Cez Nadlak je...


 Značím si lásku husľovým kľúčom do notovej osnovy. Partitúra plná čiernych a bielych brušiek s dlhými nôžkami. Veselo tancujú ako človekove nohy; klopkajú o zem, akoby búšili na srdce mládenca. Sem-tam sa potknú o skaly a zakvília bolesťou, sem-tam vyjdú na kopec a uzrú nádheru prírody, vtedy ťahavo zanôtia. Až sa im v jednej chvíli odkryje čistota duše milého. O láske spievajú vtedy noty, o láske priezračnej, o láske dvoch.
Kultúre v Nadlaku velia Slováci
Slovenská ľudová pieseň odjakživa vedela udrieť na správnu strunu a rozozvučať drevo. Učila ľudí tancovať, krátila im chvíľu pri práci, vyprevádzala do života, krútila sukne v tanci, vyhadzovala kalapy a vmetala prach pod krpce. Inak to nebolo ani v západnom  rumunskom mestečku pri hraniciach s Maďarskom - v Nadlaku. 
Nadlak bol vždy centrum kultúrneho života Slovákov v Rumunsku. Tu vznikol Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR), tu vznikla prvá slovenská škola. Dlhé roky tu pôsobili evanjelickí kňazi - zapisovali do kroník život tunajších Slovákov. Ako bankár tu pôsobil aj Jozef Gregor Tajovský. Prvá stredná  škola vychovávala učiteľov od roku 1945. Svoje miesto má aj Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá zlučuje slovenských spisovateľov z Rumunska a ľudí, ktorí sa aktívne venujú profesionálnejším formám kultúry. Mestečko má svoje múzeum a jeho panoráme dominujú veže piatich kostolov. 
Po poslednom sčítaní ľudu, z ktorého sú dostupné oficiálne výsledky, v Nadlaku žije 48% Slovákov z celkového počtu 8 000 obyvateľov (z roku 2002). Toto číslo sa však zmenšuje. Slováci odchádzajú skrz pracovných možností, mládež nemá príležitosť si tu zarobiť. Niektorí idú na štúdiá do veľkých miest v Rumunsku, alebo získavajú krajanské štipendiá na Slovensku. Málokto sa vráti – buď si v zahraničí založia rodinu, alebo si tam nájdu zamestnanie. „Obávame sa, že aj táto lokalita bude takto zostarievať. Na predaj je veľa domov. Ešte stále však život Slovákov v Nadlaku funguje. Kultúrny život tu vedú Slováci,“ ozrejmuje nám situáciu Kristina Jucan. 
Teoretické lýceum J. Gregora Tajovského v Nadlaku nedostalo svoje meno len tak náhodou – slovenský spisovateľ pôsobil v budove, kde dnes inštitúcia sídli. Lýceum má dve sekcie – sú tu triedy rumunské, ale taktiež aj triedy slovenské. Väčšina Rumunov z tejto oblasti aspoň pasívne slovenčinu ovláda. Je tu však aj veľa zmiešaných rodín, kde sú deti vychovávané bilingválne.
 
Bihorskí Slováci
Dolnozemskí Slováci sú väčšinou evanjelici, ktorí pochádzajú zo stredného Slovenska, Oravy, Gemeru, Hontu, Novohradu. Usadili sa tu hlavne v období rekatolizácie. Väčšinou sa zaoberali poľnohospodárstvom. Sťahovali sa najprv do Maďarska, potom do Srbska a západnej časti Rumunska. Išlo o primárnu i sekundárnu kolonizáciu. Slováci prišli do Nadlaku počas sekundárnej kolonizácie. 
