Česká republika

Počet príslušníkov podľa posledného sčítania obyvateľstva či iný oficiálny údaj, ak existuje: Podľa štátnej príslušnosti k SR
193 190 (z toho 94 744 mužov a 98 446 žien). Ďalších 2 783 ľudí sa prihlásilo k českej i slovenskej národnosti (z toho 1 483 mužov a 1 300 žien)

Rok posledného sčítania obyvateľstva či rok získania oficiálneho údaja
2001

Kvalifikovaný odhad počtu príslušníkov
350-400 tisíc

Pôvod tohto kvalifikovaného odhadu
Dokumenty Rady vlády pre národnostné menšiny, Dôvodová správa k retifikácii Európskej charty regionálnych či menšinových jazykov a pod.

Stručná história slovenskej komunity
Za počiatok modernej histórie slovenských spolkov v ČR sa dá považovať založenie Miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe na Valnom zhromaždení 11. februára 1969. Dôvod tohto pohľadu spočíva v tom, že na rozdiel od všetkých predchádzajúcich spolkov, Miestny odbor Matice slovenskej v Prahe sa v pretransformovanej podobe, ako Klub slovenskej kultúry, zachoval dodnes. Na druhej strane nemožno zabúdať na slávnu a dlhú históriu, písanú vysokoškolským spolkom Detvan, založeným už v roku 1882, ale aj medzivojnovými akademickými zoskupeniami Dav a Tatran a ďalšími - nielen študentskými - spolkami. Dokonca ani Miestny odbor Matice slovenskej v Prahe nevznikol v roku 1969 po prvý raz. Jeden zlikvidovala okupácia v roku 1939, druhý, založený v roku 1950, zanikol po necelom roku spolu s 54 miestnymi odbormi v českom pohraničí. A napokon - hoci ide o aktivity trochu odlišného charakteru - od roku 1947 pôsobí slovenská Evanjelická cirkev augsburského vyznania v ČR a od roku 1956 pôsobila slovenská základná škola v Karvinej, bohužiaľ jediná, a aj tá už zanikla.
Bol to kvas roku 1968, ktorý vyvolal nový pohyb v slovenskej komunite v Prahe. Jeho prvým produktom bol vznik Slovenského akademického klubu. Keď Slovenský akademický klub dostal po nástupe normalizácie inštrukciu, aby vylúčil svojho predsedu, Vojtecha Čelka, nastal zlomový moment. Klub sa dobrovoľne rozpustil.
Federalizácia ČSSR, hoci nemohla mať v režime, opierajúcom sa o "demokratický centralizmus" priveľa vnútorného obsahu, predsa len mala niektoré praktické dôsledky. Napríklad sformovanie novej štruktúry štátnych orgánov v Prahe znamenalo, že zo Slovenska prišlo do hlavného mesta množstvo nových pracovníkov a s nimi aj ich rodiny. Práve táto nová vlna, ktorá posilnila asi dvadsaťtisícovú slovenskú komunitu v Prahe, priniesla rozhodujúci impulz k založeniu Miestneho odboru Matice slovenskej.
S existenciou Miestneho odboru Matice slovenskej boli spojené problémy právneho rázu. Tie spočívali v dileme, či možno v Prahe, hlavnom meste ČSSR, akceptovať zákon Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej. Novelizáciou tohto zákona v roku 1973 sa vôbec zrušila možnosť zakladať miestne odbory. A tak došlo k zmene právnej formy. Rada Národného výboru hl. m. Prahy rozhodla 4. januára 1977 o zriadení Klubu slovenskej kultúry (KSK) a o jeho začlenení do Pražského kultúrneho strediska.
Ďalším prelomovým momentom a splnením sna mnohých pražských Slovákov bolo zriadenie Domu slovenskej kultúry (DSK) ako príspevkovej organizácie mesta. Na dome číslo 4 na Purkyňovej ulici sa objavila pamätná tabuľa, oznamujúca, že bola 7. novembra 1985 otvorená pre verejnosť ako Dom slovenskej kultúry. Historická pravda je taká, že dom bol otvorený o šesť dní neskôr, 13. novembra, čo sa už na bronzovej tabuli nedalo opraviť.
Aj začiatky slovenských folklórnych súborov sa datujú do roku 1969 a spájajú sa práve s členmi Slovenského akademického klubu, študujúcimi na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Od roku 1983 existoval slovenský krúžok pri folklórnom súbore Zdeňka Nejedlého na tejto škole. Od roku 1987 pôsobil folklórny súbor Limbora pri Dome slovenskej kultúry. V roku 1993 sa osamostatnil ako Slovenské folklórne združenie Limbora. Dnes sa slovenskému folklóru venuje viac než desať súborov, z ktorých prinajmenšom tri sa deklarujú ako vyložene slovenské – Limbora a Šarvanci v Prahe a Púčik v Brne. V súvislosti s rozdelením Česko-Slovenska vzniklo, prevažne na prelome rokov 1992 a 1993, v Českej republike niekoľko nových slovenských aktivít. Súčasne k 31. decembru 1993 zanikol Dom slovenskej kultúry a uvoľnil tak miesto Slovenskému inštitútu v Prahe, oficiálnej reprezentačnej inštitúcii SR

