Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3701 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18741

Slovo stále bolí


Sloboda slova má už viac ako 80 ročnú históriu. Začalo to založením PEN klubu, ktorého prví členovia dospeli na základne tristnej skúsenosti z Veľkej vojny (vtedy sa svetové vojny ešte nečíslovali) k názoru, že nie je správne, aby rinčali zbrane a mlčali múzy.
  Odvtedy tento odkaz v Charte PEN zachovávajú spisovatelia vo viac ako stovke krajín celého sveta. Tí česko-slovenskí patrili medzi prvých.

Skúška slobody slova
  Odvtedy sme si na tomto poli svoje užili už v každej z republík. Najodpornejšie obdobie na Slovensku stvoril mečiarizmus v rokoch 1993 - 1998. Novinári sa dostali pod tlak dovtedy nevídaný ani za komunistického režimu. Komunisti totiž schôdzovali a tak ich ataky mali predsa len istú civilizačnú formu. Prepojenie vládnej moci a mafie prostredníctvom SIS však spôsobilo v 90 rokoch pre slobodnú tlač neznesiteľnú atmosféru. Známy je prípad likvidácie redakcie Smena, ktorá potom pod vedením Karola Ježíka prešla do novozaloženého SME. Za Mečiara nebolo ničím výnimočným zastrašovanie dokonca tlačiarní, ktoré tento opozičný denník tlačili. Novinár Peter Tóth zažil útoky na svoju osobu aj majetok. Na dvere jeho bytu pribili neznámi milovníci mečiarizmu mŕtvu mačku, znak mafiánskej popravy.
  V tej dobe bol Mečiarovým vzorom Berllusconi s jeho absolútnou mocou nad médiami. Veď ten dal dokonca zo štátnej televízie RAI vyhodiť moderátorov, ktorí mu boli nepohodlní. Mečiarovci sa rýchlo učili a tak sa ich útokom muselo brániť aj súkromné rádio Twist. V STV sme zasa boli svedkami nadpráce M. Púchovského, či P. Kapustu s diskreditačnými kampaňami proti inak zmýšľajúcim a politicky aktívnym občanom. Rozsiahla diskreditačná kampaň bola použitá proti novinárom Slavovi Klikušovskému a Karolovi Lovašovi. Žiadna špinavosť nebola vtedy dosť špinavá, aby ju tzv. "mečiarovo komando" nepoužilo a tak musel známy televízny redaktor Eugen Korda dokonca odísť do exilu v Čechách. Zakrátko ho nasledoval známy slovenský básnik Ľubomír Feldek, ktorého v auguste 1992 žaloval vtedajší minister HZDS-ovej kultúry Dušan Slobodník. Keby išlo len o súdny spor, nebolo by to také zlé. Ale aj v tomto prípade zapracovala Lexova tajná služba SIS a bežný život rodiny Feldekovcov sa stal peklom. Výhražné telefonáty, osobné ataky na ulici, dokonca pribitie obľúbeného kohútika ich dcéry na dvere, čo u nej spôsobilo doživotné následky v šokovej cukrovke. Slovensko sa za Mečiara stalo latrínou politiky samozvaných privatizérov všetkého, vrátane národnej hrdosti. Vyvolalo to zákonitý odpor občanov, keď sa pod vedením opozície postavili na záchranu súkromnej televízie Markíza, ktorá sa mala dostať do podozrivých rúk.

V nových časoch
  Po páde Mečiarovho režimu sme boli svedkami celkom inej situácie. Na začiatku bolo podozrenie z pokusu o uplácanie novinárov Aleša Krátkeho, Dáši Matejčíkovej a Igora Stupňana a to vtedajšou proti-mečiarovskou opozíciou. Uplácanie však už je predsa len kvalitatívne iná manipulácia, než zastrašovanie pomocou tajnej polície a mafie. Po voľbách v roku 1998 sa demokratické médiá nadýchli a hneď to bolo poznať. Pod tlakom podozrení z korupcie odstúpil minister obrany Pavol Kanis a aj minister dopravy a telekomunikácií Gabriel Palacka. V júni 2001 vtedajší prezident Rudolf Schuster žaloval podľa zastaralého paragrafu o ohováraní hlavy štátu novinára Aleša Krátkeho z Nového Času. Tento súdny spor šiel do stratena, rovnako ako Mečiarove vyhrážania a aj žaloba na novinárku Anku Lučaiovú za to, že opísala v júni 2002 z verejne dostupných amerických zdrojov blahobytný život  jeho syna v USA. Obecne však treba povedať, že viaceré noviny prehrali súdne spory o ujmu na cti a Peter Tóth sa dokonca po rokoch Ivanovi Lexovi verejne ospravedlnil.
  Situácia sa však posunula až natoľko, že v roku 2004 viaceré mediálne známe osobností (ale najmä herci) uverejnili protestnú petíciu proti bulváru a témou dňa sa stali skôr úvahy o obmedzení slobody takéhoto slova. Z Čiech sa vrátil Ľubomír Feldek aj s manželkou Oľgou. Jeho kauza skončila na Európskom súde pre ľudské práva víťazne a v Čechách kuriózne. Pôvodne bol totiž odsúdený na vysokú pokutu 200 000 korún v prospech žalujúceho Dušana Slobodníka. Túto sumu vzápätí zložil vtedajší český mediálny magnát Fidelis Schlée, ale na účet českej nevládnej organizácie. Tá ich nikdy nevydala na Slovensko, pretože Feldek sa odvolal a svoj spor nakoniec vyhral. Nie je známe kde tie peniaze pána Schlée skončili.
  Domov sa vrátil aj Eugen Korda a stal sa šéfreportérom Slovenskej televízie. Po nedávnom návrate Mečiara k moci, môžete hádať, ako tento novinár dopadol.

