Za Slovákmi na Zakarpatsku


Za Sovietskeho zväzu na Ukrajine žiadni Slováci neexistovali. Teda oficiálne. Po vojne za Podkarpatská Rus zmenila na Zakarpatskú Ukrajinu, namiesto pod Prahu spadala pod Kyjev, ba skôr pod Moskvu, a hovoriť o niečom, čo by túto skutočnosť akokoľvek spochybňovalo – to sa samozrejme nesmelo. Dokonca časť Slovákov z Ukrajiny vysťahovali, ostatní nemali možnosť hlásiť sa k svojmu pôvodu. O to pozoruhodnejšie je, že po roku 1989 sa slovenská menšina na Zakarpatsku prebudila s veľkou energiou. Je možno zo všetkých tou slovenskou komunitou vo svete, ktorá za ostatných dvadsať rokov urobila najväčší pokrok. Na Slovensku sa však o tom vie málo. Paradoxne, Slováci na Zakarpatsku, žijúci do vojny v spoločnom štáte s Čechmi a Slovákmi a dnes doslova pár kilometrov za slovenskou hranicou, patria medzi najmenej známe tváre slovenského sveta. Pritom je to tvár veľmi zaujímavá a príťažlivá.

 

POHNUTÁ HISTÓRIA

Ak sa nechceme púšťať do zložitej diskusie o Rusínoch (Ukrajina existenciu tejto národnosti neuznáva), Slováci sú po Maďaroch, Rumunoch a Rómoch štvrtou najväčšou národnostnou minoritou na Zakarpatsku. V tejto oblasti s približne jedným a štvrť miliónom obyvateľov žije podľa rôznych odhadov 15-17 tisíc Slovákov, v sčítaní v roku 2001 sa ich pravda prihlásilo iba vyše šesť tisíc. Najviac ich žije v hlavnom meste Užhorod (skoro 4 tisíc) a jeho okolí (vyše tisícovka). Pokiaľ počítame aj okolie, na druhom mieste je druhé najväčšie mesto – Mukačevo. Podobný počet Slovákov (asi 750) však žije aj v obci Storožnica, v ktorej je stále základným komunikačným jazykom slovenčina.

Slovenské etnikum bolo na území Zakarpatska prítomné už hlboko v stredoveku, z územia dnešného Slovenska prichádzali na pozvanie zemepánov kolonisti najmä v sedemnástom, osemnástom a devätnástom storočí – drevorubači, furmani, hutníci, remeselníci. Dodnes sú znateľné pozostatky takéhoto presídľovania – napríklad obyvatelia Veľkého Berezného sa dodnes nazývajú liptákmi, lebo z tohto regiónu prišli. takisto Klenovčania vytvorili celú novú obec – Nový Klenovec. Po roku 1918 prichádzali do regiónu aj úradníci, policajti, inžinieri, vo väčšej miere však českí než slovenskí. Na Podkarpatskej Rusi pôsobila už vtedy aj matica slovenská. V roku 1939 však územie okupovalo horthyovské Maďarsko a režim zaviedol tvrdú maďarizáciu. Od roku 1944 ovládala územie sovietska moc, čo sa po vojne legalizovali zmluvou medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi ZSSR a o presídlení slovenského obyvateľstva do ČSR. Toto presídlenie sa uskutočnila v roku 1947.

 

 