Slovenské spolky
Slovenskú minoritu v ČR reprezentuje pomerne výrazne diferencované spektrum občianskych iniciatív, prevažne občianskych združení. Postupne sa sformovali tri hlavné prúdy, reprezentované združeniami Klub slovenskej kultúry (KSK), Obec Slovákov v ČR (OS v ČR) a Slovensko-český klub (SČK). Najstarší a najpočetnejší je Klub slovenskej kultúry, ktorý sa zameriava na oblasť kultúrnej výmeny. Obec Slovákov v ČR a Slovensko-český klub vznikli až v súvislosti s rozdelením ČSFR. Oba spolky majú svoje regionálne štruktúry – v prípade OS v ČR ide o regionálne obce v dvanástich mestách, v prípade SČK ide o regionálne Slovensko-české kluby, Kluby Slovenských dotykov, ale aj kolektívnych členov ako Spoločnosť priateľov Slovenska v Kroměříži. Okrem kultúrnej oblasti prezentujú aj istý širší spoločenský program, v prípade OS v ČR zameraný na vybudovanie klasických menšinových štruktúr a využitie menšinových práv, v prípade SČK orientovaný na zvyšovanie úrovne česko-slovenských vzťahov. Treba však dodať, že ide iba o veľmi približné charakterizácie, programy všetkých troch prúdov sa často prekrývajú. V ČR pôsobí celý rad ďalších užšie zameraných, prípadne veľmi malých slovenských aktivít. Na jednotlivé druhy umeleckého prejavu sa zameriavajú spisovateľská organizácia Slovenský literárny klub v ČR, divadelnícke združenia ČeskoSlovenská Scéna a Spoločnosť priateľov slovenského divadla a celý rad už zmieňovaných folklórnych súborov, pestujúcich slovenský folklór. Ďalšími aktivitami sú Spoločnosť M. R. Štefánika, študentský spolok Detvan, Historická skupina priamych účastníkov Slovenského národného povstania bez právnej subjektivity a dnes už málo aktívne spolky Demokratická aliancia Slovákov a Zväz Slovákov v ČR. V Prahe pôsobia tiež slovenské zbory Evanjelickej cirkvi a. v. v ČR a grécko-katolíckej cirkvi, pripravuje sa aj formálne zriadenie zboru rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý de facto existuje. O určitú koordinačnú úlohu sa pokúšajú Slovenské fórum a Fórum slovenských aktivít.
Najdôležitejšie spolky:
Klub slovenskej kultúry – www.klubsk.net
Obec Slovákov v ČR – www.slovaci.cz
Slovensko-český klub – www.czsk.net
Evanjelická cirkev a.v. v ČR – www.ecav.cz
Folklórne, divadelné a literárne združenia uvedené samostatne
Zaujímavá privátna stránka: www.somvprahe.sk

Slovenské médiá
Mesačníky:
Slovenské dotyky, Magazín Slovákov v ČR – www.dotyky.czsk.net

Listy (Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť) - http://www.klubsk.net/index.php?option=com_content&task=blogsection&id=10&Itemid=14

