Folklórista Vlastimil Fabišik


  Kde si nasadí klobúk s charakteristickým dlhým perom (toto rád zdôrazňuje), tam sa narodí festival. Či súbor, choreografia, program... Keď som nedávno zašiel na Karlovarský folklórny festival, predstavili mi jeho riaditeľa: To je taký karlovarský Fabišik! Aký je teda ten naozajstný Fabišik z Brna a vlastne z Kojšova? Na to by sme sa asi nemohli opýtať vo vhodnejšom čase, než teraz. V auguste mal pätnáste výročie Medzinárodný festival slovenského folklóru Jánošíkov dukát v Rožnove pod Radhošťom, ktorého je takpovediac otcom a po celý čas i riaditeľom. No a v posledný septembrový deň oslávi Vlastimil Fabišik 55. narodeniny...
 
 
Písali sme o tom, ako sa do Prahy dostal Juraj Jakubisko. Ako sa dostal do Brna ďalší rodák z Kojšova, Vlastimil Fabišik?
- Moja cesta z Kojšova do Brna bola zaujímavá v tom, že jedného dňa sa pri rodnom dome zastavila poštárka a doniesla mi povolávací rozkaz na vojenskú základnú službu. To sa písal rok 1979. Bol som povolaný na vojenskú základnú službu ako tanečník do Vojenského souboru písní a tanců (VSPT) Jánošík v Brne. Takže do Brna som prišiel tancovať a už v roku 1979 predvádzať slovenské tance a piesne. Zaujímavosťou je aj to, že VSPT Jánošík bol súbor, ktorý v roku 1953 založili slovenskí vojaci.
 
Folklór je asi vždy celoživotná láska. Ako sa v Tvojom prípade zrodila a čo boli ďalšie medzníky, ktoré túto vášeň formovali? 
- Ako každé malé dieťa som miloval rozprávky. Neustále som nútil babičku aj mamu, aby mi ich (aj mojej sestre – o dva roky mladšej) rozprávala. Rozprávali ich spamäti, neskôr som po nich pátral, ale nenašiel som ich nikde zapísané. Škoda. Rodičia aj babička boli veľmi dobrí speváci a poznali hromadu pesničiek. Hotové poklady. Možno tu niekde začína moja láska k ľudovej piesni, tancu, muzike, k folklóru vôbec. Je ešte jeden zlom, ktorý rozfúkal iskričky vzťahu k ľudovým tradíciám na poriadny plameň. V roku 1964 som začal zdolávať písmenká abecedy v prvej triede, keď do školy prišiel pán s harmonikou - heligónkou - a vyberal si deti do detského súboru, ktorý u nás fungoval asi tri roky. Nevybral ma. Ale stalo sa čosi zvláštneho: detský súbor sa pripravoval na okresnú prehliadku a jeden tanečník si zlomil ruku. Vtedy sa spýtali, či by som neprišiel na záskok, výpomoc. Za štrnásť dní som zvládol, to čo iní za tri mesiace, a ako jediný som - zo všetkých vtedajších „súborových“ kolegov zostal vo folklóre a vo folklórnom hnutí doteraz. Postupne som sa tanečnému umeniu zdokonaľoval v niekoľkých folklórnych súboroch. Vo víre času som zistil, že viac ako samotné účinkovanie ma baví zákulisie, dalo by sa povedať podhubie folklóru, bez ktorého by sa nikdy nemohlo uskutočniť ani jedno vystúpenie. Začal som čo to organizovať, pripravovať, stal som sa vedúcim folklórneho súboru a čo je najdôležitejšie – dušou, ktorá dokáže získať, nadchnúť a udržať záujem a ochotu iných. To sú kvality, na ktorých stoja pevnosti.
Medzitým som sa stal vojakom z povolania, ale môže duša žiť bez folklóru? Aj na vojne som založil a viedol vojenský folklórny súbor. 
 
