Zabudnutí Slováci


Krajina opradená mnohými poverami. Počnúc upírskymi historkami a končiac ťažko poznačenými ľudskými osudmi za vlády Ceausesca, poslednými dedinami s výskytom lepry v Európe, či príbehmi detí, ktoré v 80. rokoch infikovali pri očkovaní vírusom HIV. Je to však aj krajina, ktorá je už vyše roka členom Európskej únie a miesto ktoré láka ako cyklistov, tak skialpinistov. A v neposlednej rade aj krajina, v ktorej už niekoľko sto rokov žije silná slovenská komunita. Rumunsko.

Pred cestou do tejto zabudnutej časti Európy, mnohí z nášho okolia krútili hlavami, no pre fotografa je to jedno z mála posledných miest na starom kontinente, kde má možnosť nahliadnuť do bežného života obyčajných ľudí, bez návykov a zlozvykov západnej spoločnosti. No aj na tomto mieste platí, že tento stav je dočasný a je len otázkou pár rokov kým všadeprítomná globalizácia prenikne aj sem. Hoci jej prvé kroky sú už v Rumunsku jasne viditeľné, stačí aby ste opustili ruch veľkomiest a vybrali sa na vidiek. Tam objavíte miesta a ľudí, ktorých život akoby sa zastavil v čase. Po pár dňoch zistíte, že Rumunsko je miesto, ktoré v mnohých smeroch prekvapí.

Po prechode hraníc s Maďarskom nám bolo hneď jasné, že v tejto krajine je všetko relatívne. Potvrdilo to už naše dohodnuté stretnutie s bodonošským farárom, ktorý nás mal odviezť do dediny, kde sme mali bývať. Po niekoľkých hodinách čakania a asi desiatke telefonátov, sme prestávali veriť, že náš sprievodca naozaj príde. Vo chvíli kedy sme sa už vzdali nádeje, že sa dočkáme a začínali riešiť alternatívny plán, prišiel. Spoločne sme po kľukatiacich sa rumunských cestách vyrazili do vnútrozemia. Cesty...takto sa dajú nazvať len pri najlepšej. Napriek tomu, že predpísaná rýchlosť je rovnaká ako v ostatných krajinách EÚ, čiže 50 km/h, tu môžete byť pokojní. Pokuta za jej prekročenie vám určite nehrozí. Boli sme totiž radi ak sme išli priemerne tridsať kilometrov za hodinu. Keď sme po čase odbočili na prašnú cestu, začali sa nám vynárať pochybnosti, či je náš sprievodca skutočne farár. Veď stačí málo, aby sa z mladého muža vykľul miestny priekupník a za nás zaradilo ďalšie auto s jeho komplicom. Naše obavy sa našťastie nenaplnili.

Po pár dňoch strávených v tejto komunite sme uznali, že historky, ktoré o Rumunsku kolujú, sa nám nepotvrdili. Otrhané deti, ktoré v živote nevideli čokoládu, či takzvaných „rumunských obchodníkov“ sme v tejto časti krajiny nestretli. Aj keď je chudoba všadeprítomná a ľudia tu žijú skromne, napriek tomu nestratili svoju dôstojnosť. Domy sú síce jednoduché a zažili aj lepšie časy, no na prvý pohľad je zrejmé že ich obyvatelia robia všetko čo je v ich silách, aby ich udržali v ako tak prijateľnom stave. Máme namierené do slovenských dedín na severovýchode krajiny, ktoré Slováci začali osídľovať pred viac ako dvesto rokmi. Napriek tomu, že je to už niekoľko sto rokov čo tu žijú, udržali si svoju kultúru a jazyk a dodnes sa hlásia k slovenskej národnosti.