Korene, Prvý slovenský časopis v ČR – http://www.slovaci.cz/Default.aspx?show=Korene&type=2

Literárny štvrťročník:

Zrkadlenie/Zrcadlení – www.czsk.net/zrkadlenie

Je logické, že medzi najdôležitejšie aktivity tejto komunity sa čoskoro zaradili mediálne projekty. Tie zohrali a zohrávajú nezastupiteľnú rolu pri organizácii krajanskej komunity a jej činnosti, ako aj pri informovaní českých Slovákov, ale i širšej českej verejnosti. Jedine v nich mohla nastať tiež sebareflexia slovenskej komunity v ČR, diskusia v jej vnútri, ale aj s českou spoločnosťou, so Slovákmi na Slovensku a tiež po celom svete.
V Českej republike, menovite v Prahe, sa mohlo nadväzovať na dlhú a slávnu históriu slovenských médií. Spomenúť vari stačí niekoľko príkladov. Za zmienku určite stoja literárne almanachy a ďalšie vydavateľské počiny slovenského študentského spolku Detvan, ktorý v Prahe fungoval v rokoch 1882-1948, a to už preto, že v ňom pôsobili osobnosti celonárodného významu ako Martin Kukučín, Ladislav Nádaši Jégé, Jaroslav Vlček, Dušan Makovický, Vavro Šrobár, Milan Rastislav Štefánik a ďalší. Nemenej slávnou kapitolou je mesačník pre umenie Elán, vydávaný od roku 1930 v Prahe. Až v roku 1938 bolo jeho vydávanie presunuté do Bratislavy, avšak i potom časopis udržiaval kontinuitu česko-slovenských vzťahov. Elán redigoval ďalší v Prahe žijúci slovenský spisovateľ Ján Smrek. Vydávalo ho nakladateľstvo Leopolda Mazáča, známe aj edíciou Mazáčova slovenská knižnica (1927-39), ktorá objavila nejedného popredného slovenského autora, vrátane napríklad Pavla Országha Hviezdoslava. Existujú aj kontroverznejšie príklady. Napríklad mladý slovenský komunista Viliam Široký začal v roku 1936 v Prahe vydávať týždenník Slovenské zvesti. Samozrejme, najmä v neskoršom období pôsobilo v ČR obrovské množstvo slovenských novinárov v česko-slovenských médiách, vrátane Československej televízie a Československého rozhlasu.
Osou mediálnej scény Slovákov v ČR sú spoločenské mesačníky. Hneď v roku 1993 začali v ČR vychádzať dva – Džavot, ktorý sa od roku 1994 premenoval na Korene, a Slovenské listy. V roku 1996 odišla po spore o spôsob prezentácie vtedajšej reality na Slovensku redakcia Koreňov od ich vydavateľa, Obce Slovákov v ČR, a začala pod vydavateľskou kuratelou Slovensko-českého klubu vydávať časopis Klub Korene, od roku 1997 pod názvom Slovenské dotyky. Vláda ČR sa rozhodla aj napriek tlaku zo Slovenska podporiť aj tento časopis.
