Herec Richard Trsťan


VŠETKO SA DEJE PRE NAŠE DOBRO


S Richardom Trsťanom sa poznáme dlhé roky. I naši priaznivci a čitatelia ho dobre poznajú. Na akciách klubu veľmi často svojím podmanivým hlasom recituje úryvky z literárnych textov, vždy precízne a profesionálne. A nielen to... stretávame ho v najrôznejších divadelných predstaveniach a spoznávame na obrazovke – či už v televíznych seriáloch, ale aj v reklamách. A jeho hlas si mnohí pamätajú aj zo slovenského vysielania Rádia Slobodná Európa, kde pôsobil ako hlásateľ a autorsky pripravoval vlastnú reláciu zo sveta kultúry Fokus. Richard je milý a príjemný spoločník, a prečo tajiť, aj príťažlivý muž. A my sme ho v ostatnom čase brali ako samozrejmú súčasť nášho kultúrneho diania. Až nedávno sme si uvedomili, že okrem zopár správ sme ho vlastne podrobnejšie našim čitateľom nikdy nepredstavili. Splácame tento dávny dlh, pretože sme presvedčení, že Richard je človek, ktorý za to stojí...


Pri našej debate sme sa hneď na začiatku akosi mimovoľne pozastavili pri tom, odkiaľ pochádza jeho priezvisko. A ukázalo sa, že meno Trsťan má veľmi zaujímavú históriu. Údajne, kedysi okolo roku 1910, prišli do Uhrovca na Slovensku dvaja komedianti – manželia. Narodil sa im chlapec. Rodičia odišli do Ameriky a chlapca tam nechali s tým, že sa pre neho vrátia. Nikdy sa však už nevrátili, chlapec sa stal obecnou sirotou a keďže jeho rodičia pôvodne prišli z Terstu, začali mu hovoriť Tersťan, neskôr Trsťan. Ten chlapec bol Richardov dedko. Keď vyrástol a obec ho už nechcela živiť, putoval od dediny k dedine, vykonával rôzne sezónne práce a z Uhrovca doputoval až do Prahy – pešo prešiel celú republiku. V Prahe sa zoznámil s Filkou, tiež Slovenkou, a vrátili sa spolu do Uhrovca. Predtým sa však, keďže už bola Filka tehotná, zosobášili v Prahe, v kostole sv. Ludmily na Námestí Mieru. „Keď som sa rozhodol, že zostanem žiť v Prahe, rozprával mi dedko práve túto historku,“ dodáva Richard. „Dedko tvrdil, že sa vlastne kruh uzavrel a že sa musím do toho kostola rozhodne pozrieť. Som v Prahe už od roku 1988 a ešte som tam ani raz nebol! Veľakrát som išiel okolo, dokonca som stál na jeho schodoch, ale vždy som si hovoril, že na to, aby som doň vošiel, musí byť nejaká špeciálna príležitosť. Vari sa taká príležitosť raz naozaj nájde...“

Richardova mama pochádza z Bánoviec nad Bebravou, tam sa i on narodil, otec zo spomínaného Uhrovca. Zaujímavosťou je, že dedko, ako zamestnanec miestneho úradu, mal na starosti Štúrov (neskôr i Dubčekov) dom v Uhrovci, ktorý bol veľmi zdevastovaný a on ho dával dohromady. „Keď som mal asi dva roky, presťahovali sme sa do Martina, lebo otec, dôstojník, tam bol prevelený,“ spomína. Odvtedy žil v Martine. Študoval na slávnom gymnáziu Viliama Paulínyho-Tótha. V roku 1986 si podal prihlášku na VŠMU, odbor herectvo. Odmalička totiž navštevoval najrôznejšie dramatické krúžky. Priviedla ho k tomu pani Hajduchová, významná osobnosť v ochotníckom divadelníctve na Slovensku. Okrem toho sa Richardova mama v Martine zamestnala v divadle, kde prešla rôznymi profesiami, a on tam veľmi často za ňou chodieval - tým si, pochopiteľne, vypestoval silný vzťah k divadlu. „Nikdy som nechcel byť ničím iným než hercom, nič iné som si nevedel ani predstaviť.“

„Prijímačky na VŠMU som urobil. Prekvapilo ma, ako sa tam všetci navzájom poznali, študenti si s mnohými profesormi tykali, keďže všetci boli z Bratislavy. Mnohí z nich už mali za sebou kdejaké nakrúcanie. Ja som bol taký vyplašený chlapec z Martina. Len dvaja sme boli cezpoľní a bývali na internáte. Ľudia, ktorí ma učili, boli pre mňa ozajstné osobnosti. Po pol roku si ma však pozval dekan fakulty a povedal mi, že ma prijali iba preto, aby mali aj niekoho mimobratislavského, ale že školu určite nedokončím, lebo počet absolventov je pevne daný smernými číslami a najvhodnejší na exemplárny vyhadzov je pre nich neznámy vyplašený chlapec z Martina. Na chodbe školy som zo zošita vytrhol list a rukou naň napísal žiadosť o ukončenie štúdia.Zbalil som si veci a už som sa tam nikdy neobjavil.“ Richard dnes už nemá na túto etapu svojho života ťažké srdce. „Myslím si, že všetko, čo sa človeku deje, sa deje pre jeho dobro a to sa aj v tomto prípade potvrdilo.“