Príklady v Čechách
  Nedávno nás v Českej televízii Luboš Palata presviedčal, že slovenské médiá potrebovali po roku 1998 vedenie českých expertov, pretože nemali skúsenosť so slobodou slova. Radi sa poučíme z prípadu, kedy dokonca štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí ČR Karel Srba objednal vraždu novinárky Sabiny Slonkovej. Taký prípad sme na Slovensku naozaj nemali. Srba dostal osem rokov väzenia.
  O slobode slova v Čechách najnovšie pochybuje Ross Hedvicek, ktorý limity tejto demokratickej vymoženosti skúšal až tak, že bol vyhodený z blogu na portáli časopisu Respekt.
  Populárna politická show Zuzany Bubílkovej na Nove bola náhle zrušená, hoci mala najlepšiu sledovanosť a na tú sa až doteraz Nova odvolávala ako na Božie slovo. Aký vyšší dôvod to teda mohol byť?

A naše vzory
  Keď sme si zamietli pred vlastnými prahmi, pozrime sa ďalej. Prípad dánskych karikatúr sa mi zdá podivuhodne nafúknutý. Ktorý moslim mimo Dánska číta dánske noviny? Ale hysterické záchvaty dostávali práve tí, čo ich ani nevideli. Nevideli dokonca ani tie karikatúry! V tomto prípade by som použil známu rímsku zásadu "Cui bono?", komu to prospelo. Moslimom? Určite nie, dopadli ako fanatici. A ani Európskej únii, ktorá voči nim dovtedy pristupovala z princípu citlivejšie, než agresívna oficiálna politická línia USA. Ak to teda bola spravodajská hra na rozoštvanie moslimov a Európy, tak sa podarila a hneď aj vieme komu to prospelo. Ale pozrime sa (na podnet rešpektovanej Komisie pre väznených spisovateľov PEN International) na tradičnú baštu slobodného slova - teda Spojené štáty. Veď rezervovaný postoj Francúzska k americkej politike voči Iraku (dnes už aj v USA spochybňovanej) tam viedol dokonca k premenovaniu francúzskych zemiakov na jedálnych lístkoch amerických reštaurácií a sabotovaniu francúzskeho vína a koňaku. Absurdné sa stáva skutkom!
  Zároveň s tým už aj profesionálni americkí novinári utekajú do "podzemia" Internetu. V pseudo-patriotickej bushowskej hystérii publikujú radšej na takom on-line časopise ako je WELL z Kalifornie. To, čo by asi nemohli alebo nedokázali napísať pre svoje periodikum, až potom citujú také renomované noviny ako New York Times alebo Wall Street Journal. Tento efekt poznáme z porevolučnej hystérie u nás, keď sme založili prvý a posledný demokratický samizdat Hlas kotolne. Ten bol spätne citovaný aj renomovanými novinami a časopismi. Jeho autori písali zásadne pod pseudonymom, čo im dalo nevídané oslobodenie od revolučného pátosu až kŕčov predpojatostí. A to je na slobode slova to optimistické. Jej význam stúpa v atmosfére zákazov, ktoré (ako veľmi výstižne upozornil Petr Žantovský) často vychádza z tzv. "dobrých úmyslov" aktuálnej intelektuálnej elity. Ešte že existujú aj iní intelektuáli. Tak sa novým fenoménom demokratického sveta stala blogosféra ako útočisko slobody slova. Jej zástavníkmi sú bloggeri. Na huffingtonpost.com ich dokázali sústrediť až 700 s autorskými vstupmi známych amerických osobností, vrátane filmového komika Steve Martina a ďalších. Táto web-stránka  "občianskej žurnalistiky" má až 2,3 milióny návštevníkov mesačne. Tento enormný úspech potvrdzuje, že keď oficiálne americké médiá dokázala súčasná moc zglajchšaltovať (tak ako prostriedkami surového nátlaku až vrážd novinárov tá ruská), slobodné slovo si nachádza iné fóra, hoci aj v internetovom podzemí. Podstatné je, aby ľudia to slobodné slovo chceli počuť (čo práve nie je prípad Ruska). Pretože tam, kde je vôľa, tam je aj cesta slova na slobodu.

Gustáv Murín