Nedocenený pútnik dvoch svetov


Keď v marci 1945 ešte len 36-ročný Jozef G. Cincík odišiel do exilu, Slovensko stratilo jednu z najtalentovanejších tvorivých osobností svojich moderných dejín. Naopak, slovenský život v slobodnom svete získal obrovskú posilu.... Tento zdanlivý paradox len podčiarkuje osobnostné peripetie niekdajšieho tajomníka Matice slovenskej, ktorý bol takmer polstoročie známejší v diaspóre, než v rodnej vlasti. V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia Jozefa G. Cincíka - maliara, sochára, scénografa a historika umenia. Narodil sa 8. marca 1909. Zomrel 28. január 1992.

Členovia cincíkovskej rodiny sa v Turci venovali najmä roľníctvu a obchodu. Gabriel Cincík, Jozefov otec, býval v Kláštore pod Znievom a pôsobil ako učiteľ v Mošovciach. Keď sa oženil s dcérou veľkoobchodníka zo Sedmohradska Jolanou, mladomanželia sa presťahovali do obce Clopodia na rumunsko-srbskom pomedzí. Tam sa im narodili synovia Jozef a Ferdinand. Bezstarostné obdobie detských hier v dolnozemskom prostredí netrvalo dlho. Keď po vypuknutí prvej svetovej vojny musel otec narukovať, matka poslala deti k rodine do Kláštora pod Znievom. Roky 1915 – 1916 prežili chlapci v Trnave, potom sa vrátili znova do starorodičovského domu v turčianskej obci Kláštor pod Znievom. Po skončení vojny a potrebnom usporiadaní majetkových záležitostí v Rumunsku sa otec mohol konečne vrátiť k svojej rodine na Slovensko. Od roku 1919 bol učiteľom na slovenskej meštianskej škole v Lučenci. K cieľavedomému rozvíjaniu mnohostranných aktivít predurčovala Jozefa Cincíka okrem vrodeného talentu i nevšedná jazyková vybavenosť. Od narodenia sa pohyboval v multietnickom prostredí, kde sa materinská slovenčina prirodzeným spôsobom prelínala s nemčinou, maďarčinou, rumunčinou a srbčinou. Postupom času si bez problémov osvojil angličtinu, škandinávske jazyky, a tak už počas gymnaziálnych štúdií v Lučenci nebol odkázaný na nijaké preklady. V origináli čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku a pred oči!

Umelec, ktorý si vedou overoval vízie

Necelých dvanásť rokov (1933 – 1945), počas ktorých pôsobil Jozef Cincík v Matici slovenskej, ho bezpochyby radí medzi najpozoruhodnejšie osobnosti bohatej matičnej histórie. „Ako mimoriadne talentovaný výtvarník, umenovedec, historik, teoretik i realizátor knižnej kultúry, polygrafický odborník, archeológ, pamiatkar, divadelník, scénograf a teatrológ a nadovšetko skvelý organizátor naplno rozvinul svoje neobyčajné schopnosti v Matici, Turčianskom Svätom Martine, ako aj širších slovenských, česko-slovenských a európskych umeleckých, vedeckých a kultúrnych reláciách. Podarilo sa mu to do takej miery, že napriek mladému veku sa stal všeobecne váženou a uznávanou osobnosťou súvekého Slovenska“ (P. Parenička).

Hoci sa Cincíkova činnosť v MS rozvíjala vo viacerých rovinách, súvisela najmä s jej Umeleckým odborom. Ako referent tohto odboru budoval matičné výtvarné a hudobné zbierky, organizoval súbehy, spolupracoval na matičných výtvarných projektoch, prednášal, pripravoval výstavy a zásadne sa spolupodieľal na edičnej činnosti... Na margo Cincíkovej všestrannej činnosti v oblasti knižnej kultúry možno oprávnene konštatovať, že práve jeho výrazným pričinením vznikol úzus esteticky pôsobivej matičnej knihy, dosahujúci európske parametre. Vymenovanie za tajomníka MS (1940) bolo logickým ocenením Cincíkových pracovných výsledkov, ktoré zásadne prispeli k celkovému impozantnému rozvoju najstaršej kultúrnej ustanovizne Slovákov.