Pred skúškami na VŠMU uspel aj v konkurze do bábkového divadla v Banskej Bystrici, ale, pochopiteľne, uprednostnil školu. Po spomínanom odchode zo školy zavolal do divadla, či tam ešte majú miesto. Nastúpil hneď na druhý deň. Svoju prvú hru ako bábkoherec pripravoval s českým režisérom Karlom Brožkom. V divadle zostal dve sezóny a v roku 1988 urobil, opäť hneď na prvý pokus, prijímacie skúšky na pražskú DAMU. V Bystrici bol totiž len ako elév a pochopiteľne hrozilo, že keby prišiel niekto so školou, museli by ho prepustiť a vziať vyštudovaného herca. „Tak som napokon na bábkoherectvo išiel s tým, že sa do bystrického kolektívu, ktorý bol vynikajúci, samozrejme hneď po skončení štúdia vrátim. Nechcel som už žiadne iné divadlo, žiadnych iných spolupracovníkov! Akýmsi riadením osudu sa stalo, že jedným z mojich profesorov na škole bol práve Karel Brožek. V treťom ročníku sa však stalo čosi, čo celý môj život zásadne zmenilo. Rozhodol som sa zostať v Prahe, prirástla mi k srdcu a stala sa mojím domovom. Po skončení školy som tu zostal a začal pracovať na „voľnej nohe“. Prvou postavou, ktorú som na pražských profesionálnych javiskách hral, bol knieža Václav, patrón českých krajín, opať v réžii Karla Brožka.“

Richard, podľa nášho názoru, hovorí nielen krásne po slovensky, ale aj dokonalou češtinou. A pritom na vysokej škole nechodil na češtinu, lebo bol presvedčený, že sa vráti na Slovensko. Až v treťom ročníku oznámil pani profesorke Altmanovej, že tu zostáva , a že by sa chcel venovať češtine. Priznáva, že začiatky boli veľmi neradostné. Ale dnes sa už venuje i českému dabingu. Jeho hlasom hovorí v češtine napríklad kocúr Sylvester a prasiatko Porky v amerických kreslených rozprávkach zo štúdia Walta Disneya. „Tvrdili mi, že musím po česky začať hovoriť aj v civile. Prvé dni boli strašné! Potom nastalo obdobie, keď som mal pocit, že ešte neviem dobre po česky, ale už ani po slovensky, a celé to trvalo asi pol roka. A pamätám si presne deň, keď som sa ráno zobudil a uvedomil som si, že sa mi sníval český sen. Dnes sa mi už stáva, že aj svoje vnútorné monológy, ktoré človek vedie sám so sebou, mám v češtine. Dá sa povedať, že v súčasnosti už rozprávam viac po česky ako po slovensky.

Richard skúsil aj pevný angažmán, keď sa zamestnal na dva roky v kladnianskom divadle. Potom sa však vrátil opäť do Prahy, znova na „voľnú nohu“, aj keď to nebolo úplne jednoduché. Prvú hru Mystériá Buffa pripravil spolu s Markétou Pellarovou–Mrázikovou, bolo to vlastne úplne prvé česko-slovenské predstavenie. Premiéru mali v roku 1993 a hrali ju v Divadle v Řeznickej asi sedem rokov. Medzitým samozrejme pracoval aj na iných divadelných projektoch. Veľmi ho, v kladnom slova zmysle, poznamenal fakt, že hral vo všetkých predstaveniach Kráľa Leara s Janom Třískom, pretože v hre nemal alternáciu (rovnako ako pán Tříska, dodáva s úsmevom). Výrazne sa pri tom s týmto vynikajúcim hercom a človekom zblížil.

„Voľná noha“ má svoje výhody, ale aj jedného strašiaka vzadu, a tým je neistota. V tom veku mu to však až tak nevadilo. „Ísť v štyridsiatke na „voľnú nohu“ by bol oveľa väčší problém,“ priznáva Richard. Veľa sa naučil a dnes mu takýto spôsob života vyhovuje. „Neviem, ako to bude ďalej, ale som optimista. Vždy, keď som sa dostal do prepadu, sa napokon niečo našlo. Isté je, že to je úplne iný život, ako byť v stálom divadelnom angažmáne“

