Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18771 |
Odišiel Ladislav Ballek
ČISTÝ DLHÝ ZÁPIS JE DOPÍSANÝ
Pre mnohé a mnohé srdcia, ktoré hlboko oslovil, ťažká, taká ťažká správa. Mnohé sa na chvíľu zastavili, keď sa dozvedeli, že to jedno srdce sa zastavilo navždy. Krátko po svojich narodeninách, vo veku 73 rokov zomrel 15. apríla Ladislav Ballek. Jeden z najlepších, najušľachtilejších a najnoblesnejších ľudí. Spisovateľ, politik, diplomat – mysliteľ a hlas toho lepšieho v Slovensku. Tvárou v tvár jeho zdanlivo krehkej, zdanlivo možno aj naivnej – áno, musím použiť to krehké a naivné slovo, ktoré naozaj nemám dôvod nadužívať – dobrote boli všetky zlé úmysly akosi rozpačité. Taká to bola sila. Preto ho mali radi aj veľmi rôzni ľudia, preto si ho vážili. Mali ho radi, lebo on mal rád ich, obdivovali ho, lebo chceli byť ako on, len nikto z nás takým byť nevládal. A preto je to taká strašná strata na prahu novej, veľmi neistej doby, v ktorej nám jeho pamäť, lebo bol strážcom pamäti, pisárom dlhých zápisov, staviteľom oblúkov, jeho ľudskosť budú nesmierne chýbať. Pre mňa je to koniec starých časov, vyrúbanie višňového sadu. Ale predsa – ostane tu s nami v tých dlhých a múdrych zápisoch a láskavých spomienkach...
Mal som to veľké privilégium rozprávať sa s ním mnohokrát a dlho. Načúvať jeho pomaléu, uvážlivému rytmu reči a obdivovať, že každé slovo sa dá rovno zapísať, bez jedinej úpravy. Vari k žiadnemu problému nebol ľahostajný, a k tým najzávažnejším najmenej, zároveň bol však príkladom vzácnej umiernenosti, vyváženosti v názoroch a postojoch. Bol súčasne znepokojujúci i upokojujúci. Jazyk, ktorý používal nielen v románoch, ale i v "civile", hoci v kaviarni, vťahoval poslucháča do kultivovaného sveta, oddeleného len jemnou rozochvenou, avšak nepriestupnou membránou od toho hrubého vonku. Bola, ba vlastne v ňom podmanivá krása a poddajnosť slovenčiny i noblesa. Noblesa, tak často práve nám, Slovákom, chýbajúca, kultivovanosť slova, gesta, ba i myšlienky a pocitu. Ladislav Ballek bol politikom a diplomatom kultúry a kultúrnym politikom a diplomatom, takto ja čítam jeho zdanlivo veľké profesné rozpätie. A v tomto smere sa mi nezdá byť ani trochu náhodným, že bol aj predsedom Nadácie Ladislava Novomeského.
"Som južan a my južania sme najpomalší ľudia, ktorí všetko stihnú, čím nechcem povedať, že hneď a zaraz," hovorieval. Stihol toho však nesmierne veľa, aj keď odišiel príliš skoro. Pravdou však je, že čas nikdy nestačil pri rozhovoroch s ním - Ladislav Ballek bol i v reči románopisec, veľký rozprávač pútavých príbehov. "Píšem ti dlhý list, lebo nemám čas," citovával rád.
Narodil sa v roku 1941 v Teranoch, v okrese Zvolen. "Druhého apríla, a moja mamička mi nezabudla pripomenúť, že je to dátum narodenia Hansa Christiana Andersena," dodával. Vyrastal sprvu v Dudinciach, do roku 1945, kým tadiaď viedla štátna hranica, keďže jeho otec slúžil ako hlavný inšpicient finančnej stráže. Po druhej svetovej vojne sa hranica presunula na staronové miesto, do Šiah, kde strávil detstvo a mladosť až po maturitu. Hovorieval, že v Dudinciach sa narodila jeho pamäť, ale duša sa narodila v Šahách. A bolo to aj hlavné mesto jeho príbehov - Palánk.
