Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8171 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2724 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2465 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3651 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1578 8%
Počet hlasujúcich: 18589

Antónia Miklíková: Robí festivaly pre Slovensko aj Francúzsko


Banská Štiavnica bude tento rok hostiť už po tretí raz európsky festival divadla, poézie a hudby Cap a l´Est. V auguste zaplní priestory Starého zámku, banské štôlne i netradičné kaviarne.

Prinesie šansóny Edith Piaf v podaní Anne Marie Belime z parížskeho Monmartre či hlas francúzskej speváčky Sapho, ktorá si vybrala umelecký pseudonym podľa gréckej poetky. Do mesta prídu umelci z pätnástich krajín a diváci z mnohých kútov Slovenska. V každom predstavení bude počuť niekoľko jazykov. Za týmto originálnym projektom stojí slovenská herečka, ktorá už desať rokov pôsobí v Paríži - Antónia Miklíková.


Vyštudovali ste Divadelnú akadémiu múzických umení v Prahe. Tri roky ste pôsobili v Divadle Andreja Bagara a hosťovali v Martine. Na televíznej obrazovke ste sa objavili vo viacerých inscenáciách i v českom filme Největší z Pierotů. Prečo Paríž?

V roku 1992 nás spolu s Vladimírom Javorským vybrali na stáž do Francúzska. Vtedy som nerozumela po francúzsky ani slovo a mala som z toho komplexy. Tak som sa rozhodla, že si zoberiem neplatené voľno v nitrianskom divadle a išla som sa učiť francúzštinu. Nemyslela som si, že vonku raz budem aj hrať.

To chcelo veľkú odvahu, odísť do cudzej krajiny, ktorej reč ste neovládali.

Bola to skôr neuvedomelosť. Keby som vedela, aké to bude ťažké, možno by som ani neodišla. Ale tým, že si neuvedomujete, do čoho idete, poháňa vás to ďalej.

Predsa len, nedúfali ste aspoň v kútiku duše, že raz sa vám otvoria dvere aj na parížske dosky?


O tom som ani nesnívala. Chcela som sa predovšetkým naučiť dohovoriť sa po francúzsky. Všetci hovorili, že som antitalent na jazyky. Začalo sa to tak, že UNESCO hľadalo niekoho, kto hovorí slovensky, česky a rusky a vybrali si ma v konkurze. To ma zasa posunulo ďalej. Bola som donútená písať listy a pracovať na počítači. Potom som začala prekladať divadelné hry, lebo som chcela robiť niečo s divadlom a už to potom išlo samo.

Spomínali ste, že to nebolo ľahké. Čo vám pomáhalo v ťažkých chvíľach, že ste vydržali a nezbalili sa?


Priatelia a tí mi pomáhajú aj teraz. Veľa s nimi telefonujem. Bez telefónu by som ďaleko od domova asi neprežila.

Kedy prišlo prvé divadelné angažmán v Paríži?

Moja prvá väčšia rola vo Francúzsku bola televízna - vo filme Z lásky k Helene. Tam som si prvý raz vyskúšala francúzštinu pred kamerami. Bola som prekvapená, že viem hrať aj v inom jazyku. Hranie je však v tom, čo herec cíti. Ak viete vyjadriť pocity, ostatné už príde aj samo. V roku 1997 prišlo aj prvé divadelné angažmán v Moliérovom divadle, kde som vlastne až doteraz. Každý rok tam naskúšam jedno alebo dve predstavenia.

Moliérovo divadlo je divadlom poézie. Máte k nej blízko?

K poézii som mala vzťah vždy. Už s kamarátmi v Nitre aj v Prahe sme robili poetické predstavenia. Opäť som sa k nim vrátila.

Začali ste vo filme, potom prišlo divadlo. Mali ste aj hluché obdobie, keď roly neprichádzali?

Nikdy nemávam hluché obdobia. Aj keď som pár mesiacov nehrala, vždy som si našla nejakú aktivitu. Buď som prekladala divadelné hry, alebo som niečo organizovala. Organizovala som takto napríklad Českú sezónu vo Francúzsku.

Stvárnili ste množstvo postáv a charakterov. Na ktoré z nich rada spomínate?