Rumunskí Slováci žijú v troch rumunských župách. Najviac sa ich usídlilo v oblasti župy Bihor – Salaj. Je to mierne hornatá oblasť, kde dediny roztrúsené po kopcoch, oddeľujú od seba desiatky kilometrov nie práve najkvalitnejšej cesty. Patrí sem aj dedina Bodonoš, po rumunsky Budoi, kam sme mali namierené my. Je to jedna z najväčších slovenských dedín, známa v širokom okolí. Do deväťdesiatych rokov minulého storočia tu väčšinu obyvateľov živili miestne bane, ktoré však po páde Ceausescoveho režimu zatvorili. Takmer zo dňa ma deň ostala väčšina rodín bez stáleho príjmu. Táto skutočnosť ovplyvňuje Slovákov, ktorí tu žijú dodnes. Napriek tomu, že tu pred pár rokmi otvorili fabriku na topánky, dnes je zatvorená aj tá a preto veľká väčšina mladých odchádza za prácou na Slovensko, či do iných krajín Európy. Starším neostáva nič iné len sa spoľahnúť na to čo si sami dopestujú, či dochovajú, alebo na podporu detí pracujúcich niekde v zahraničí, ktoré im z času na čas finančne vypomôžu.

V Bodonoši sídli slovenské lýceum Jozefa Kozáčeka, ktoré sa stalo akýmsi centrom vzdelanosti detí Slovákov žijúcich v tejto oblasti. Škola s priľahlým internátom prechádza práve rozsiahlou rekonštrukciou a tak o pár mesiacov aj deti našich krajanov v Rumunsku zasadnú do tried, ktoré svojim vybavením aspoň čiastočne budú zodpovedať štandardu bežnému v iných častiach únie.

Mali sme šťastie, pretože sme spoločne s miestnymi zažili takzvaný Deň školy. Slávnosť na ktorú sa mnohí žiaci, ale aj učitelia pripravovali dlho dopredu. Na školskom dvore sa stretli deti a učitelia z celého regiónu, od rána sa pre všetkých pripravoval guláš, vystupovali tanečné súbory a samozrejme jedným z vrcholných momentov dňa bol futbalový zápas. Pre domácich sme boli od začiatku neprehliadnuteľní a pre mnohých sme predstavovali aspoň malé spojivo s ich domovskou krajinou. Tu sa naplno prejavila pohostinnosť a veľké srdcia rumunských Slovákov. Nemohli sme chýbať na žiadnom zo sprievodných podujatí a nikam sme sa nepohli bez kŕdľa detí v pätách. Všetci sa nechali ochotne odfotografovať, boli zhovorčiví a pohostinní a na rozdiel od mnohých iných krajín, si za to nepýtali peniaze. Keďže sme boli od začiatku rozhodnutí spoznať kultúru a život tamojších Slovákov, v jeho prirodzenej forme prispôsobili sme tomu celé naše fungovanie. Od ubytovania a stravy, až po dopravu. Ak sa raz rozhodnete opustiť vymoženosti civilizácie a vyrazíte na rumunský vidiek treba rátať so všetkým. S tým, že ubytovanie bude naozaj provizórne, že reštauráciu nájdete len veľmi výnimočne a v bare máte na výber medzi pivom a rumunským ovocným likérom, ktorého obsah cukru je niekoľkonásobne vyšší ako obsah alkoholu.

Ešte na Slovensku sa nám podarilo skontaktovať s bodonošským farárom Jánom Gondekom, vďaka ktorému bol náš kontakt s miestnou komunitou, jej životom a zvykmi značne jednoduchší. Vďaka nemu sme dostali aj sprievodcu, miestneho devätnásťročného mladíka Jožka, ktorý s nami strávil pár dní a ktorý presne vedel kam nás zaviesť, kde kto žije, poznal príbehy tamojších rodín. Pre Jožka sme boli spestrením jeho viac menej rovnakých dní. Mladý chlapec, ktorý každé leto strávi na brigádach niekde na Slovensku, skončil školu a jeho budúcnosť v Rumunsku nie je práve najlepšia. Na rozdiel od staršej generácie, však má ešte predstavy ktoré si môže splniť. Plánuje odísť na Slovensko, kde chce ďalej študovať a keď ho na školu nevezmú, nájde si u nás prácu.