Dnes teda s podporou vlády ČR vychádzajú tri slovenské mesačníky. Najvyšší náklad (cca 8000 kusov) i rozsah z nich má podľa údajov poskytovaných štátnym orgánom časopis Slovenské dotyky, ktorý vychádza s prílohami Literárne dotyky a Programový žurnál Černá labuť. Vydáva ho Slovensko-český klub. Obec Slovákov v ČR vydáva Korene s detskou prílohou Koráliky. Klub slovenskej kultúry vydáva časopis Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť (predtým aj Slovenské listy a Listy s vročením). Tento časopis vzhľadom na vydavateľské problémy v roku 2005 niekoľko mesiacov nevychádzal a v roku 2006 má pozmenenú, nie mesačnú periodicitu. Tieto problémy vznikli podľa nálezov prílsušných orgánov ešte do roku 2004. Klub sa tiež rozišiel so spoluvydavateľom, Demokratickou alianciou Slovákov.
Všetky tri mesačníky možno označiť za kultúrno-spoločenské magazíny. Napriek tomu má každý z nich svoj osobitý charakter. Slovenské dotyky kladú veľký dôraz na mapovanie všetkých aspektov česko-slovenských vzťahov a predstavovanie osobností, vrátane výnimočnej komunity významných českých Slovákov. Listy Slovákov a Čechov sa venujú viac dlhším analytickým materiálom politického a ekonomického charakteru. Korene sú zo všetkých troch najtypickejším krajanským periodikom, najviac spätým s dianím okolo svojho vydavateľa a vnútri tohto občianskeho združenia.
Mesačníkmi spektrum tlačených periodík Slovákov v ČR nekončí. S veľkými vydavateľskými problémami sa od samého začiatku, teda od roku 1994, potýkal literárny štvrťročník Slovenské rozhľady. Ten už v roku 1995 de facto zanikol, keď vláda ČR zastavila na základe finančnej kontroly jeho vydávanie. Odvtedy došlo k niekoľkým pokusom obnoviť jeho vydávanie. V roku 1994 vychádzal z dielne rovnakého vydavateľa pre internú potrebu ešte skromný Bulletin Zväzu Slovákov.
Od roku 2004 však vychádza iný literárny štvrťročník. Slovenský literárny klub v ČR v spolupráci so Slovensko-českým klubom a PEN-klubmi v oboch krajinách vydáva česko-slovenskú revue Zrkadlenie-Zrcadlení. Vyvolal veľkú odozvu a vedenie Literárneho informačného centra v Bratislave ho označilo za “(paradoxne) obsahovo najpestrejší a výtvarne najpútavejší slovenský literárny časopis vôbec“.
V roku 2002 sa okolo divadelnej Česko Slovenskej Scény a jej Café Teatru Černá labuť sformoval dvojjazyčný dvojmesačník Ilustrovaný žurnál Černá labuť, dnes vychádzajúci v skromenjšej podobe už zmieňovaného Programového žurnálu Černá labuť. Venuje sa divadlu, ale aj výtvarnému umeniu a čiastočne literatúre. Na jeho vydávaní sa podieľajú producenti celého divadelného projektu, predovšetkým Art City a dve slovenské občianske združenia – Slovensko-český klub a ČeskoSlovenská scéna.