V prvých rokoch Cincíkovej aktívnej výtvarnej činnosti dominovala karikatúra (viacročná spolupráca s humoristickým časopisom Kocúr). Neskôr, už počas pôsobenia v MS, sa etabloval najmä ako plodný knižný ilustrátor a grafik. Podarilo sa mu nadviazať na líniu Štefana Krčméryho, ktorá cieľavedome sledovala tendenciu zvyšovania kvalitatívnej úrovne výtvarného a typografického riešenia matičných knižných vydaní. Prvé výraznejšie kroky v tomto ohľade budú navždy spojené s Jaroslavom Vodrážkom, ku ktorému sa Cincík pripojil v roku 1933. Práve odvtedy možno hovoriť o vyhranenom edičnom programe najstaršej národnej kultúrnej ustanovizne Slovákov. Jeho oporným pilierom sa popri vysokej literárnej, vedeckej čo populárno-náučnej obsahovej dimenzii stala premyslená výtvarná a polygrafická stránka (celkový knižný dizajn, obálka, frontispice, perovky, výber papiera, typ písma...).

Pre Cincíkove obálky a ilustrácie boli príznačné výrazná jednoduchosť, citlivé narábanie so symbolikou, zmysel pre harmóniu a štýlová čitateľnosť. V tomto duchu pripravil na vydanie veľké edičné projekty ako Spisy Umeleckého odboru MS, Knižnicu výtvarného umenia (stručné monografie), Náčrtníky výtvarných umelcov (faksimilové vydanie fólií, náčrtkov alebo štúdií), Umenie národov, (veľké monografie), Turčiansky Svätý Martin a okolie (ilustrovaný sprievodca), Slovensko (fotografické dielo K. Plicku), Slovenské dejiny (F. Hrušovský), Špirkove Cirkevné dejiny, Strážcovia a ochrankyne Slovenska (M. Benka – V. Beniak) a iné. K uvedenému treba jedným dychom pridružiť celý rad knižných vydaní popredných slovenských spisovateľov (M. Rázus, J. C. Hronský, V. Beniak, J. Jesenský, Ľ. Ondrejov, M. Figuli, Z. Zguriška, P. Zván, A. Plavka...).

Vedec, ktorý sa inšpiroval krásou

Mladý Cincík si plne uvedomoval nezastupiteľný význam osvetovej činnosti a premyslenej propagácie výtvarných, divadelných, vedeckých, pamiatkarských či architektonických aktivít. Preto venoval náležitú pozornosť písanému slovu, prostredníctvom ktorého neúnavne predstavoval, recenzoval, analyzoval, glosoval, komentoval, inicioval, radil... Jeho príspevky pravidelne uverejňovali všetky relevantnejšie kultúrne periodiká (Elán, Slovenské pohľady, Nový svet, Pero, Naše divadlo, Slovenský typograf, Živena a mnohé ďalšie).Časť z nich tvorí obsahový základ známych knižných monografických štúdií, reflektujúcich niektoré závažné historické i aktuálne aspekty slovenského výtvarného umenia.Už prvá knižná štúdia Duch európskej palety, ktorá vyšla ešte v Prahe (1932), jasne naznačila to, čo bolo pre Cincíka bytostne blízke (a čo možno považovať za vlastný autorský program): vnímanie slovenského umenia v súradniciach európskeho kultúrneho kontextu. Túto ideovú líniu potvrdzujú kniha o anglickom dvornom maliarovi zo Slovenska Jakubovi Bohdanovi (1934), ako i práca o barokových freskách J. J. Chamanta a A. F. Maulbertscha na Slovensku (1938). Uvedená diela (majú aj viacjazyčné resumé) sú presvedčivým svedectvom autorovho majstrovstva syntézy. Do tých čias domáca umenoveda niečo podobné nepoznala. A muselo potom pretiecť veľa vody dole Turcom, pokým na takýto prezentačný model nadviazala!