REŠTART Z NULY
Slovenský život v tomto regióne sa začal rozbiehať za prvej republiky. Pôsobila tam Matica slovenská, rôzne ďalšie spolky, vrátane náboženských a divadelných, fungovali školy. Napríklad v roku 1923 tam bolo 14 československých škôl, dve slovenské materské školy, jedna slovenská občianska škola v Užhorode. To však bol iba začiatok – v roku 1938 to už bolo 96 materských, 188 obecných, jedna stredná škola, jeden učiteľský inštitút, jedna dievčenská škola, 10 živnostenských pokračovacích škôl “s vyučovacím jazykom československým”. Renesancia skončila v roku 1939 – prišla maďarizácia, po nej sovietizácia a ukrainizácia. Školy boli zrušené, spolky rozpustené, kostoly sa postupne stávali skladmi.
Renesancia prišla na začiatku deväťdesiatych rokov. V roku 1992 vznikla Matica slovenská na Zakarpatsku. Jej predsedom bol a dodnes je jadrový fyzik Jozef Hajniš, v súčasnosti mimochodom aj predseda Revíznej a zmierovacej komisie Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Vznikli aj ďalšie spolky, z nich najvýznamnejším je Užhorodský spolok Slovákov s mimoriadnymi vydavateľskými aktivitami. Na jeho čele stojí Ivan Latko, ktorý sa vďaka svojmu typicky stredoeurópskemu pôvodu venuje aj českej či rusínskej kultúre. Významný je aj Zakarpatský kultúrno-osvetový spolok slovenských žien Dôvera, ktorý zakladala Natália Hertseg-Pash a ktorému dnes predsedá Marína Dudaš, tiež aktívna v svetovom združení ako členka Generálnej rady. Svoju rolu zohrali v obrodení komunity aj ďalšie aktivity a ľudia, napríklad Spoločnosť Slovákov v Zakarpatsku Ľudovíta Štúra so sídlom v Storožnici a s folklórnymi súbormi Beťáriky a Slovenka. Zaujímavým počinom bolo aj založenie Spolku slovenskej inteligencie Zakarpatska. Dvom posledným spolkom predsedajú Jozef a Erik Horváthovci.
Popri kultúrnej činnosti sú vždy dôležité médiá. Matica slovenská na Zakarpatsku vydáva pravidelne časopis Podkarpatský Slovák, ženský spolok Dôvera vydal niekoľko čísiel rovnomenného časopisu, Užhorodský spolok Slovákov vydáva popri knihách pozoruhodné kalendáre, kultúrno-historické a literárne almanachy. Jozef Hajniš stál aj pri zrode televízneho a rozhlasového vysielania. Oboje zriadila oblastná štátna televízna a rozhlasová stanica TISA 1 v roku 1996. Spoločnú redakciu dnes riadi Gabriela Brovdiová. Táto šarmantná dáma sa borí s problémami nedostatku financií – na mzdy, ba i na benzín, kvôli ktorým sa štáb do vzdialenejších dedín už roky nedostal. A to sa jazdí zväčša súkromnými autami. Napriek tomu vznikajú krásne reportáže a celé relácie (Slovenské pohľady a Pestrá dúha v televízii, Slovenský kaleidoskop v rozhlase), ktoré aj na Slovensku preberá TV Patriot, čiastočne aj Slovenská televízia.

Mimoriadnu dôležitosť má školstvo. Už v roku 1991 sa začalo s fakultatívnou výučbou slovenčiny v obciach Turia Remety, Hlboké, Seredné a Antalovce, od roku 1992 prebieha úplné vyučovanie v slovenčine v Storožnici. Krok po kroku sa v trende pokračuje. V Užhorode bola prvá trieda so slovenským vyučovacím jazykom otvorená v roku 1997. Počet žiakov stúpa, tento rok po prvý raz museli osem aj odmietnuť, pretože v triede ich môže byť len tridsať. Na škole pôsobia a štyri učiteľky zo Slovenska vyslané ministerstvom školstva, o piatu bojujú. Naopak na Slovensku študujú na vysokých školách desiatky mladých Slovákov a Sloveniek zo Zakarpatska. Na Užhorodskej štátnej univerzite vznikla Katedra slovenskej filológie.

Keď som sa s riaditeľom slovenskej základnej školy Ivanom Kaliničom v Užhorode pýtal detí, čo sa im tam najviac páči, odpovedali bez zaváhania, že slovenčina. Nacvičené to vraj nemajú. A na čo sa najviac tešia? Na novú budovu.

Tá je skutočne monumentálna, ale obrovská je aj oprava, ktorú vyžaduje. Jej súčasťou bude aj Slovenské kultúrne centrum (recipročne vznikne ukrajinské v Prešove). Rekonštrukciu nádhernej historickej budovy v centre mesta financujú spoločne Ukrajina, Slovensko a mesto a najneskôr od budúceho školského roka by mala byť symbolom slovenského života na Zakarpatsku. Novým symbolom nového života!

Je taký vtip, že sa starého obyvateľa Užhorodu pýtajú, v akých všetkých krajinách bol. začal vymenúvať: V Rakúsko-Uhorsku, Československu, Maďarsku, Sovietskom zväze, na Ukrajine... “To ste dosť cestovali, dedko,” hovorí tazateľ. “Ale kdeže, z Užhorodu som nevytiahol päty,” odvetí miestny. Tieto pohnuté dejiny sa podpísali na multikultúrnom charaktere, tolerancii i jazykových znamlostiach tunajších obyvateľov. Zakarpatsko je od zvyšku Ukrajiny dosť odlišné – je to taký malý miestny Západ.
Vydal som sa na návštevu na Zakarpatsko v polovici septembra, kedy sa koná aj jedna z najväčších kultúrnych akcií – Slovenská veselica. Vždy na inom mieste, tentoraz v čarovnom prostredí skanzenu pri Užhorodskom hrade. Návštevníkovi z Česka môže skanzen pripomínať drevené mestečko v Rožnove pod Radhošťom a akcia zasa tak trochu Medzinárodný festival slovenského folklóru Jánošíkov dukát. Aj táto prehliadka, na ktorej vystúpili súbory z celého radu obcí zo Zakarpatska, ako aj hostia zo Slovenska, ukázala, že slovenský živel za východnými hranicami žije.

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

13.10.2009