Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18771 |
Zuzka Lonská - NESTARNÚCE MELÓDIE MLADNÚCEJ SPEVÁČKY
Koncom päťdesiatych rokov zažiarila hviezda bratislavskej speváčky Zuzky Lonskej. Pamätníci si určite spomínajú, že neskôr vystupovala najmä v duetoch s manželom Zdeňkom Kratochvílom. Vydržalo jej to štrnásť rokov, a to napriek nepriazni osudu. Meno Lonská bolo vymyslené, pretože to vlastné – Langerová – nebolo najvhodnejšie používať. Jej otec, po tom, čo sa vrátil s manželkou a dcérkou z vojnovej emigrácie v USA, aby pomáhal budovať nové Československo, bol obvinený z vlastizrady a zatvorený. O peripetiách rodinných osudov napísala Zuzkina mamička knihu „Vtedy v Bratislave (Môj život s Oskarom L.)“, ktorú po prvýkrát v slovenčine v tomto roku vydalo vydavateľstvo Marenčin. Sú to už celé tri desaťročia po jej prvom vydaní. Zuzka ju okrem Bratislavy prezentovala aj v Prahe. Oskar Langer bol židovský ľavicový intelektuál, ktorý pochádzal z Príboviec pri Martine a Zuzkina mamička sa narodila v Budapešti. Po americkej emigrácii sa usadili v Bratislave, kde sa im narodila aj druhá dcérka Táňa. V auguste v roku 1968, dva roky po smrti svojho manžela, emigrovala Žofia Langerová do Švédska, rovnako ako jej dcéry. Zuzka sa vo Švédsku znovu vydala, opäť za Čecha, a tak sa už ako Klangerová v súčasnosti vracia na Slovensko i do Česka po dlhých rokoch opäť aj ako speváčka...
Zdá sa, že ste sa rozhodli pre „veľký návrat“ do rodnej krajiny. Vydali ste v Bratislave CD „Braňo Hronec uvádza Zuzku Lonskú“, vystupovali ste na oslavách narodenín Juraja Berczellera, krstili ste v Bratislave a tiež v Prahe knihu svojej mamičky „Vtedy v Bratislave“. Prezentáciu na pražskej Židovskej radnici sme propagovali aj v Slovenských dotykoch. Čo bolo podnetom k týmto aktivitám a aký ste mali pocit z prijatia publikom?
- Oslavy jubilea Juraja Berczellera, keď pan Berczeller chcel, aby som bola jeho hosťom, boli podnetom môjho nečakaného „návratu“. I keď som uz veľmi dlho nespievala, dala som sa vyprovokovať a v sprievode môjho bývalého kolegu, jazzového pianistu Braňa Hronca, som zaspievala niekoľko piesní. Toto sa stretlo s nečakaným úspechom publika a vtedy vznikla myšlienka, aby sme spolu vydali cédéčko. Potom sme ho nahrali a v decembri Milan Lasica pokrstil vo svojom divadle a v tej súvislosti som mala aj koncert.
Vaša rodina tesne pred vojnou emigrovala do USA. Čo bolo dôvodom, že ste sa po vojne opäť vrátili do Československa?
- Môj otec, Oskar Langer, bol už pred vojnou komunistom. Na výzvu strany sme sa vrátili, aby sa mohol zúčasniť na budovaní socializmu...
Váš otec však bol odsúdený, obvinený zo špionáže a uväznený. Ako to vaša mamička s dvoma dcérami znášala? Spôsobili tieto rodinné trampoty problémy aj vám osobne?
- Osud našej rodiny bol naozaj dramatický. Mama bola najprv preradená do výroby, deložovali nás i s mojou, vtedy trojročnou sestrou Táňou, do hrozného bytu a napokon na malú dedinu pri maďarských hraniciach, kde sme zostali úplne bez prostriedkov, mama bez práce a ja som nemohla ďalej študovať.
Napokon o dramatických osudoch vašej rodiny napísala mamička aj spomínanú knihu. Môžete trochu priblížiť knihu i osobnosť mamičky? Pokiaľ je nám známe, pochádzala z Budapešti a do Bratislavy sa vydala...