Oproti tomu bihorskí Slováci sú zo Šariša, Spiša, Kysúc. Oblasti, kde teraz žijú, boli pôvodne porastené lesmi. Baróni sa snažili na ich vyklčovanie získať pracovnú silu z hornej zeme. Obyvateľstvo napokon prilákali tým, že im sľúbili po vyklčovaní pôdu. Prví prisťahovalci prišli koncom 18. storočia. Prvá lokalita, ktorú založili bola Bodonoš. V kopcovitom a lesnatom kraji boli osady založené ďaleko jedna od druhej. Dlho zostávali izolované. Na jednej strane to pomohlo k zachovaniu zvykov a reči. Rímskokatolícke obyvateľstvo malo silnejšie zábrany miešať sa s iným obyvateľstvom – rumunským či maďarským, ktoré v týchto oblastiach žilo. Lokality boli dlho bez elektriny, problémom bola aj dlhšie pretrvávajúca negramotnosť. Naproti tomu Nadlak založili evanjelici, ktorí prišli z Komlóšu  aj s farárom a učiteľom. Neskôr učiteľov vychovávala stredná škola v Nadlaku. Práve títo vzdelanci potom išli učiť aj do Bihoru. Dovtedy tam prichádzali učitelia z Československa. Naučili ich hrávať divadlá, ako viesť svadby a pohreby, založili folklórnu skupinu. V 80.-tych rokoch prichádzali na Bihor slovenskí etnológovia a muzikológovia, ktorí pátrali po konkrétnych piesňach, čím sa podporilo vzdelávanie na Bihore. Po roku 1945, po repatriácii, sa mnohí vrátili na Slovensko, prípadne odišli do Čiech. 
 
Cez Nadlak je...
Koncom minulého storočia sa snažili organizátori vymyslieť podujatie, ktoré by umožnilo účasť aj ľuďom zo vzdialenejších, izolovanejších oblastí, kde je nemysliteľné, aby existoval folklórny súbor. Preto bolo potrebné umožniť, aby sa prezentoval aj jednotlivec. V hlavách niekoľkých nadšencov sa zrodila myšlienka prípravy festivalu sólistov ľudovej piesne. „S Jozefom Zifčákom ml. a Biancou Unc, Gabrielou Jančicovou a ďalšími, sme koncepčne dali prehliadku na papier. V roku 1999 sa nám podarilo získať financie na samotnú realizáciu“, rozpomína sa na počiatky súťaže Pavel Hlásnik, predseda Aradskej oblasti DZSČR. V decembri 1999 sa prehliadka konala prvýkrát. Pri prvých piatich ročníkoch súťažili len domáci speváci a ich priatelia z Vojvodiny a Maďarska vystupovali len v galaprograme. Počnúc šiestym ročníkom sa prehliadka stáva medzinárodnou aj v súťažnej časti. Odvtedy sa jej zúčastňujú aj Slováci z Chorvátska. 
15. ročník prehliadky potvrdil jej potrebu. „Štefan Korch zo Starej Huty prišiel na prehliadku zhruba pred desiatimi rokmi ako žiak základnej školy. Dnes je z neho hudobne vzdelaný absolvent vysokej školy a sólista Klužskej opery,“ dozvedáme sa od Pavla Hlásnika. Výborná motivácia z detského pokusu o súťaženie vytvára profesionálnych umelcov. 
Podobná prehliadka existuje vo Vojvodine. Stretnutie V pivnickom poli má vyše 40 rokov. V Nadlaku je ľudová pieseň nositeľom ľudových tradícií a jednou zo záruk odovzdávania určitých prvkov kultúry z generácie na generáciu.
Človek nikdy nie je úplne spokojný. Ambície vec zdokonaľovať nechýbajú ani tu. Okrem samotnej prehliadky sa podarilo tohto roku urobiť aj premietanie filmu Tanec medzi črepinami, výstavu fotografií z posledných edícií, besedu so skladateľom Iliom Stepanom. 
Nuž a aké je to sedieť v hľadisku a sledovať napokon galaprogram? „Človek má pocit zadosťučinenia z toho, čo sa podarilo uskutočniť. Aj keď po toľkých rokoch na poste organizátora, nedá sa úplne striasť organizačných starostí, a preto sa pozerám na mnohé veci kriticky. Do poslednej chvíle sa tŕpne, aby všetko bolo v poriadku, aby sa ľudia dobre cítili a odchádzali s pozitívnymi myšlienkami,“ vyznáva sa Pavel Hlásnik.