V Brne si založil Folklórny súbor Púčik. Čakal si, že vydrží toľké roky a dosiahne takú kvalitu? Čo sa vydarilo a čo nie?
- V roku 1991 som založil Folklórne združenie Púčik. Jeho súčasťou je aj Folklórny súbor Púčik. Púčik sídli v Brne, má okolo 40 mladých ľudí, pravidelne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných folklórnych festivalov. Zbiera folklórny materiál zo všetkých  regiónov Slovenska ale aj z moravsko-slovenského rozhrania a je jedným z hlavných organizátorov Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkov dukát. Pravdou je, že keď som zakladal detský súbor Púčik, tak ma ani nenapadla myšlienka, na ako dlho to bude. Čo sa týka kvality, čím je tanec starší, tým je lepší pokiaľ  je dobre choreograficky postavený, (podobne ako víno) zreje do krásy. FS Púčik dosiahol mnoho úspechov nielen v ČR ale i na Slovensku, a čo ma zvlášť teší - aj v blízkom či vzdialenejšom zahraničí. Súbor získal významné ocenenie Národného osvetového centra v Bratislave za tvorbu a propagáciu slovenskej tradičnej kultúry v zahraničí. A čo sa nepodarilo? Ja som veľký optimista a to čo sa mi nedarí, tak to skúšam neskôr, až sa to podarí. Chce to viacej trpezlivosti a silnú vôľu.  
 
Si hlavnou postavou MFSF Jánošíkov dukát. Čo je podľa teba na tomto festivale najvýnimočnejšie? Čo ťa na ňom potešilo?
- Hlavným poslaním festivalu je rozvíjať pozitívny vzťah (hlavne mladých ľudí) k tradičnej slovenskej ľudovej kultúre svojho národa, podnecovať tvorivé schopnosti aktivistov folklóru žijúcich a pôsobiacich v ČR. Vytvoriť priestor pre rozvoj spolupráce a výmenu skúseností medzi folklórnymi súbormi. Prehĺbiť vzájomné kontakty medzi folklórnym hnutím na Slovensku a folklórnym hnutím v Českej republike, oboznámiť širokú divácku verejnosť s tvorbou folklórnych súborov, ktorí rozvíjajú a zachovávajú slovenské ľudové umenie. V neposlednom rade vytvoriť platformu k nadväzovaniu medzinárodných kontaktov so súbormi v zahraničí, ktoré rozvíjajú a spracovávajú slovenské ľudové umenie. Na festivale dostávajú priestor i iné národnostné menšiny žijúce v ČR a to predovšetkým formou vystúpení kolektívov, ktoré spracovávajú folklór danej národnostnej menšiny (rómska menšina, maďarská menšina, poľská menšina, grécka menšina, bulharská menšina a ďalšie). 
Výnimočnosť festivalu vidím v tom, že už 15 rokov prezentujeme mimo Slovenskej republiky tradičné ľudové umenie v rôznych podobách. Taktiež sa v posledných rokoch prejavuje zvýšený záujem o slovenský tanec a muziku, čo môžeme pozorovať na tanečných školách, ktoré sú súčasťou programu na MFSF Jánošíkov dukát. A čo ma na festivale potešilo? – Teší má stúpajúca návštevnosť a záujem folklórnych súborov a skupín účinkovať na Jánošíkovom dukáte. Tešia ma pozitívne ohlasy na úroveň festivalu a kvalitnú organizáciu a výbornú dramaturgiu.
 