Paralelne s historickou matériou sa Cincík systematicky zaoberal najmä vývinovou líniou slovenskej grafiky (štúdie Starí slovenskí grafici, Slovenské grafické umenie) a zásadnými teoretickými otázkami (Novému výtvarnému umeniu, Duch a farby tejto zeme). Osobitnú kategóriu predstavujú priekopnícke monografické štúdie o Martinovi Benkovi (1935) a Ľudovítovi Fullovi (1944). Javisko Slovenského spevokolu v Turčianskom Svätom Martine sa stalo v 30. rokoch avantgardnou scénou, ktorá svojím odvážnym repertoárom naštudovaných hier nemala na Slovensku nijakého pendanta. Spolupráca J. Cincíka s ambicióznym režisérom, dramaturgom a prekladateľom Ferdinandom Hoffmannom prekonali všetko, čo sa dovtedy podarilo v slovenskom divadelníctve zrealizovať. Obohatili napríklad domáce „dosky, čo znamenajú svet“ o kruhový horizont s niekoľkými medzi závesmi, svetelné zariadenia s modernými projekčnými strojmi a ďalšie vtedy priekopnícke scénografické postupy. V svetoznámej O´Neillovej dráme Túžba pod brestami (1937), v titulnej ženskej úlohe s už vtedy populárnou Hanou Meličkovou, vytvoril Cincík po prvý raz v slovenských podmienkach javiskovú plochu tak, že do priestoru dal zakomponovať pôsobivé simultánne scény, pričom iba prenášaním intenzity svetla sa pozornosť diváka sústreďovala na rozdielne scénické situácie. Hoffmann s Cincíkom sa nebáli vystaviť pôvodnú dramatickú tvorbu umeleckej konfrontácii so známymi dielami svetovej drámy (A. P. Čechov, N. V. Gogoľ, A. N. Ostrovskij, E. O´Neill, G. B. Shaw, S. Zweig, G. Hauptmann...). V tomto smere zásadným spôsobom prekročili rámce súvekého slovenského kontextu. Na uvedenú progresívnu líniu nadviazalo naše divadlo až oveľa rokov neskôr! Ich dôkladná znalosť domácej i svetovej dramatickej spisby sa vo výslednom tvare premietla do adaptácií hier, z ktorých niekoľké zniesli vtedajšie európske parametre. Na tomto tvrdení nič nemení ani skutočnosť, že obaja priekopníci moderného slovenského divadelníctva dožili svoje pohnuté životy v nemilosrdnom zabudnutí ako exulanti...

Svojimi fundovanými prednáškami o scénografii a krojovej kultúre obohacoval Cincík pravidelne celoslovenské divadelné súťaže, ktoré sa konali v Turčianskom Svätom Martine. Nikoho preto neprekvapilo, keď ho ako veľkého znalca ľudovej tradície oslovil renomovaný český filmový režisér Martin „Mac“ Frič. Ten v priebehu roka 1935 nakrúcal v Terchovej (i na iných miestach Slovenska a v pražských ateliéroch) svojho Jánošíka s hviezdnym slovensko-českým tvorivým ansámblom. Titulnú postavu legendárneho zbojníckeho kapitána stvárnil nezabudnuteľný Paľo Bielik, vtedy ešte mladý začínajúci herec. Bielika i Zlatu Hajdúkovú, predstaviteľku Aničky, odporučili režisérovi Cincík s matičným kolegom Karolom Plickom.