Ladislav Ballek študoval na pedagogickej fakulte, vtedy pedagogickom inštitúte v Banskej Bystrici slovenčinu, dejepis, výtvarnú výchovu. Po službe v pohraničnom vojsku kratučký čas, necelý rok, učil na Orave. Hovorieval, že do literatúry vstúpil preto, lebo zmeškal v Podbieli autobus. "Sadol som si do miestneho hostinca, zvláštneho na slovenské pomery, lebo v tom okamihu bol prázdny. Sadol som si k peci, chcel som si robiť nejaké škice, na vyučovanie výtvarnej výchovy, ale zviedlo ma to napísať prvých pár viet z mojej prvej knižky." Medzitým urobil konkurz do banskobystrického rozhlasu, kde založil Rádiovíkend. Pracoval v mládežníckych reláciách, potom v krajskom denníku Smer, prešiel do Bratislavy, do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, pôsobil aj na ministerstve kultúry ako vedúci literárno-dramatického oddelenia a zástupca riaditeľa odboru umenia, bol námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu, vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, učil na pedagogickej fakulte v Nitre, po Novembri, ktorý preňho neznamenal potrebu žiadnej hrubej čiary, lebo pred ním ani po ňom sa nespreneveroval svojmu svedomiu, bol i poslancom slovenského parlamentu, kandidátom na prezidenta a pre nás vari predovšetkým, sedem rokov nedostižným veľvyslancom v Prahe. Muž, ktorý žil i po rozdelení vždy vo svojom kultúrnom Česko-Slovensku, urobil pre vzťahy našich dvoch národov celkom prirodzene viac, než ktokoľvek iný. Asi preto, že - a to sám rád zdôrazňoval - "kultúra je najlepším veľvyslancom". Nemyslel tým pravdaže seba, ale my sme vedeli svoje. Ale povedal aj iné, znepokojujúcejšie: „Svet trhu si kultúru veľmi neváži. Ak ju potrebuje, tak predovšetkým na to, aby ju využil na svoju propagáciu – takú kultúru, ktorá ho propaguje, podporuje, kým k tej, ktorá ho analyzuje, zvlášť žičlivý nie je… Pritom každá naša spoločenská kríza sa začína krízou kultúrnou, ale to si zvyčajne uvedomíme až potom, keď sa náš spoločenský život rozvracia a my v ňom začneme prežívať aj čoraz viac väčších osobnejších a osobitejších starostí.“
Bol i zakladajúcim členom Slovensko-českého klubu a až do smrti aj predsedom redakčnej rady časopisu Slovenské dotyky a členom redakčného kruhu literárnej revue Zrkadlenie-Zrcadlení.
Ladislav Ballek má nezastupiteľné a neprehliadnuteľné miesto v slovenskej literatúre. Predovšetkým, prvdaže, vďaka palánskej trilógii Južná pošta, Pomocník, a Agáty. Nezabudnuteľná je i filmová podoba jeho diel.
Zdôraznenie si zaslúži aj iná "drobnosť". Do knihy Zlatý stôl zaradil svoje eseje od roku 1975 do roku 1995. Bez akýchkoľvek opráv, nič nemusel zmeniť, taká bola jeho integrita. Koľkí takí by sa našli? "Mať vnútornú súvislosť, to je to, čo mi otec ustavične zdôrazňoval, citujúc T. G. Masaryka," povedal mi k tomu.
Jeho ostatná kniha Trojou a vŕškom pamäti vyšla v roku 2013. Nepíšem posledná, lebo Slovensko-český klub chce vydať knihu jeho textov z čias pôsobenia v Prahe.
Nech mu je zem južného Slovenska, porastená agátmi, ľahká!
Vladimír Skalský : 16.04.2014