Stredoeurópsky, nie stredoslovenský malér


 ... je voľba župana v Banskobystrickom samosprávnom kraji. Nejde o to, že by v tej funkcii Marián Kotleba niečo dokázal, to nepochybne nie, keďže v zastupiteľstve nebude mať oporu ani jedného poslanca. Veľký malér je to preto, že extrémista, spojený s neonacistickou scénou, bývalý „vodca“ rozpustenej Slovenskej pospolitosti, pochodujúcej v uniformách, pripomínajúcich uniformy Hlinkovej gardy, dnes predseda Ľudovej strany Nové Slovensko, zaoberajúcej sa prevažne protirómskymi pochodmi, môže takúto funkciu demokratickou cestou získať. Hoci pri nízkej volebnej účasti, v druhom kole priamych volieb. Kto sa čudoval, že si Nemci demokraticky zvolili Hitlera, môže sa čudovať menej. Alebo dvakrát. A to, že nič nedokáže zrealizovať, je vari o to horšie: keby čosi urobiť mohol, ukázalo by sa, že žiadne riešenia neprináša. Takto môže naďalej zbierať i z pozície v establishmente protisystémové protestné hlasy a zamieriť do parlamentu.

            Odhliadnime od Kotlebu, ktorý je napokon len smutným symptómom celospoločenského problému. Odhliadnime od časnej politiky, ktorá to do značnej miery zavinila. Demokratiská politika je na Slovensku, rovnako ako v okolitých krajinách plná káuz a ľudia sú z nej unavení, iste chýbajú riešenia, kde ich ľudia čakali. Hoci niekedy sú aj očakávania celkom nereálne, ale to zasa nemá nikto odvahu a schopnosť jasne vysvetliť. Určite ľavica demotivovala svojich voličov upokojujúcimi rečami, že Kotleba zvíťaziť nemôže. Vinu má aj pravica, ktorá z normálnej demokratickej sociálnodemokratickej ľavice robí takého strašiaka, že jej zmätení voliči majú niekedy väčší problém voliť sociálneho demokrata, než fašistu. Strany nedokázali to, čo kandidát demokratickej pravice, porazený v prvom kole, Ľudovít Kaník, totiž jasne podporiť demokratického protikandidáta.

            Tá dôležitejšia je otázka, kam sa to naša spoločnosť vydáva a prečo. Či naozaj žijeme znovu tridsiate roky dvadsiateho storočia, otvárajúce dvere obrovskej tragédii druhej svetovej vojny a holokaustu. Ekonomická kríza je tu, hľadanie vinníkov tiež. Skorumpovaní politici a „cirkus“ v parlamentoch, to zostalo. Nezamestnanosť tiež. Len miesto Židov zaujali Rómovia. Viera v to, že sa nič nemôže stať je dnes zasa porovnateľná s tou na prelome 19. a 20. storočia, teda pred svetovou vojnou, ktorú až počas tej druhej začali nazývať prvou. Napríklad informačné technológie nepriniesli osvetu, ale skôr dali nástroje propagandy do rúk temným spodným prúdom spoločnosti, ktoré by sa k nej inak prebíjali ťažsie. Písal som o tom napokon v úvosníku v Slovenských dotykov 9/2013 – vzniká spoločnosť hejterov, ktorí nenávidia všetko odlišné a diskusie pod článkami o Rómoch či Izraeli musia byť so železnou pravidelnosťou „vypnuté“, pretože sú plné výrokov za hranicou zákona.

            Rómovia sa stali hromozvodom nenávisti zo strany ľudí, ktorí sami nie sú bohatí a prepadli celkom absurdnému presvedčeniu, od ktorého ich nedokážu odvrátiť žiadne štatistiky, že ich dane, či často nimi nárokované dávky končia v rómskych osadách. V skutočnosti sociálny štát kolabuje z celkom iných dôvodov – na jednej strane pre neefektivitu štátu, korupciu pri verejných zakázkach, nesmierne nevydarený privatizačný proces, na strane druhej pre to, že najmä bohatí sa úspešne vyhýbajú plateniu daní. Ich vyvádzaním do daňových rajov, domácou „optimalizáciou“ hraničiacou s podvodom, vydávaním zamestnancov za osoby samostatne zárobkovo činné, nevydávaním účteniek a falšovaním záznamov v registračných pokladniach, to všetko v situácii, keď korporátne dane sú už aj tak veľmi nízke, lebo štáty súťažia o to, kto ich nastaví nižšie, aby v nich firmy láskavo vôbec pôsobili a v ideálnom prípade aj zaplatili nejakú daň.

Takzvaný „rómsky problém“, kotlebovými voličmi iste nazývaný cigánskym, pričom ten termín samotný je v oboch prípadoch desivý, je samozrejme celkom zástupný. Mnohí volili Kotlebu vraj preto, aby sa aspoň „začal riešiť“. Lenže extrémisti nemajú riešenia. Naopak, ich predstavy idú v protismere a majú potenciál situáciu jedine výrazne zhoršiť smerom k humanitárnej katastrofe, chaosu, nepokojom, rabovaniu, eskalácii konfliktov.

Hlas ľudu znie: Nech sa Rómovia zamestnajú. Keď sa však prihlásia o miesto, okamžite prestane existovať, len čo si zamestnávateľ všimne, že sa hlási Rómka či Róm. Mnohí sú nezamestnateľní aj vzhľadom na nedostatočnú kvalifikáciu. Ako sa to dá riešiť? Jednak v oblasti vzdelávania: áno, tlačiť ľudí z vylúčených komunít absolvovať ho, ale súčasne im vytvoriť podmienky, prípravky, internátne školy. Jednak potom v oblasti zamestnania: nastaviť systém tak, aby sa naozaj oplatilo pracovať, nie zostať na dávkach, ale súčasne dať Rómom reálnu šancu získať miesto. A to znamená robiť to isté, čo robili v USA pre Afroameričanov, napríklad zaviesť úľavy na daniach pre firmy, ktoré Rómov zamestnajú. To predsa politická elita vie, ale takto to komunikovať nechce, lebo afirmatívna akcia, pozitívna diskriminácia, ktorá je prípustná, pokiaľ vedie k zmenšovaniu a nie zväčšovaniu rozdielov a má dočasnú platnosť, tá bude čosi stáť a bude i dosť dlho trvať. A to je nepopulárne. Voľby sa dnes vyrávajú temnými náznakmi, odkiaľ Rómov vyženieme a čo im vezmeme. Ale čo s nimi bude potom? A čo s nami?

Tento pravicový extrémizmus má aj ľavicovú obdobu: akýchsi revolucionárov spred Prezidentského paláca, ktorí sa už stihli vyznemenať nielen vyzývaním na krvavý prevrat, ale aj útokom na právnickú fakultu, kde sa zmohli na vyhrážanie sa vrátnikovi. Lenže ľavicový či pravicový, to sú veľmi relatívne pojmy, napokon skínov nájdete tu i tam a názory oboch skupín sú v mnohom podobné: protisystémové, protiľudskoprávne.

Berme to ako posledné varovanie pred výbuchom. Zvoliť človeka s minulosťou, názormi, kontaktami a rétorikou Kotlebu za župana v kraji, ktorý bol centrom Slovenského národného povstania, teda protifašistického odporu, to je naozaj memento. Že elementárne ľudské hodnoty sú v ohrození.

 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 12.12.2013