Cincík sťaby Fričov umelecky poradca vypracoval návrhy krojov a pripravil niekoľko scén. Veľmi rýchlo sa zorientoval v tejto oblasti a aj jeho pričinením sa film Jánošík stretol s obrovským diváckym ohlasom. (Ide o jedno z najvýznamnejších diel stredoeurópskej medzivojnovej kinematografie, ktoré zožalo prenikavý úspech i na IV. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Len v roku 1936 videlo film zhruba 100 miliónov divákov – do roku 1980 ho premietli v 32 štátoch sveta!) Žiaľ, v nasledujúcom období sa už J. Cincík k filmovaniu nevrátil, čo možno považovať z pohľadu slovenského umenia za ďalšiu veľkú stratu.

Historická misia

V priebehu rokov 1935 – 1936 navštívili predstavitelia MS po prvý raz krajanské komunity v USA a Kanade. Delegáciu viedol Jozef Cíger Hronský; jej ďalšími členmi boli Konštantín Čulen, K. Plicka a J. Cincík. Počas svojej historickej misie navštívili 98 miest, v ktorých predniesli viac ako 600 prednášok a prívetov, vykonali vyše 630 návštev spolkov, škôl, radníc, kultúrnych a duchovných stánkov, usporiadali okolo 40 väčších i putovných výstav, zriadili samostatné knižnice, v najväčších mestách uviedli Plickov jedinečný filmový dokument Zem spieva... Všetky podujatia, na ktorých sa zúčastnilo okolo 170 tisíc ľudí, boli s nadšením vítané a komentované v tamojšej slovenskej i americkej tlači. V ohlase na túto misiu prezident USA F. D. Roosevelt adresoval pozdrav slovenskému národu: „Svedectvá slovenskej oddanosti k Spojeným štátom, slovenskej práce a slovenských vplyvov možno nájsť vo všetkých častiach Únie. Teším sa veľmi, že môžem príležitostne a priamo vyjadriť svoje úprimné pozdravenie slovenskému národu.“

Matičná kultúrna misia v Amerike bola mimoriadne úspešná a zásadným spôsobom prispela k prehĺbeniu národného povedomia Slovákov v USA a Kanade. Na druhej strane práve preto vyvolala doma kritické hlasy medzi politickými kruhmi, orientovanými na centrálnu vládu v Prahe. Tie s veľkou nevôľou registrovali výraznú propagáciu slovenskej kultúry myšlienky národnej jednoty Slovákov vo svete, čo MS (vrátane Hronského, Čulena i Cincíka) nevedeli zabudnúť.

Po vzniku Slovenskej republiky (1939) stálo pred Cincíkom množstvo nových náročných úloh. Čo najskôr bolo treba navrhnúť a následne vyrobiť mince, bankovky, štátne symboly a vyznamenania, poštové známky... Jeho odborné dispozície a osobné kontakty predstavovali devízu, ktorú využívali prakticky všetky kompetentné ustanovizne. Máloktorý vtedajší slovenský výtvarník mal skúsenosť s modelovaním mincí, medailí alebo finálnym riešením rôznych otázok tak, aby rešpektovali technické možnosti rezby či tlače. Aj preto navrhoval na každú konkrétnu činnosť umelca, ktorého následne detailne oboznámil s najdôležitejšími technikami a zákonitosťami používaných materiálov. Pri výbere výtvarníkov (F. Štefunko, L. Majerský, Š. Bednár a iní) sa opätovne potvrdila Cincíkova dôkladná znalosť dobového umeleckého prostredia.

Do dejín slovenskej filatelistiky vstúpil Cincík ako autor portrétov osobností veľkomoravských čias. Pri tejto práci (1944) plnohodnotne zúročil výsledky vlastného dlhoročného historického výskumu. Na emisii poštových známok úzko kooperoval s tlačiarom a znalcom najmodernejších technológií, pracovníkom Neografie Jozefom Vlčkom. Séria známok po prvýkrát ikonograficky zobrazila vládcov Veľkej Moravy a stala sa základom pre neskoršie diela ďalších výtvarníkov a polygrafov. Sám Cincík sa k svojim obľúbeným motívom ešte neraz vrátil a spracoval ich prostredníctvom rozličných techník a materiálov na rôzne účely. Podstata tohto autorského zámeru však bola doma i v exile vždy rovnaká: prispieť k prehĺbeniu slovenského historického povedomia o zmysle, význame a dôsledkoch veľkomoravskej éry pre súčasné generácie.