O prehliadku je veľký záujem. V posledných ročníkoch sa objavuje približne 30 účastníkov vo všetkých troch vekových kategóriách. Prehliadku aj teraz poctili návštevou zástupcovia ústrednej štátnej správy, župných orgánov Rumunska a z materskej krajiny i zástupcovia krajanských organizácií hlavne z Dolnej zeme. Tohto roku sme sa mohli na festivale stretnúť i s predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igorom Furdíkom a s podpredsedníčkou NR SR Janou Laššákovou.
 
Muzikanti z Podpoľania
Leitmotívom 15. ročníka festivalu je svadba. V 15. roku života dievčatá a chlapci už vstupovali do manželského stavu. Ústrednou piesňou je skladba Cez Nadlak je, nápevom známa aj na Slovensku napr. textom V tom Pukanci... 
Členka organizačného výboru a členka odbornej poroty Kristina Jucan sa zapája do organizácie každoročne. Zabezpečuje aj folklórny súbor – tohto roku v galaprograme vystúpil súbor Podpoľanec z Detvy: „Väčšinou ide akademické súbory zo Slovenska. Ako krajania vystupujeme na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Podpoľanie je vnímané v zahraničí ako srdce slovenského folklóru,“ hovorí vedúca folklórneho súboru Sálašan z Nadlaku. Orchester Sálašan ako dominantné hudobné teleso festivalu viedli tohto roku dvaja primáši zo Slovenska – Michal Oťapka a Juraj Stieranka. 
Z Podpoľania pochádza aj ďalší člen orchestra Martin Stieranka: „Festivalu sa zúčastňujem pravidelne od roku 2006. Orchester nie je čisto slovenský, participovali tu vždy aj rumunskí hráči. Hrajú sa slovenské piesne, každý z muzikantov má skúsenosti, takže za pár dní pred začatím trojdňového festivalu sa vieme zladiť a pripraviť.“ Slovenské jadro je pozývané práve z dôvodu uvádzania slovenskej piesne. Podľa Martinových slov niektoré z piesní sú známe na Slovensku, alebo lepšie povedané, „melódia je známa aj na Slovensku, ale text je iný.“ 
Súčasťou orchestra bola aj Anna-Mária Štefančíková z Bihoru, študentka hry na flautu  na VŠMU v Bratislave: „Vrátiť sa domov je krásny pocit, akoby ste znova našli časť svojej duše,“ vyznáva sa: „Na Slovensko som odišla preto, aby som spoznala vlasť predkov a zdokonalila sa v slovenčine. Cítim sa ako doma aj na Slovensku.“ Po skončení štúdií by sa Anna-Mária najradšej vrátila do Rumunska, ale nevie, či jej krajina poskytne možnosť rozvíjať sa v tom, čo robí. Z jej slov badať, že stretnutie sa Slovákov z viacerých krajín je najväčším prínosom festivalu: „Podstatné je, aby sa ľudia stretávali. Mnohí pochádzajú z toho istého mesta, ale každého odvialo inam. Je to skvelý pocit byť zas medzi svojimi.“ A keďže hudba je medzinárodný jazyk, je vlastne úplne jedno, odkiaľ kto prichádza. Muzikanti si rozumejú medzi sebou bez slov. „Prvé skúšky orchestra sú trošku náročnejšie, ale len čo sa zladia muzikanti a speváci, je to zážitok. Piesne sa na seba mnohé rytmicky a melodicky podobajú.“