Organizácia festivalov obsahuje stovky a tisíce drobností, ale ty sa vždy tváriš, že je to jednoduché, že máš na to manuál. Ako to teda je? Aké všetky festivaly si robil či robíš?
- Pripraviť festival, kde je skoro 1 000 účinkujúcich, takmer 35 samostatných programov a veľa ďalších súvisiacich akcií, vyžaduje značné skúsenosti, dobrých spolupracovníkov a pevné nervy.
Keď sme začali pripravovať prvý ročník Jánošíkovho festivalu, tak som si napísal všetko, čo by sa malo pred festivalom v priebehu festivalu i po festivale urobiť. Vznikol akýsi manuál k príprave festivalu. Každoročne niektoré poznámky, úlohy škrtám a iné nové pridávam. Ale manuál je jedna vec a realita iná. Nie všetko funguje podľa manuálu. Pre mňa je to len určitý návod. Môžem povedať, že podľa toho pripravujem i iné akcie a festivaly. Slávnosti chleba, zaujímavý festival, pripravujem začiatkom tohto septembra už po 9-krát v spolupráci s dedinkou Slup u Znojma a technickým múzeom. Babylonfest - Dni brnenských národnostných menšín - je festival národnostných menšín žijúcich v Brne a koná sa vždy v polovici septembra . Pripravujem taktiež programy na Medzinárodný folklórny festival v Strážnici a ďalšie akcie v Brne, na Slovensku i v Kojšove.
 
Tento rok si pripravoval aj Krajanskú nedeľu na Detve, s obrovským úspechom. Ako si sa k tomu dostal?
- Krajanská nedeľa je pre mňa ako Slováka, folkloristu žijúceho v zahraničí srdcová záležitosť. Prvýkrát som folklórny festival pod Poľanou v Detve navštívil v roku 1974 ako divák-tanečník súboru Dargov v Košiciach. Až na malé výnimky som sa snažil vždy tento festival navštíviť – učaroval mi. V roku 1999 som so súborom Púčik bol prvýkrát účastníkom Krajanskej nedele. V roku 2008 a 2009 som mal možnosť režírovať Krajanskú nedeľu s programom „Stretnutie na jarmoku“ a „Pod Poľanou pri muzike“. V tomto roku ma Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí opäť oslovil k príprave a realizácií jubilejnej 40. Krajanskej nedele a 48. Folklórnych slávnosti pod Poľanou v Detve. Krajanská nedeľa bola uvedená 14. júla 2013 pod názvom „Keď regiment mašíroval cez náš dvor“. Som veľmi potešený, že sa to divákom i účinkujúcim páčilo.                  
     
Darí sa ti slovenskú kultúru a lásku k folklóru odovzdávať aj v rodine. Čo je recept?
- No, myslím si, že sa darí, ale nie je to len moja zásluha. Manželka Ivanka, je po otcovi Slovenka, ma taktiež slovenské korene a našiel som ju práve vo folklórnom súbore (VSPT Jánošík) a spoločne sme vytvorili súborové manželstvo, ktoré už prekročilo tridsiatku. Spoločne pripravujeme Jánošíkov dukát, Slávnosti chleba a ďalšie akcie. Ivanka je mi nápomocná i v súborovej práci, takže sa vzájomne dopĺňame. No a naša dcéra Lucia, podobne ako ja, sa začala tanečné kôročky učiť v piatich rokoch. Na jej popud som založil prvý detský súbor Jánošíček. V súčasnosti sa venuje tancu profesionálne vo Vojenskom umeleckom súbore Ondráš v Brne. Rada spieva, tak si založila vlastnú spevácku skupinu Kmotričky.
 
Nie je to na jedného chlapa trocha veľa? Ako to všetko stíhaš popri riadnom zamestnaní? A čo vlastne okrem folklóru robíš?
- V súčasnej dobe som zamestnaný v Národnom divadle v Brne a mám na starosti prevádzku Mahenovho divadla. Svoje zamestnanie a prácu, ktorú robím mám nesmierne rád a uspokojuje ma, ale je i časovo náročná. Veľa ľudí v mojom okolí tvrdí, že som workoholik. Asi to bude pravda, ale nevadí mi to. Práca, ktorú robím pre Slovákov, folklór, pre Púčik ale i pre iné menšiny je mojím koníčkom, zábavou i odpočinkom. S obľubou hovorím, že deň má 24 hodín a k tomu hodina na obed. Dá sa to zvládnuť, len si to musím všetko poriadne zorganizovať. A bez rodinného zázemia by to išlo asi ťažko.  
   
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 12.11.2013