Samostatnú Cincíkovu kapitolu v rámci matičnej činnosti predstavuje budovanie novej tlačiarne. Zásluhou miliónových úverov začal v Turčianskom Svätom Martine postupne vznikať jeden z najväčších dobových polygrafických podnikov v európskom meradle.
J. Cincík niekoľkokrát navštívil moderné tlačiarenské komplexy vo veľkých nemeckých mestách. Ako zasvätený odborník tam objednával tlačiarenské stroje, technické komponenty, mimoriadnu pozornosť venoval bližšiemu zoznámeniu sa s reprodukčnými, fotografickými a chemickými oddeleniam. Spolu s J. C. Hronským mali od prvej chvíle pred očami všestranný rozvoj kvality aj kvantity vydavateľskej činnosti MS. Do tohto obrazu ako dôležitá súčasť zapadali graficky náročné umelecké publikácie a iné pútavé tlače. Na jar 1942 začala vďaka Cincíkovi fungovať v tlačiarmi hĺbkotlač, oceľotlač, ofset a reprodukčné oddelenie. Rady zamestnancov (bolo ich celkovo 118) rozšíril o špičkových zahraničných odborníkov.

Aj názov podniku podľa svedectiev súčasníkov vymyslel J. Cincík spolu s Dušanom Šulcom ml. Ako obdivovateľ antickej kultúry jednoducho pogréčtil novú tlačiareň na Neografiu, čo, mimochodom, korešpondovalo s odborným termínom najmodernejšej reprodukčnej techniky, a opatril ju ochrannou obchodnou značkou s logom. Od 21. apríla 1943, po odčlenení sa od MS, začala Neografia pôsobiť ako samostatná účastinná spoločnosť. Po tejto transformácii sa tak mohla tlačiareň výlučne venovať vlastnej hospodárskej činnosti.
V Turčianskom Svätom Martine našiel talentovaný a ambiciózny Cincík priaznivé podmienky na postupné napĺňanie autorského programu. Preto je zákonité, že mnohé jeho aktivity majú bezprostredné kreatívne prepojenie s metropolou Turca (organizovanie kultúrneho a umeleckého života, významný podiel na založení tlačiarne Neografia, spolkovej Slovenskej národnej knižnice, Slovenského komorného divadla...). Pri rozvíjaní myšlienky prehlbovania záujmu o súveké výtvarné dianie využíval bohaté známosti ešte z čias pražských štúdií. Preto pri príprave mnohých projektov spolupracoval s poprednými osobnosťami vtedajšej umeleckej scény – zväčša blízkymi osobnými priateľmi (Benkom, Bazovským, Alexym, Sokolom, Štefunkom, Fullom...). S uvedenou programovou líniou úzko súvisela idea zriadenia Národnej galérie v meste, ktorá sa napokon v plnom rozsahu nenaplnila. S Cincíkovým menom je neodmysliteľne spojené aj postavenie amfiteátra. Vytypoval priestor, vypracoval komplexnú projektovú dokumentáciu a mal osobný dohľad nad prácami. Realizácia napredovala podľa plánov, a tak sa hlavný program výročných celonárodných memorandových slávností v roku 1941 (80. výročie) mohol uskutočniť v novom objekte. Na inom mieste sme už naznačili, že Cincík mal veľa priateľov z radov popredných reprezentantov nášho moderného umenia. Osobitnú pozornosť si v tejto súvislosti zaslúži Martin Benka, s ktorým sa taktiež zblížil počas štúdia v Prahe. Preto kto iný, ako priateľ Cincík mohol pripraviť na vydanie vôbec prvú monografickú knihu o tomto významnom slovenskom výtvarníkovi (1935).