O tom, že ľudová hudba dáva každému priestor dať do spievania svoju dušu, rozpráva aj Darina Labudíková z Chorvátska. Pochádza z Kysúc, ale momentálne žije a pôsobí v chorvátskej dedinke Jelisavec. Na Balkán ju priviedol folklór, keďže spolupracovala s kysuckým choreografom pôsobiacim v Chorvátsku. Darina sama momentálne pôsobí ako umelecká vedúca Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Ivana Brníka Slováka v Jeslisavci, kde sa venuje slovenskému folklóru všetkých regiónov. Do Nadlaku prišli hostia z Jelisavca prvýkrát. „Konkurencia je silná, hlasy tiež, ale je to určite veľká motivácia pri práci. V Iloku máme podobnú prehliadku pod názvom Na brehu pri Dunaji, kde súťažia speváci z Chorvátska,“ ozrejmuje Darina, dodávajúc: „Predkovia Jelisavčanov prišli z Kysúc, preto sa tu zachováva ťahavá melódia. V ostatných oblastiach Dolnej zeme sú skôr falzetové melódie. Aj slovenčina, ktorá sa dostala do Chorvátska pred 130 rokmi zažila stret kultúr. Priniesli sa frázy z Kysúc. V Rumunsku sa rozpráva zrejme čistejšie. V Chorvátsku sú zmiešané manželstvá, doma sa väčšinou rozpráva po chorvátsky. Na chorvátskych základných školách je dvakrát do týždňa hodina slovenčiny.“
 
Slovo poroty
V odbornej porote má zastúpenie obvykle každá súťažiaca krajina. Päťčlenná porota hodnotí čistotu interpretácie, intonáciu, hlasovú techniku, mimiku i gestiku. Každý účinkujúci sa predstaví s jednou pomalou a jednou rýchlou piesňou z lokality, odkiaľ prichádza. Súťaží sa v troch vekových kategóriách: 6 – 12, 13 – 18 a nad 18 rokov. Členkou poroty je aj Kristina Jucan: „Ide o dolnozemskú prehliadku sólistov – z  Rumunska, Srbska, Maďarska a Chorvátska. Chorvátsko sa objavilo len niekoľkokrát. Srbsko je každoročným účastníkom. Z Rumunska sú to domáci Nadlačania a Slováci z Bihorskej oblasti.“ 
Od Kristiny sa dozvedáme aj to, že okolo Ďura na jar sa oslavuje príchod Slovákov do Nadlaku. Pozývajú sa divadlá zo Slovenska, zo Srbska. Usporadúvajú sa rôzne vystúpenia, organizuje sa fašiangový bál, oslavujú sa dni školy, robia sa workshopy pre mládež, ktoré sa týkajú písania projektov, informácií ako využívať postavenie zahraničného Slováka. 
V rámci DZSČR funguje ochotnícka divadelná skupina X a folklórny súbor Sálašan. Dlho tu bola silná literatúra. Súbor Sálašan vznikol v roku 1999 ako ľudový orchester, založil ho Jozef Zifčák ml., ktorý je dirigentom prehliadky Cez Nadlak je... Vznikol ako profesionálny sláčikový orchester, kde hrávali Rumuni. Pridružila sa k nim neskôr aj spevácka zložka. „V roku 2003, keď mesto oslavovalo 200. výročie príchodu Slovákov do Nadlaku, sme sa rozhodli založiť aj tanečnú zložku. Neskôr kvôli finančným ťažkostiam sme sa museli zrieknuť ľudovej hudby,“ vysvetľuje Kristina Jucan, vedúca tanečnej zložky súboru. V Nadlaku nie je umelecká škola, spolupracujeme však s choreografom zo Slovenska Martinom Urbanom. „Máme za sebou päť celovečerných predstavení – o príchode Slovákov na Dolnú zem, o živote Nadlačana od jeho narodenia po svadbu, spevy a tance Slovákov z Bihoru, návraty na Hornú zem, v ktorých sa čerpá z regiónov zo Slovenska,“ hovorí Kristina. Zahraničné folklórne teleso má za úlohu prezentovať slovenskú kultúru na Dolnej zemi a naopak ukázať Rumunsku krásu slovenských obyčají. 
Ich krása prekvitá v sedmikráskach vpletených do vlasov víly – dievčiny, v piesni z krajov domoviny i v skyve chleba. Všetko to, ba oveľa viac, nájde, kto hľadá, votkané do srdca a vpísané do nôt.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Monika Necpálová : 21.12.2013