Slovenka, čo pátra po všelieku na rakovinu


Bronislava Matošková. Rodáčka z Bratislavy sa v Miláne sa vypracovala na špicu prestížneho Ústavu pre molekulárnu onkológiu.

Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy našich úspešných rodákov.

Jej dlhoročným poslaním je podieľať sa na pátraní po najmodernejšom lieku proti rakovine. Vypracovala sa až na manažérku laboratórií Ústavu pre molekulárnu onkológiu v talianskom Miláne. Už niekoľko týždňov pracuje na novom programe molekulárnej medicíny, ktorý vyvíjajú v sesterskom Európskom onkologickom ústave. "Hlavným cieľom nášho projektu je spraviť z nádorov a rakoviny vôbec prinajhoršom chronickú chorobu, s ktorou sa dá žiť a umrieť. Práve to je cieľ modernej onkológie," vysvetľuje 45-ročná bratislavská rodáčka Bronislava Matošková.

Výzva, čo sa neodmieta
Naša vedkyňa sa stala manažérkou Ústavu pre molekulárnu onkológiu hneď v jeho začiatkoch. "Dovtedy som pracovala priamo vo výskume, z osobných dôvodov som však hľadala nové zameranie. Vedecký riaditeľ ústavu mi ponúkol post manažéra v tomto vznikajúcom inštitúte. Bola to výzva, ktorá sa neodmieta,“ spomína Matošková. S odstupom času tvrdí, že jej osobná pracovná skúsenosť z rozličných laboratórií, vrátane tých najmodernejších, jej výrazne uľahčila prácu na formovaní tohto výskumného ústavu.

Práve milánsky ústav patrí k najmodernejším a najprestížnejším inštitútom na výskum rakoviny v celej Európe. "Mojou úlohou bolo vytvoriť a udržiavať podmienky pre produktívnu prácu dvoch desiatok skupín s 250 vedcami rôzneho výskumného zamerania. Ich prioritou je výskum vzniku a rastu nádorových ochorení so záujmom o nové
diagnostické metódy a terapiu,“
hovorí mladá žena, ktorá boju s rakovinou zasvätila svoj život. "Dôležité je, aby to už viac nebolo smrteľné ochorenie. Usilujeme sa o to nielen my, ale všetky popredné inštitúty a výskumné pracoviská na celom svete,“ vysvetľuje Matošková.

Slováci vo svete vedy
Dnes v milánskom ústave pracujú mnohí cudzinci, dokonca aj Slováci. "Vedecký výskum nepozná a neuznáva hranice, fyzické ani politické. Veda je nadnárodná a nie je uzavretá ani časovo. Preto je nevyhnutné vo vede, a to nielen medicínskej či biologickej, odtrhnúť sa od koreňov a vystaviť sa novým poznatkom.“ Podľa Matoškovej je tak odchod do zahraničia takmer nepísanou podmienkou úspechu. "Podmienky na Slovensku sa však od čias, keď som študovala, podstatne zlepšili. A čo je najdôležitejšie, je omnoho ľahšie cestovať aj za prácou, štúdiom či uzatvárať spoluprácu aj mimo Slovenska. Nové skúsenosti a poznatky však vyžadujú dosť aktívnu znalosť angličtiny, ktorá je hlavným komunikačným jazykom vedeckého sveta.”

Matoškovej sa podarilo odísť na Západ už počas štúdia pred pádom komunizmu - kým jej spolužiaci išli na letné brigády do Ruska, ona sa dostala dvakrát na stáž do Švédska. V apríli 1990 odišla na päť rokov do Spojených štátov, kde s zoznámila s budúcim manželom, Talianom. V roku 1995 sa spolu presťahovali do Talianska, kde sa jej manžel stal vedeckým riaditeľom jedného z ústavov. V Taliansku žijú doteraz a vychovávajú tu aj svoje deti.

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Pavel Novotný : 23.03.2010

Zdroj: http://hnonline.sk/svet/c1-41600750-slovenka-co-patra-po-vselieku-na-rakovinu