- Áno. Zoznámila sa s otcom prostredníctvom spoločného známeho, ktorý ich dal dokopy práve preto, že mama vtedy hladala odpovede na rôzne životné otázky a zaujímala sa preto aj o marxizmus. Najprv si dva roky korešpondovali a napokon sa stretli a zaľúbili na prvý pohľad.
Spievať ste vraj začali náhodou. Aká tá náhoda bola, aké boli vaše prvé kroky v tejto oblasti?
- Predovšetkým sa stalo to, že hoci mi nakoniec dovolili zmaturovať na gymnáziu, nesmela som študovať na vysokej škole. Mala som však veľké šťastie, že som v tom čase spievavala so študentskou kapelou v Bratislave, kde ma počul Juraj Berczeller a ponúkol mi angažmán v bratislavskej Redute.
Hudba vám priniesla i životného partnera. V Prahe ste sa spoznali s českým hudobníkom Zdeňkom Kratochvílom a začali ste spolu spievať slávne duety. Manžel sa kvôli vám presťahoval na Slovensko a naučil sa hovoriť krásnou slovenčinou.
- To je pravda. Jazykový poradca ho pri nahrávaní vždy chválil, že spieva najkrajšou slovenčinou zo všetkých spevákov.
Prišiel rok 1968 a s ním aj vaša druhá emigrácia...
- Áno. Počas invázie sme mali angažmán s naším Bratislavským combom v Juhoslávii, kde sme mali so sebou aj deti. Odtiaľ sme pokračovali rovno do Švédska, kde sme mali hrať v meste Västerås, kde doteraz žijem. Po nádejnej Pražskej jari sme sa veľmi báli, že by sa naša rodina mohla znovu stať obeťou perzekúcií. Chceli sme, aby naši synovia vyrastli v slobodnej krajine. Švédsko nás vtedy prijalo s otvorenou náručou a poskytlo nám už od začiatku praktickú i morálnu podporu.
Ako ste sa vo Švédsku celé roky cítili a akej profesii ste sa tam venovali? Ako ste prijali fakt, že ste sa po rokoch mohli vrátiť na Slovensko?
- Hneď na začiatku sme sa rozhodli, že začneme celkom nový život, že sa uspokojíme s tým, že máme peknú kariéru za sebou. Našli sme si civilné povolania a bola som pyšná, že som zvládla aj celkom iný typ práce. Musela som sa všeličo naučiť v kurzoch, ale nakoniec som sa, aj vďaka svojím jazykovým vedomostiam, dobre uplatnila ako prekladateľka a potom ako osobná asistentka jedného z hlavných šéfov veľkého švédskeho podniku.
V roku 1984 vás zákerná choroba pripravila o manžela. Neskôr ste sa zaľúbili opäť do českého emigranta. Priťahujú vás špeciálne niečím českí muži?
- Áno. Českí muži sú skvelí! Aspoň tí dvaja, s ktorými ma osud spojil...
Máte dvoch synov. Čím sa zaoberajú?
- Starší syn Daniel je koncertný klavirista. Nakoľko by sa výlučne tým ťažko uživil, vyučuje hru na klavíri na hudobnej škole. Mladší, Boris, je lekár. Je však tiež veľmi muzikálny a spieva v svetoznámom švédskom mužskom zbore. Chlapci majú rozkošné švédske ženy a po dvoch dcérkach, takže mám štyri zlaté vnučky. Mám vo Švédsku aj svoju mladšiu sestru Táňu, ktorá žije v Uppsale a pracuje na tamojšej univerzite.
Máte možnosť pohybovať sa v mnohých kultúrach – slovenskej, českej, židovskej, švédskej, stretli ste sa aj s tou americkou. Čo vám to prinieslo?
- Cítim sa tým veľmi obohatená. S mojou sestrou Táňou si často hovoríme, že sme vďačné, že nás rodičia vychovali k tolerancii a otvorenosti bez predsudkov. Všetky tieto kultúry sú mi blízke a som rada, že sa v nich cítim doma. Ten pocit majú aj moji synovia, ktorí stále hovoria dokonale po slovensky aj po česky.