Slovenské rozhlasové vysielanie
Áno
Už od apríla 1993 funguje Vysielanie pre slovenských spoluobčanov Českého rozhlasu. Skladá sa z rozsiahlejšieho magazínu, vysielaného raz týždenne, a z častejších krátkych spravodajských relácií. K obsahu tohto vysielania neexistujú v prostredí slovenskej menšiny v ČR výraznejšie výhrady. Požiadavky sa sústreďujú naopak na zvýšenie rozsahu, lepšie vysielacie časy a napríklad na vytvorenie slovenských literárnych programov.

Slovenské televízne vysielanie
Áno
Omnoho horšia je situácia v oblasti televízie. V Českej televízii doposiaľ k zriadeniu periodickej relácie, venovanej slovenskej menšine či česko-slovenským vzťahom, nedošlo. To opakovane kritizovali viaceré organizácie českých Slovákov. Ide o širší problém, podobnú reláciu totiž nemá žiadna menšina, po určitých pokusoch už ani rómska. A tak sa ku kritike pridala i Rada vlády ČR pre národnostné menšiny ako celok.

Najvýznamnejšie knižné tituly, ktoré Slováci v krajine vydali
Slováci v ČR vydávajú okrem periodických aj celý rad neperiodických, knižných publikácií. Tie pochádzajú z dielne jednotlivých slovenských organizácií, alebo vznikajú aj nezávisle od nich, zásluhou známych slovenských tvorcov. Pokiaľ ide o knižnú tvorbu z dielne slovenských spolkov, jej objem postupne narastá, rovnako ako záujem, ktorý tieto vydavateľské počiny vyvolávajú. Výrazne najvýznamnejšími vydavateľmi sú Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR, po istý čas v minulosti aj Zväz Slovákov v ČR. Vydavateľská produkcia tandemu Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR má niekoľko vrstiev. Časť z nej predstavuje osobnosti – príkladom môžu byť knihy profilov “30 Slováků v České republice", 1997, či "Slovensko-české osudy (100+1 osobnost české společnosti v České republice)", 2001, ale aj memoáre Viktora Čárskeho či Ľubomíra Feldeka. Ďalšie prinášajú literárnu a výtvarnú tvorbu jednotlivých autorov (M. Dědiča, D. Gregorovej-Prášilovej, J. Junasa, J. Kuniaka, J. Rakytku, V. Skalského, J. Šajmoviča, M. Vaneka, N. Vokušovej, P. Župníka a ďalších). Slovensko-český klub vydáva i publikácie súhrnnej povahy. Spomenúť možno hoci antológie "Slovenská literatúra v Prahe 2000", 2000, „Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov (Praha v zrcadle Slovenské literatury)“, 2001, pendant „Rozdíly sbližují (Čeští spisovatelé o Slovensku)“, 2005, či s D+Gallery výpravnú výtvarnú publikáciu Čas v súvislostiach, 2005. Osobitnú zmienku si zasluhuje „Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy“, 2003, alebo zborník „Slovenský jazyk na české škole“, 2005, doplnený aj didaktickým CD-ROMom. Vynechať asi nemožno jediné dostupné samostatné české vydanie Proglasu, alebo celkom výnimočnú štúrovskú tetralógiu z pera Zdenky Sojkovej, ktorej za to bola udelená aj Cena ministra kultúry SR. Ďalším významnejším vydavateľom je Zväz Slovákov v ČR. Jeho aktivity sa však sústredili prevažne do rokov 1994-96. Tituly Zväzu Slovákov v ČR sa zameriavajú prevažne na históriu a pochádzajú väčšinou z dielne predsedu tohto združenia, historika Jána Mlynárika (najnovším z nich je druhý diel publikácie „Slovenští studenti na českých vysokých školách v letech 1930-39“). Obec Slovákov v ČR vydala niekoľko publikácií, venujúcich sa demografickým, sociologickým a iným analýzam slovenskej menšiny v ČR („Quo vadis, slovenská menšina“, 1999, „Slovenskosť v multikultúrnom svete“, 2001). Klub slovenskej kultúry okrem publikácií, mapujúcich jeho vlastnú bohatú históriu, vydal v roku 1997 napríklad aj rozsahom neveľkú encyklopedickú brožúru „Kto je kto v slovenskej menšine v ČR a v česko-slovenských vzťahoch“. Do zoznamu slovenských spolkov, vyvíjajúcich aj nakladateľskú činnosť, sa jednou publikáciou zaradila aj Demokratická aliancia Slovákov („Průvodce právy příslušníků národnostních menšin“, 1994).