Spolu s ním sa vydávame na celodenný prechod po samotách v okolitých kopcoch, kde hľadáme slovenských osadníkov. Po pár hodinách chôdze, ktorú mimochodom miestne deti, žijúce na samotách, absolvujú každý deň ráno a večer cestou do školy a späť, sa zastavíme pri osamotenom dome, z ktorého po chvíľke vychádza usmievavý muž v stredných rokoch. Fero Šuba, ako sa nám predstavil, žije na samote od narodenia. Najskôr s rodičmi, po pár rokoch si kúsok od nich postavil dom, kde s manželkou žijú dodnes. Aj on ako mnohí iní z Bodonošu a okolitých dedín pracoval roky v bani, po tom ako ju zatvorili ostal bez práce. Muž tesne po štyridsiatke, bez perspektívy sebauplatnenia, či vízie nových možností, je dnes na dôchodku. Do dediny sa vyberie len raz, dva krát do týždňa. Predsa len, cesta trvá aj niekoľko hodín. Napriek tomu, že si plne uvedomuje svoju situáciu je so svojím životom relatívne spokojný. Má malé hospodárstvo a vinicu, to ich so ženou uživí. Rozpráva ako mu pred týždňom zomrel otec a po ňom ostal dom a hospodárstvo aj so zvieratami. Čo s nimi bude? Netuší. Dom by rád predal, či ho však niekto kúpi je otázne. Zrejme skončí podobne ako skončili domy dolu v dedinách - opustený bude pomaly chátrať. Jeho tri deti žijú na Slovensku, majú tu prácu aj svoje rodiny. Do dediny, či na samotu sa už nevrátia a za rodičmi prichádzajú len pár krát do roka. V oblasti kde je práce minimum sa tak tento dom a jemu podobné stávajú prakticky nepredajné. Napriek tomu, tento človek opäť potvrdil ústretovosť miestnych obyvateľov. Po chvíli kvôli nám zapriahne kone, vyrobí provizórny dopravný prostriedok a neváha nám ukázať miestne zaujímavé miesta. Pred cestou nám ešte naleje domácej pálenky a my už nasadáme do voza, a vydávame sa na skutočne nezabudnuteľnú adrenalínovú jazdu.

Ďalším z cieľov našej cesty je slovenská dedinka Čerpotok. Hlavná ulica nie je dlhšia ako pár sto metrov, no kým sme ju celú prešli ubehlo pol dňa. Dôvodom bola opäť rumunská pohostinnosť. Miestni sa s nami púšťali do reči a stretnutie s krajanmi, bolo pre nich dôvodom na malú oslavu. Ktorú dokázali narýchlo pripraviť priamo na dvore, v kuchyni, či vínnej pivnici. Okrem iných sme tu stretli aj manželov Hečkovcov. Sedeli na priedomí a po prekonaní počiatočného ostychu sa z nich vykľuli milí zhovorčiví ľudia, ktorí nás po pár minútach neváhali pozvať dnu na domáce vínko. Výborne vychladené, priamo z vínnej pivnice. Rovnako ako mnoho ostatných tu žijúcich Slovákov, aj Hečkovci majú dva domy. Jeden dvor na ktorom oproti sebe stoja dva príbytky. „Takto sa tu bývalo vždy. Mladí aj starí na jednom dvore. Pre nás bolo samozrejmé, že keď naše deti odrastú ostanú žiť tu s nami. No nie je práca, odkedy zavreli bane a fabriky, mladí sa nemajú kde zamestnať. Naši sú tiež na Slovensku. Občas prídu aj s deťmi, veď aj teraz tu boli. Ostanú na pár dní a potom sa opäť ponáhľajú domov, na Slovensko. Tam je teraz ich domov, tam majú prácu, bývanie, všetko. A nám tu stačí jedna izba, tak sme len v tomto jednom. Tú ľahšie vykúrime a čo to tak ušetríme.“

Opäť podobný príbeh ako mnohé pred ním. Dediny ostávajú poloprázdne, na uliciach stretávame väčšinou starších. Mladých by ste tu hľadali márne. Takmer všetci odišli za štúdiom, či prácou do Európy a svoj majetok v Rumunsku nechávajú zabudnutý. Obraz života rumunských Slovákov, ktorý sme počas našej cesty mali možnosť zažiť my, sa možno naskytne ešte pár rokov. Aký osud však čaká Slovákov a slovenské dediny v Rumunsku ďalej, ukáže len čas.

Zuzana Halanová

2


3


4


5


6


7

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

22.02.2010