Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18776 |
Imrich Kružliak: O útekoch a návratoch
Imrich Kružliak (1914) je intelektuálom a doslova symbolom slovenského exilu. Prešiel dlhou cestou cez SNP, Rádio Slobodná Európa, Svetový kongres Slovákov či post poradcu prezidenta Michala Kováča. Je novinárom, esejistom, prekladateľom... a láskavým človekom.
Nedávno ste vydali knihu "Úteky z tiesne" s podtitulom "V tôni dvoch totalít". Hoci ide o historickú knihu, titul i podtitul má veľa spoločného s vašou biografiou. S prvou totalitou ste sa stretli za vojnového slovenského štátu. V roku 1943 ste ešte boli na krátky čas šéfom slovenskej tlače, v roku 1944 ste vstúpili do SNP. To pôsobí ako veľký obrat - čo ste vtedy prežívali?
- Keď sa dívame na vývoj udalostí od roku 1938 očami marxistickej historiografie bol to "veľký obrat". Ale ani po Mníchove sa Slováci či Česi nestali "fašistami" len preto, že zakladatelia ČSR a jej spojenci - Francúzi a Angličania - Česko-Slovensko zradili a opustili. Bola to veľká kríza európskej demokracie, ktorá urýchlila nástup Hitlerovej totality v strednej Európe. Aj opustení Slováci a Česi chceli ďalej žiť a budovať svoj oklieštený štát. Vtedy išlo v prvom rade o to ako prežiť.
Slováci dosiahli autonómiu až na jeseň 1938, to bol základný kameň česko-slovenskej otázky. Po autonómii, ktorú privítali všetci Slováci, najmä mladá generácia, sme mysleli, že budeme môcť budovať svoj federatívny štát a že "druhá republika" nám dá novú príležitosť dokázať svoju štátopolitickú schopnosť, teraz už na podklade politického česko-slovenského vyrovnania. Ale nový vývoj bol oveľa komplikovanejší a dramatickejší. Celá stredná Európa sa ocitla pod Hitlerovým mocenským tlakom. A musela sa prispôsobovať novej situácii. Hitlerova dobyvačnosť sa neuspokojila rozpadom Česko-Slovenska. Po vojne s Poľskom sa rozpadla konštrukcia celej povojnovej Európy po roku 1918. Hitlerove rýchle úspechy načas oslepili Európu i svet. Spokojná mohla byť iba Hitlerova klika a maďarská iredenta. To poznačovalo aj zmýšľanie Slovákov.
Otázka prežiť bola hlavným príkazom času najmä potom čo Hitler začal vojnu so Sovietskym zväzom. Nech nikoho nemýli, že na Slovensku bol Tuka, ktorý robil Hitlerovu politiku. Už Salzburg (1940) ukázal, že Hitler ani cez Tuku a Hlinkovu gardu nezískal Slovákov. Vedeli a verili sme, že ako Napoleon aj Hitler si na Rusku vyláme zuby. To sme prežívali v sebe i na Slovensku. Aj ja. Lebo aj so Slovenským štátom sme chceli prežiť a zachrániť Slovensko.
V roku 1946 ste - hoci katolícky politik - viedli volebnú kampaň Demokratickej strany, vychádzajúcej skôr z evanjelického prostredia. Víťazstvo vo voľbách však nestačilo. Ako ste vnímali to, čo nasledovalo?
- V osudových časoch konfesionalizmus, na ktorý Slovensko doplácalo po dlhé časy, ustupoval potrebám záchrany Slovenska. Keby oslobodenie bolo prichádzalo zo západu alebo z juhu (z Talianska a Balkánu) na čele s USA a Anglickom, bol by sa do povstania hrnul celý slovenský národ na čele aj s Tisom. Stalina a komunizmu sa mnohí Slováci (aj komunisti) právom obávali. A keď sa s víťaziacim Sovietskym zväzom vracal ako Stalinov spojenec aj Beneš, ktorý až do smrti neuznával existenciu slovenského národa, to u Slovákov vyvolávalo obavy a strach. Ukázali to už mnohé veci za SNP. Najmä vraždy, partizánske rabovania, znásilňovania a podobne. Dávali cítiť, že tu prichádza nová "sovietska" civilizácia. Preto sme vsadili všetko na voľby roku 1946, od ktorých sme očakávali záchranu demokracie, slobody a západnej orientácie. Nemohli sme predpokladať, že by víťazní západní spojenci vydali Sovietom celú stredovýchodnú Európu. Tu sa pomýlil aj ústupčivý Roosevelt. A pretože žiadam pravdu do dejín, plnú pravdu a nič iné ako pravdu, musím otvorene priznať, že tu sklamala aj česká demokracia na čele s Benešom. Nakoniec obeťou tejto politiky sa stali aj slovenskí demokrati.