Aj v exile tvorivý

Blížiaci sa koniec vojny spojený s príchodom nových poriadkov akoby spočiatku Cincík nebral na vedomie. Dokončieval svoje monografie (Slovenské grafické umenie, Grafika Ľuda Fullu), podieľal sa na rozvoji Neografie, prednášal. V prvých týždňoch roka 1945 ho už ale čakali diametrálne odlišné povinnosti... Ako skúsený a rozhľadený cestovateľ, polyglot a organizátor bol poverený prípravami na odchod pracovníkov MS do zahraničia. Kultúrni činitelia nešli do exilu ako nejaká dobre organizovaná a všestranne zabezpečená komunita. Kruté a nevyspytateľné chaotické udalosti blížiaceho sa konca vojny takúto alternatívu ani nepripúšťali. Najlepšie pripravenú časť tohto spoločenstva predstavovali matičiari. Vďaka vyčerpávajúcemu úsiliu, odvahe, organizačným schopnostiam a erudícii J. Cincíka a Štefana Polakoviča sa im podarilo, niekedy aj s veľkou dávnou potrebné šťastia, premiestňovať sa do bezpečnejších zón. Cincíkovi robila v prvých exilových týždňoch veľké starosti aj jeho objemná a mimoriadne cenná knižnica, ktorú si roky starostlivo budoval a investoval do nej podstatnú časť svojich príjmov. Po zložitých peripetiách sa o ťažké debny s knihami dočasne postaral ochotný kňaz, pôsobiaci na fare blízko rakúskeho mestečka Bad Hall. Po niekoľkých kratších zastaveniach doputovali skupiny do Ríma, ktorý sa stal pre podstatnú časť z nich na takmer tri roky prechodným domovom...

S večným mestom sú v priebehu rokov 1945 – 1948 spojené osudy viacerých významných predstaviteľov slovenskej literatúry (J. C. Hronský, R. Dilong, M. Šprinc, K. Strmeň...), vedy (F. Hrušovský, H. Bartek, S. Mečiar, E. Žatko-Bor...), umenia (F. Motoška, F. Hoffmann...), politiky a diplomacie. Cincík využil pobyt v Ríme na intenzívne štúdium a archívny i terénny výskum. Výsledkom jeho činnosti bola aj štúdia Meč slovenského vladára, ktorá vyšla po prvý raz v zborníku exilových literárnych textov Nádej víťazná (1947). V tom čase už žil jej autor v USA, kam priletel 1. mája 1946...

Od konca 40. rokov sa Amerikou prevalila mohutná vlna renesancie katolicizmu. Cincíka tento trend nezaskočil. Od prvej chvíle si uvedomoval, že len dôkladnou analýzou tradície, zvykov, štýlov, lokálnych osobitostí a potrieb jednotlivých farností bude môcť uspokojivo transponovať svoje vízie a plány do konkrétnej zhmotnenej podoby. Cincíkove sakrálne diela a výtvarné riešenia interiérov zdobia okrem početných krajanských kostolov a rodinných domov aj chrámy a rôzne ďalšie objekty iných národností (Chorváti, Slovinci, Poliaci, Maďari), vrátane osád s pestrým multietnickým zložením. Práve interiérové dekorácie vo sfére sakrálneho umenia predstavujú ťažisko jeho exilovej tvorby. Ako uvádza Jozef Staško, celkovo ide o približne 130 kostolov, kláštorov a kaplniek v USA, susednej Kanade, ale i v Taliansku a Palestíne. Málokto vie, že tejto činnosti sa autor venoval už na Slovensku. Prvým veľkým projektom v zámorí bol interiér Kostola svätých Cyrila a Metoda v Lakewoode (Ohio).

