematike a fyzike až po medzinárodnú úroveň, súčasne však časopisecky publikoval prvé básne. Absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej v Prahe (odbor teoretická fyzika). Od polovice 90. rokov sa pohybuje v oblasti medzinárodných vzťahov a kultúry, nielen ako podnikateľ, ale predovšetkým ako verejný predstaviteľ, novinár, publicista, vydavateľ. Po štúdiách pôsobí v Prahe najprv ako predstaviteľ Obce Slovákov v ČR a zástupca šéfredaktora časopisu Korene, od roku 1996 ako 1. podpredseda a ekonomický riaditeľ Slovensko-českého klubu a zástupca šéfredaktora časopisu Slovenské dotyky, v rokoch 2000-2007 súčasne šéfredaktor internetového denníka krajanov Český a slovenský svet, od roku 2002 výkonný podpredseda Slovenského literárneho klubu v ČR, od roku 2004 výkonný editor literárneho štvrťročníka, česko-slovenskej revue Zrkadlenie/Zrcadlení. Od roku 2006 je predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, od roku 2009 súčasne viceprezidentom organizácie Európania vo svete so sídlom v Bruseli. Bol členom (2004-2010) a podpredsedom (2005-2008) Rady vlády ČR pre národnostné menšiny, od roku 2013 pôsobí v štruktúrach Rady vlády SR pre kultúru. Je autorom zbierky básní K tichu (2000) a zbierky esejí Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra (2004). Spoluautor kníh s biografickými profilmi slovenských osobností v Česku 30 Slováků v Česke republice (1997), Praha a osobnosti národnostných menšín a Slovenská literatúra v Prahe 2000 (obe 2000), Slovensko-české osudy (2001). Básne i eseje publikoval aj v antológiách, spolueditoval Antológiu slovenskej poézie v zahraničí Medzi dvoma domovmi 1, Antológia slovenskej poézie v zahraničí (2008), Medzi dvoma domovmi 2. Antológia slovenskej krátkej prózy v zahraničí (2009), a Antológiu slovenskej publicistiky v zahraničí Medzi dvoma domovmi 3. Antológia slovenskej eseje v zahraničí (2010), v prvej a tretej bol zastúpený aj ako autor. Eseje publikoval aj v antológii Dialog vědy a umění (2003) či v kalendári, vydanom k medzinárodnému kongresu PEN klubu v Belehrade (2011). Bol spoluredaktorom Čítanky moderní slovenské literatury pro střední školy (2003) a redaktorom dvoch desiatok ďalších kníh. Jeho básne a eseje vyšli aj v angličtine, češtine, čínštine, maďarčine a srbčine. Spoluorganizuje Dni slovenskej kultúry v 15 mestách Českej republiky, v súčasnosti pripravuje otvorenie Slovenského domu v Prahe, ktorý je rekonštruovaný s podporou oboch štátov.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Miroslav Janek : 11.03.2014