Stretnutie s druhou totalitou viedlo k vášmu "úteku z tiesne". Bolo to ľahké rozhodnutie?
- Bolo to ťažké rozhodnutie... Keby som vo väzení nezažil to, čo som zažil, a čo zažili aj iní, doslova týranie, mučenie a ukrutné príkoria, nikdy by som nebol opustil Slovensko. Od povstania som zažil veci, že som myslel, že sa peklo vyrútilo na zem. Doslova sa splnilo to, čo už za vojny neraz hovoril Laco Novomeský, čo mi za povstania v Banskej Bystrici poznamenal Ján Šverma, že "sa nemáme na čo tešiť". To skúsili nielen ľudáci či demokrati, ale aj komunisti a partizáni. Ako bol peklom Hitlerov holocaust s plynovými pecami, takisto peklom boli aj komunistické vyšetrovania, súdy a šibenice. A pritom bolo najviac úplne nevinných obetí. Komunizmus potreboval permanentnú revolúciu. Bez nej sa nemohol udržať. Preto nacizmus a komunizmus sú rovnako zločinné systémy, ktoré nemajú miesto v novej Európe.
V emigrácii ste pracovali v Slobodnej Európe i v celom rade krajanských inštitúcií. Ako hodnotíte význam exilu Slovákov v zahraničí vôbec?
- Robím rozdiel medzi pojmami emigrácia a exil. Pre mňa je emigrácia vysťahovanie sa kamsi za chlebom. Starí americkí Slováci odchádzali do americkej emigrácie. Šli tam za chlebom, hlavne za chlebom. My sme boli politickými utečencami, ktorí odchádzali do exilu bojovať za slobodu, demokraciu a ľudskosť.
Ak si bez amerických Slovákov len ťažko viem predstaviť národné oslobodenie Slovákov roku 1918, tak si bez tretieho slovenského exilu neviem predstaviť obnovu slovenskej štátnosti, samozrejme na demokratickej báze. Za túto štátnosť nebojoval len Svetový kongres Slovákov, ale za federáciu (čiže tiež štátnosť) bojovala aj Stála konferencia demokratických Slovákov. Marxistická historiografia prácu exilu znehodnocuje a nová slovenská politika (odchovaná marxistickými dejinami) ju nepozná. Napriek tomu už roku 1990 sa Slováci na čele s Alexandrom Dubčekom ponáhľali do Toronta poďakovať kongresu za vykonanú prácu. To stačí.
Po roku 1989 ste sa vrátili do Bratislavy, hoci ešte stále žijete súčasne v Mníchove. Ako poradca ste pôsobili po boku prezidenta Kováča. Zažili ste chvíle, ktoré sa vám javili ako satisfakcia za predchádzajúce obdobia dejín?
- Vrátil som sa už 12. decembra 1989. Bratislava ma naplnila smutným obrazom schátralosti. Ale politicky som pocítil satisfakciu. Na hraniciach mi dali do pasu vízum len na 48 hodín. A že pobyt mi musí úrad potvrdiť pečiatkou. Na to smelý Ľubo Feldek mi do pasu napísal "revolúcia pečiatky nepotrebuje". A pohraničným strážnikom som mal odkázať jeho odkaz: "S Kružliakom sa nám vrátil revolucionár. Toho púšťajte bez pečiatky..." Roky s prezidentom Michalom Kováčom patria k najkrajším zážitkom po mojom návrate do vlasti. Bol to presvedčený ochranca národnej a kresťanskej tradície. A slušný predstaviteľ Slovenskej republiky.
Ste stále v kontakte s problematikou Slovákov v zahraničí. Ako sa pozeráte na úroveň spolupráce SR a krajanov?
- SR tu veľa zameškala. Ale veľa vecí tu poškodili aj Slováci v zahraničí. Roku 1990 som bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a prvý kongres sme už vtedy usporiadali v Budapešti, aby sme dokumentovali, že uhorské dejiny sú aj našimi dejinami. Privítal to aj maďarský prezident Árpád Göncz. Na tomto kongrese sme založili Úniu spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí. Stretli sme sa o rok nato v Rumunsku (Nadlaku) a potom v Juhoslávii. Bohužiaľ, ani táto činnosť sa od toho času neposunula vpred. Veľa záleží na ľuďoch. Vlastne na nich záleží najviac. Politici mnohé zničili, neuvedomujú si, že v Slovákoch v zahraničí majú veľký morálny a politický kapitál. Tu sa musí veľa zmeniť, ak sa ako vyspelý a kultúrne zodpovedný národ chceme udržať pred svetom.
18.07.2003