Máte aj ďalšie hudobné plány, spojené s vašou starou vlasťou?
- Nemám nič konkrétne. Veď toto všetko boli celkom neplánované veci, s ktorými som naozaj nepočítala. Ale švédske príslovie vraví: „Nikdy sa nehovorí nikdy...“
Naďa Vokušová, Vladimír Skalský
Kto sa chce niečo dozvedieť o našej vlastnej minulosti, mal by si prečítať túto knihu. Napísala ju Žofia Langerová, manželka Oskara Langera, ktorý celé päťdesiate roky sedel v komunistickom väzení napriek tomu, že sám bol pravoverným komunistom. Alebo práve preto. Asi dnes málokto vie, kto boli manželia Langerovci. Možno trochu osvieži vašu pamäť skutočnosť, že to boli rodičia kedysi populárnej speváčky Zuzky Lonskej. Jej matka Žofia prežila ťažkých desať rokov v nádeji, že jej manžel sa vráti. Čakala, dúfala a deň za dňom sa presviedčala, že jej muž neobetoval svoj život správnej myšlienke, že ideálna komunistická spoločnosť je chiméra, že reálne je iba násilie, ktoré sprevádza každú totalitu. Píše o údele ženy, ktorej muž bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na vyše dvadsať rokov a stále veril, že to má akýsi hlbší zmysel, bol to skrátka veriaci komunista. Langerovej kniha nie je však len svedectvom doby. Je to aj dobrá literatúra a je v nej všetko, čo má takáto literatúra obsahovať – fakty, osobný pohľad, emócie, detaily, v ktorých sa zrkadlí celok, a v neposlednom rade humor, trpký, ale o to pôsobivejší. Už dávno sa mi nestalo, aby som knihu prečítal na dúšok. Skúste to aj vy, neoľutujete. Milan Lasica |
Povedali o nej:
Braňo Hronec, hudobník
Bola vždy vynikajúca speváčka. Taká výnimočná, že ju neviem ani k niekomu konkrétnemu prirovnať. A myslím si, že sa ani nechcela niekomu podobať. Aj dnes sa môže kdekoľvek postaviť a spievať, či je to v Bielom dome, alebo v džezovom klube. Všade by obstála.
Zdeněk Sychra, spevák
Od nášho prvého stretnutia ubehlo 51 rokov. Spoznal som je v Brne, na jar v roku 1955 ako 19-ročnú, kde sme spolu spievali. Najviac si spomínam na šláger, ktorý vtedy veľmi letel, volal sa Istanbul. Keď ho spievala po anglicky, Brno doslova šalelo. Na tú dobu mala totiž Zuzka veľmi moderný prejav a bola porovnateľná s americkými speváčkami. Žiaľ, bola poznačená svojím pôvodom, a tak v päťdesiatych rokoch nemala šancu dostať sa do rádií, a ani muzika, ktorú interpretovala, sa v tých časoch nepodporovala. Jej prejav je aj v súčasnosti taký dokonalý a ona je taký ojedinelý zjav vo vynikajúcej kondícii, že keby mala šikovného agenta, som presvedčený, že by prenikla aj do Štátov.
Milan Lasica, humorista
Vlani, 4. júna, sa v Štúdiu L+S uskutočnil zvláštny večer. Večer na počesť Juraja Berczellera, niekdajšieho pianistu a šéfa orchestra Tatra revue, ktorý žije od roku 1968 v Sydney. A nakoniec prišla Zuzka Lonská. Prišla zo Švédska. Tiež sa v šesťdesiatom ôsmom zľakla. Spievala evergreeny. Zdalo sa mi, že ešte lepšie ako pre štyridsiatimi rokmi. Berczeller sa ku mne naklonil a pošepol mi: „Vyzerá lepšie, ako keď mala dvadsať.“ Obával som sa emócií. Ale k slzám nedošlo. Zvíťazila radosť zo stretnutia po desaťročiach. A vedomie, že tu čosi bolo a nedá sa to vymazať. Ani z pamäti, ani zo srdca.
27.11.2007