V súčasnosti Richard už pár rokov hrá v Divadle Palace, ktoré sídli na Václavskom námestí, a niekoľkokrát za mesiac chodí s týmto divadlom na zájazdy. Nemá tam angažmán, ale našiel si v tomto divadle akúsi domovskú scénu. Divadlo totiž nemá svoj ansámbel, všetkých hercov si najímajú. Je tam však možnosť, ktorú človek v angažmáne nemá, že keď je obsadený do niečoho, voči čomu má výhrady, môže odmietnuť. Partia ľudí, ktorá v tomto divadle pripravuje predstavenia, sa na tom dohodne dobrovoľne, a v tom je to čaro. Divadlo Palace postupne rozširuje žánrovú pestrosť svojho repertoára, ale v začiatkoch sa sústredilo na komédie a kvalitný bulvár. „Tento výraz používam naschvál,“ vysvetľuje Richard, „lebo to je regulárny divadelný žáner. Rozlišujem totiž bulvár v tlači a bulvár v divadle. To je naozaj veľký rozdiel. Robil som aj Shakespeara či Kavku a viem, že na inscenáciách, ktoré označujem ako divadelný bulvár, sa natrápime rovnako. Ak chcete vidieť dobrý kvalitný bulvár, choďte do Divadla Palace. Hrajú tam známi herci, ľudia, ktorí musia hrať dobre, lebo si nemôžu dovoliť hazardovať so svojím menom. Nedávno mala v Palaci premiéru Africká kráľovná, a to už nie je bulvár. Sú tam aj ďalšie, takzvané vážnejšie hry, a ich počet sa bude nepochybne zvyšovať.“

Keď sa Richard ohliada späť za divadlom, nepochybuje o tom, že za dôležitú a zásadnú hru považuje práve Mystéria Buffa. Režíroval ich, hral v nich, Markéta sa postarala o hudobnú časť predstavenia, ktorá bola tiež veľmi dôležitá . Že im to vyšlo, rozhodlo, že pri divadle zostal... „Neskôr som začal spolupracovať aj s herečkou Belou Schenkovou, na ktorej mi je sympatické, že nadväzuje na bábkarskú tradíciu, že robí tzv. eklektické divadlo, že je v ňom všetko dohromady a vôbec nevadí, keď prechádzaš z bábok do činohry, potom chvíľu tancuješ a medzitým spievaš. A že sa to celé odohráva v divadelnom stane. S predstavením Rómeo a Júlia sme precestovali celý svet – bábky sú pre všetky národy komunikatívne a my sme sa vždy naučili aj verziu v tom ktorom jazyku, takže dokážem zahrať Rómea v nemčine, francúzštine, španielčine, angličtine, dokonca vo švajčiarskej nemčine. To je to krásne na „voľnej nohe“ – človek má oveľa širší rozptyl. Keby som bol v angažmáne, tak sa musím podriaďovať dramaturgii, časovým plánom a podobne.“

Keď zabŕdneme k otázke reklám, Richard sa smeje a tvrdí, že divadlo môže robiť preto, lebo ho reklamy živia. Robil už dosť reklám, ale zásadná, z ktorej ho ľudia poznajú, bola asi reklama na syr Pribina, ale i mnohé ďalšie... Do Francúzska robil napríklad reklamu na dámske spodné prádlo, ale to už je iná historka....

Z televíznych seriálov hral najviac v Ordinácii v ružovej záhrade, epizódky nakrúcal aj v Četníckych humoreskách s pánom Antonínom Moskalykom, práca ho fascinovala a nadchýnala. „Bola to poctivá práca,“ hovorí Richard, „vyžadovalo sa skutočné a nefalšované herectvo, zatiaľ čo teraz sa presadzuje takzvane civilné herectvo. Preto mám rád staršie české filmy, ba aj seriály, ktoré boli typickým produktom ideológie tej doby, ale herecky vždy poctivo odvedené.“ Richarda ste mohli vidieť aj vo filme Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko režiséra Václava Vorlíčka a v niekoľkých filmoch zahraničných produkcií, ktoré sa nakrúcali v Česku. Nedávno v Divadle Palace odpremiérovali hru Prachy!!!, v súčasnosti skúša s Belou Schenkovou v jej divadelnej spoločnosti Anpu predstavenie Zapovězená komnata – hororovo-erotický príbeh na motívy starej francúzskej rozprávky Modrofúz, ktorá je zadaptovaná pre dospelých. Uvidíme – premiéra bude na začiatku júna.

A čím sa Richard zaoberá vo voľnom čase, pokiaľ sa nejaký nájde? V posledných rokoch sa doslova vrhol na posilňovanie. Donútila ho k tomu úloha v divadelnej hre Dohadzovač. Tam má totiž svoj hlavný výstup končiť v spodnom prádle. Začal cvičiť pre svoje sebavedomie a dnes ho to chytilo natoľko, že sa tréningu, napriek tomu, že o sebe tvrdí, že je športové drevo, venuje päťkrát týždenne pod vedením osobného trénera.

So svojím súčasným životom je Richard spokojný, a to mu môže väčšina z nás naozaj len závidieť. „Je nádherné, keď človek dospeje do veku, keď dokáže hodiť malicherné veci za hlavu. Dlho som to nevedel a zbytočne sa trápil. Až dnes som pochopil, čo to znamená, keď múdri ľudia hovoria, že žiť treba teraz, v tento okamih. Keď si to uvedomíš a dokážeš, je to úžasné! Som presvedčený, že keď ma život nepotopil doteraz, už ma nepotopí - a mal na to naozaj veľa šancí a príležitostí!“

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský a Naďa Vokušová, Slovenské dotyky, Praha : 27.04.2011