Najvýznamnejšie slovenské kultúrne podujatia za ostatné roky
Slováci v ČR vydávajú okrem periodických aj celý rad neperiodických, knižných publikácií. Tie pochádzajú z dielne jednotlivých slovenských organizácií, alebo vznikajú aj nezávisle od nich, zásluhou známych slovenských tvorcov.
Pokiaľ ide o knižnú tvorbu z dielne slovenských spolkov, jej objem postupne narastá, rovnako ako záujem, ktorý tieto vydavateľské počiny vyvolávajú. Výrazne najvýznamnejšími vydavateľmi sú Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR, po istý čas v minulosti aj Zväz Slovákov v ČR. Vydavateľská produkcia tandemu Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR má niekoľko vrstiev. Časť z nej predstavuje osobnosti – príkladom môžu byť knihy profilov “30 Slováků v České republice", 1997, či "Slovensko-české osudy (100+1 osobnost české společnosti v České republice)", 2001, ale aj memoáre Viktora Čárskeho či Ľubomíra Feldeka. Ďalšie prinášajú literárnu a výtvarnú tvorbu jednotlivých autorov (M. Dědiča, D. Gregorovej-Prášilovej, J. Junasa, J. Kuniaka, J. Rakytku, V. Skalského, J. Šajmoviča, M. Vaneka, N. Vokušovej, P. Župníka a ďalších). Slovensko-český klub vydáva i publikácie súhrnnej povahy. Spomenúť možno hoci antológie "Slovenská literatúra v Prahe 2000", 2000, „Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov (Praha v zrcadle Slovenské literatury)“, 2001, pendant „Rozdíly sbližují (Čeští spisovatelé o Slovensku)“, 2005, či s D+Gallery výpravnú výtvarnú publikáciu Čas v súvislostiach, 2005. Osobitnú zmienku si zasluhuje „Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy“, 2003, alebo zborník „Slovenský jazyk na české škole“, 2005, doplnený aj didaktickým CD-ROMom. Vynechať asi nemožno jediné dostupné samostatné české vydanie Proglasu, alebo celkom výnimočnú štúrovskú tetralógiu z pera Zdenky Sojkovej, ktorej za to bola udelená aj Cena ministra kultúry SR. Ďalším významnejším vydavateľom je Zväz Slovákov v ČR. Jeho aktivity sa však sústredili prevažne do rokov 1994-96. Tituly Zväzu Slovákov v ČR sa zameriavajú prevažne na históriu a pochádzajú väčšinou z dielne predsedu tohto združenia, historika Jána Mlynárika (najnovším z nich je druhý diel publikácie „Slovenští studenti na českých vysokých školách v letech 1930-39“). Obec Slovákov v ČR vydala niekoľko publikácií, venujúcich sa demografickým, sociologickým a iným analýzam slovenskej menšiny v ČR („Quo vadis, slovenská menšina“, 1999, „Slovenskosť v multikultúrnom svete“, 2001). Klub slovenskej kultúry okrem publikácií, mapujúcich jeho vlastnú bohatú históriu, vydal v roku 1997 napríklad aj rozsahom neveľkú encyklopedickú brožúru „Kto je kto v slovenskej menšine v ČR a v česko-slovenských vzťahoch“. Do zoznamu slovenských spolkov, vyvíjajúcich aj nakladateľskú činnosť, sa jednou publikáciou zaradila aj Demokratická aliancia Slovákov („Průvodce právy příslušníků národnostních menšin“, 1994).

Existujú v krajine slovenské umelecké telesá
Folklórne súbory Limbora (www.limbora.cz) a Šarvanci v Prahe (www.sarvanci.cz), Púčik v Brne (www.pucik.cz), divadlo Café teatr Černá labuť (www.cernalabut.cz), hudobná skupina V3 pri Slovensko-českom klube, galérie napr. D+Gallery či Galéria Miro a ďalšie subjekty

Slovenské školy, ak existujú
Dlhodobo najväčsou bolesťou českých Slovákov je školstvo. V päťdesiatych rokoch sa predovšetkým v súvislosti s rozvojom baníctva v ostravsko-karvinskom revíri prisťahovalo na severnú Moravu veľa slovenských rodín. Mnohé deti mali problémy so zvládnutím češtiny. A tak prišlo v roku 1956 niekoľko nadšencov spojených podporučíkom základnej vojenskej služby Štefanom Urbašíkom s myšlienkou založiť v Karvinej základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Záujem žiakov kulminoval okolo roku 1970, keď existovali v tomto severomoravskom meste dokonca dve slovenské základné školy. Objavili sa pokusy založiť základné školy aj v Havířove, Ostrave a Prahe. V Karvinej a Prahe sa pokúšali aj o založenie gymnázií. Všetky tieto snahy však narazili na malý záujem. V súčasnosti už neexistuje žiadna slovenská škola. Plánuje sa otvorenie slovenskej materskej školy (pripravujú Evanjelická cirkev a. v. v ČR a Slovensko-český klub). Existuje samozrejme univerzitná slovakistika, čo však nie je problematika slovenskej národnostnej menšiny.

Možnosť vysokoškolského štúdia v menšinovom jazyku
Univerzitná slovakistika na Karlovej univerzite v Prahe a Masarykovej univerzite v Brne.

