Slovák, čo svojou hrou na violončelo očaril thajského kráľa


Ľudovít Kanta. Rodák z Bratislavy sa vypracoval na sólového čelistu uznávaného japonského Orchestra Ensemble Kanazawa.

Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy našich úspešných rodákov.

Má za sebou koncertovanie na najvýznamnejších pódiách Európy či Ázie a množstvo hudobných nahrávok. Ako jediný Slovák mal pred desiatimi rokmi dokonca možnosť predviesť svoje umenie pred thajskou kráľovskou rodinou v Bangkoku. "Tam som sa naozaj cítil ako v kráľovstve, tak ako som to poznal z kníh a rozprávok. Kráľovská rodina vyzerala celkom ľudsky a normálne, ale ten protokol, ceremoniál, dvorania v bielych uniformách vyšívaných zlatom. Skutočne ako v rozprávke,“ hovorí úspešný violončelista a rodák z Bratislavy Ľudovít Kanta, ktorý už dvadsať rokov pôsobí ako sólista a koncertný majster komorného Orchestra Ensemble Kanazawa v Japonsku.

Bez sĺz to nejde
To, čo sa počas svojej umeleckej kariéry naučil, už dlhé roky odovzdáva ďalej. "Dlhý čas som vyučoval na Aichi University of Fine Arts. Tristokilometrová cesta tam a späť sa mi však časom zdala príliš náročná, a tak teraz vyučujem už len súkromne,“ priznáva Kanta.
Vyučovať hru na svoj milovaný nástroj však zvláda aj mimo svojho bydliska v Kanazawe. Študenti za ním nedochádzajú len domov, ale aj do miest, kde spolu s orchestrom práve vystupuje. "Považujem za samozrejmé, že podávam ďalej to, čo som sa naučil. Hrať na čelo alebo akýkoľvek iný nástroj je totiž veľmi komplexná záležitosť.“

Ľudovít Kanta

Aj napriek tomu, že tento svetoznámy violončelista koncertoval s tými najznámejšími dirigentmi, dopredu ho neustále ženie akýsi zmysel pre dokonalosť. "Nestačí mi, že sa poslucháčom môj koncert páči. Chcem, aby mali slzy v očiach. Geniálne hudobné diela totiž písali ľudia z mäsa a krvi, so svojimi starosťami, radosťami, vášňami a obavami práve tak ako my sami, ktorí hudbu počúvame alebo hráme,“ pripomína Kanta, podľa ktorého musia ľudia opustiť koncertné vystúpenie s tým, že naň budú spomínať ešte desaťročia.

Jedine čelo
Svoj život si tento nadaný umelec bez hudby nevie ani predstaviť. "Nikdy mi nenapadlo robiť niečo iné, takže som sa rozhodovať, čomu sa budem v živote venovať, ani nemusel,“ priznáva Kanta. Už odmalička vedel, že nič iné ako čelo mu do rúk nesadne. "Nechcel som o inom nástroji ani len počuť.“

Vtedy však ešte nevedel, aké nepríjemnosti sa za tým všetkým ukrývajú. "Vôbec som netušil, že nástroj so sebou budem musieť všade nosiť, že v metre sú tlačenice, vo vlaku
sa s ním ťažko manévruje a dostať ho do lietadla stojí veľa peňazí.“
Aj napriek všetkým prekážkam sa však rozhodol ostať violončelu verný a venovať sa svojej milovanej hudbe už takmer tridsať rokov.

Za svoje umelecké výkony si vyslúžil mnoho ocenení nielen tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Najviac si však váži práve to, ktoré očakával najmenej, Iwakiho cenu. "Práve Hirojuki Iwaki bol ten, čo ma pozval na konkurz do orchestra a zoznámil ma s ľuďmi, s ktorými úspešne spolupracujem dodnes,“ spomína Kanta. Martina Lidinská

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Martina Lidinská : 30.11.2010

Zdroj: http://hnonline.sk/svet/c1-48369270-slovak-co-svojou-hrou-na-violoncelo-ocaril-thajskeho-krala