Pavol Jozef Šafárik – narodený 13. mája 1795 - bol slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky, alebo po česky.

Časť svojho tvorivého života prežil v Prahe. Bol riaditeľom pražskej Univerzitnej knižnice a súčasne aj mimoriadnym profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe. Popri vedeckej práci, ktorá bola Šafárikovi v Prahe hlavným zmyslom životnej náplne, sa zaoberal aj otázkami vzdelania a školstva. Šafárik mierne kritizoval Štúrov zavedenie novej spisovnej slovenčiny (1843). Šafárik, na rozdiel od jeho českých kolegov – vždy považoval „Slovákov za od Čechov oddelený národ“ a bol za používanie len „slovenského slohu českého jazyka“ ako literárneho jazyka na Slovensku.

V revolučných rokoch 1848 – 49 sa venoval len svojim vedeckým záujmom. Zbieral historický materiál pre najstaršie obdobie slovanských dejín. Výsledkom jeho úmorného vedeckého bádania okrem drobnejších štúdií sú dve monumentálne práce: „Základné piliere slovanské“ a „Slovanský národopis.“ o jeho smrti, v rokoch 1862 – 63 bol pripravený III. diel Slovanských starožitností, ktorý vyšiel v Prahe roku 1865.

Pavol Jozef Šafárik zomrel 26. júla 1861.Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne a po zrušení tohto cintorína roku 1900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Pri príležitosti 150 výročia jeho úmrtia zorganizovala slovenská spoločnosť Jána Kollára pôsobiaca v Českej republike spomienku na tohto slovenského národovca. Hovorí Janka Haluková, tajomníčka spoločnosti Jána Kollára v Českej republike.