Akým spôsobom slovenskú komunitu podporuje štát, v ktorom žije
Slovenská národnostná menšina sa pohybuje v právnom rámci, danom niekoľkými druhmi dokumentov. Medzi významné medzinárodné dokumenty patria Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, novo ratifikovaná Európska charta regionálnych či menšinových jazykov, ako aj bilaterálna Zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o dobrom sousedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci. Samozrejme, základnú úpravu ochrany práv príslušníkov národnostných menšín obsahuje už Ústava ČR a Listina základných práv a slobôd. Konkrétna úprava je obsiahnutá najmä v zákone č. 273/2001 Sb. o právach príslušníkov národnostných menšín; dotačnú politiku (prostredníctvom ministerstiev kultúry a školstva) a ďalšie konkréta upravujú podzákonné normy.
Z druhej strany upravuje vzťah Slovenskej republiky k tejto menšine Zákon 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí, na základe ktorého bol k 1. 1. 2006 zriadený aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s vlastnou dotačnou politikou.
Pre slovenskú menšinu boli dôležité aj zmeny v zákonoch o občianstve, ktoré umožnili veľkej časti príslušníkov tejto komunity dvojité občianstvo.
Na týchto i ďalších zmenách sa zástupcovia menšiny veľmi aktívne podieľali, predovšetkým prostredníctvom svojich zástupcov v Rade vlády pre národnostné menšiny a v poradných zboroch MK ČR a MŠMT ČR, prípadne vo vzťahu k Slovensku prostredníctvom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, ale aj inak.
Od vstupu oboch krajín do Európskej únie určujú značnú časť vzťahov ČR a SR, dôležitých pre túto menšinu, európske normy.
Keďže ide o najnovšiu zmenu právneho rámca a súčasne dosť komplikovaný dokument, zaslúži si ratifikácia Európskej charty regionálnych či menšinových jazykov samostatnú poznámku. K dodržiavaniu základných ustanovení ochrany sa ČR zaviazala v prípade slovenčiny, poľštiny, nemčiny a rómčiny, avšak podrobnú ochranu (podľa článku III charty) bude štát poskytovať iba poľskému a slovenskému jazyku. Poľština bude chránená na základe väčšieho počtu ustanovení, avšak len na území okresov Frýdek-Místek a Karviná, slovenčina v menšom počte bodov (37 oproti 42), avšak na celom území štátu. Európska charta regionálnych či menšinových jazykov je zložitý dokument s dikciou nie celkom obvyklou v našom právnom systéme, jej ratifikácia umožňuje nesmierne veľa variácií a jednotlivé ustanovenia majú všeobecnejší charakter. Treba povedať, že text ratifikácie možno hodnotiť skôr ako minimalistický, snažiaci sa pokiaľ možno neprijímať nové záväzky, ale iba zhrnúť už zaistenú realizáciu. Výnimku tvoria niektoré opatrenia týkajúce sa napríklad dvojjazyčných česko-poľských označení. Čiastočne sa to môže napraviť aj po ratifikácii v procese konkrétnej implementácie. Rada sa totiž bude znovu zaoberať napríklad aj návrhom autora tohto textu zriadiť nový grantový program (či aspoň okruh v rámci už existujúceho programu s príslušným navýšením záväzného ukazovateľa) na podporu ochrany regionálnych či menšinových jazykov. Ratifikácia charty neprináša nejakú revolúciu v konkrétnych možnostiach používať slovenčinu, a to najmä preto, že tento jazyk má už dnes de facto postavenie druhého úradného jazyka ČR – väčšina zákonných a podzákonných noriem hovorí o českom a slovenskom jazyku a kladie ich na roveň (podrobný rozbor v Slovenských dotykoch 7/2005.). Predstavuje však garanciu, že tento stav nebude zmenený na základe nejakého výkyvu politickej vôle. Okrem toho prináša isté posilnenie možností, ktoré napríklad v oblasti školstva zatiaľ nedokážu Slováci v Česku celkom napĺňať. Charta napríklad garantuje podporu predškolských zariadení a základných škôl so slovenským vyučovacím jazykom. V prípade stredných škôl sa podarilo presadiť aspoň do dôvodovej správy prísľub, že ak by sa objavila reálna požiadavka na vytvorenie takej školy, príslušný bod by bolo možné v súlade so školským zákonom ratifikovať dodatočne.

Najvýznamnejšie problémy a požiadavky komunity
Brániť asimilácii a strate dvojjazyčnosti, udržiavať česko-slovenské vzťahy, riešiť deficit školstva a zastúpenia v ČT, zastaviť pokles grantovej podpory zo strany ČR, dosiahnuť medzivládnu česko-slovenskú dohodu o vzájomnej podpore nár. menšín

Kontakty