Spomínam veľmi na mojich nitrianskych kolegov. Videla som nedávno predstavenie Vítanie jari, kde hrá staršia generácia hercov, ktorí boli voľakedy mojimi otcami a matkami v tomto divadle. Tak to cítim vždy, keď ich vidím. Vo Francúzsku stretávam výborných hercov, ale keď sa vrátim domov, mám pocit, že tu sú tí najlepší herci na svete, lebo sú ľudskí. Keď som sedela v hľadisku, uvedomila som si, že by som si rada s nimi zahrala.

Stabilne hrávate v divadle, ale popritom si občas odskočíte aj do filmu. Sedí vám viac divadlo alebo film?


Oboje. Každá je o niečom inom. Povinnosťou každého herca je pracovať. Herec si nemôže dovoliť odmietnuť ani jednu čítačku, lebo nikdy nevie, čo mu tá rola môže priniesť, kto sa na neho príde pozrieť.

Doteraz ste hrávali osudové ženy. Ako sa cítite v koži teroristky v televíznom filme Absolútny risk, ktorú robíte pre francúzsku stanicu M6?

Keď som bola na konkurze, myslela som, že tú postavu nikdy nedostanem. Je to môj opak. Vrahyňa, teroristka, ktorá chce zničiť svet. Môžem povedať, že som si pri hraní tejto postavy herecky zgustla a vychutnávala som si každú sekundu. Mohla som rozohrať tienisté stránky môjho charakteru.

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že budete hrať teroristku?


Po prvom prečítaní scenára som zistila, že budem musieť vraždiť. Doteraz som vraždila iba srdcom. Najviac sa ma dotklo, že som dala uniesť ženu s dieťaťom, ktoré nakoniec zahynú. S tým som mala trochu problém. Je to všetko však len fikcia. Na záver končím s putami na rukách a idem do väzenia. Dobre mi išlo aj strieľanie a ani kaskadérku som nepotrebovala.

Scenár si vás teda získal. Ako sa vám spolupracovalo s tímom?

Na tejto práci bol zaujímavý aj spôsob nakrúcania. Nakrúcalo sa na americký spôsob, ktorý sa u nás zatiaľ nepraktizuje. Robia ho dva štáby, dvaja hlavní kameramani i režiséri. Len čo sa skončí jedna scéna a už sa ide robiť detail z úplne inej scény. Je to vlastne náročný technický tréning. Prvý deň som bola z toho prekvapená, ale na druhý deň som si zvykla.

Hercov vo Francúzsku škatuľkujú na divadelných a filmových. Poznačí vás film?

Myslím, že nie. Mám stabilnú pozíciu divadelnej herečky. Už dva roky som túžila zahrať si vo filme. Chcela som zmenu.

S organizovaním kultúrnych podujatí máte bohaté skúsenosti. Svedčí o tom aj už spomínaná Česká sezóna. Cap a l´Est je však výnimočný, také niečo tu ešte v rámci Európy nebolo.

Cap a l´Est bol nápad Michela de Maulne, riaditeľa Moliérovho divadla, ktorý sa stretol s Milanom Kňažkom. Rozprávali sa o tom, ako by si mohli malé krajiny východnej Európy udržať svoju identitu v silnejúcom globalizme. Túto myšlienku som samozrejme podporila. Chcela som vo Francúzsku urobiť niečo pre Slovensko a na Slovensku zasa zvýrazniť francúzsku kultúru. Pre mňa bol festival aj originálny spôsob ako spojiť francúzštinu a slovenčinu.

Čo čaká na návštevníkov festivalu tento rok?

Tento rok prijmeme nového člena - Cyprus a chceme sa venovať Grékom. Chystáme veľa koncertov. Ústrednou témou tohto ročníka bude vášeň. V tejto ekonomickej dobe sa nedá robiť kultúra bez vášne. Vlaňajší ročník sme venovali priateľstvu. To preto, že sme mali málo finančných prostriedkov a festival sme udržali len vďaka priateľstvu.

Prečo by mali ľudia prísť na festival do Štiavnice, čo tam nájdu?

Môžu spoznať kultúru iných krajín a čím lepšie poznáme svojho suseda, tým radšej ho môžeme mať a menej sa ho bojíme.

ANNA MAŤOVÁ

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

22.07.2005