Autorove umelecké diela a dekorácie nájdeme v zaujímavo skoncipovanej publikácii, ktorá vyšla pri príležitosti posviacky chrámu (1949), ktorá mala charakter výnimočného podujatia. Cincíkovi sa tak podarilo preniknúť do širšieho povedomia a stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov sakrálneho monumentálneho umenia v Severnej Amerike. Pri navrhovaní a tvorbe výtvarného riešenia interiérov kládol akcent na dôslednú a kultivovanú harmonizáciu všetkých komponentov... Zvlášť podmanivo sa táto prejavila v dekoratívnom stvárnení mnohých krajanských kostolov, v ktorých uplatnil schopnosť pretlmočiť udalosti a osobnosti slovenskej histórie do výsostne umeleckého zobrazenia.

Vyhnancom sa nikdy necítil

Najoptimálnejšie predpoklady na systematickú kultúrnu, vedeckú a edičnú činnosť sa vytvorili v Clevelande. V tomto veľkom a tradičnom centre krajanského života žili od druhej polovice 40. rokov výrazné osobnosti - F. Hrušovský, M. Šprinc či K. Strmeň. V pôsobnosti tamojšej slovenskej benediktínskej rehole sv. Andreja-Svorada vzniklo kultúrne stredisko s knižnicou, dokumentáciou, archívom a vydavateľskými možnosťami. Netrvalo dlho a za výdatného prispenia krajanského duchovenstva – najmä opáta T. J. Kojiša a rev. A. Píra – bol v Clevelande založený Slovenský ústav (1952). J. Cincík, spoluzakladateľ ústavu, sa v významne angažoval ako plodný výtvarník, obetavý organizátor a aj vedec. Dlhé roky spolupracoval so štvrťročníkom pre slovenskú kultúru Most, okolo ktorého sa postupne zoskupili popredné slovenské osobnosti v slobodnom svete. Jeho obálky, grafická úprava a ilustrácie tvoria neodmysliteľnú súčasť mnohých čísel časopisu, ako i ďalších periodík a celého radu knižných vydaní, zborníkov, ročeniek, pamätníc, almanachov, kalendárov a antológií. Touto všestrannou činnosťou sa mu aspoň čiastočne podarilo nadviazať na „slovenské obdobie“ svojho života. Platnosť uvedených slov dokladuje participácia na dielach literárnej, hudobnej, náboženskej, vedeckej alebo publicistickej proveniencie, dlhoročná spolupráca so Slovenským ústavom svätých Cyrila a Metoda v Ríme...

Osobitne sa v tejto súvislosti treba zmieniť o Cincíkovej dlhoročnej spolupráci s básnikom, autorom memoárovej literatúry, editorom a redaktorom Jánom Okáľom. Poznali sa už doma, pričom na sklonku 30. rokov boli kolegami v MS. Neskôr ich spájal nielen rovnaký osud exulantov, ale aj úprimné priateľstvo a neúnavná tvorivosť, ktorú dokázali umne pretlmočiť do knižných diel. Prvou spoločnou publikáciou bol cyklus Kronika o dejstvovaní, sláve a ponížení Slovákov (1954). Ich spolupráca pokračovala básnickou zbierkou Voda a víno (1970), knihami veršov Nedoručené pohľadnice (1973), Cielito lindo (s podtitulom Karty z Mexika, 1972). Svojmu druhovi venoval Okáľ životopisnú monografiu Dr. Jozef G. Cincík, pútnik dvoch svetov (1980), ktorá dôstojne zavŕšila ich dlhoročné priateľstvo a spoluprácu, vyznačujúcu sa poetickou i výtvarnou hravosťou a ľahkosťou. Pri príležitosti Cincíkových nedožitých 95. narodenín pripravila Matica slovenská v roku 2003 druhé vydanie tejto životopisnej knihy.

Peter CABADAJ

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

24.04.2009