Spisovateľ Albert Škarvan


31. januára 1869 – pred 140 rokmi - sa v Tvrdošíne na Orave narodil lekár, spisovateľ a prekladateľ Albert Škarvan. Táto verejnosti menej známa, ale zaujímavá, individualistická osobnosť našla na istý čas zázemie v Tolstého filozoficko-kresťanskej etickej koncepcii, ktorá hlása nenásilie a nepretržité mravné sebazdokonaľovanie, inak povedané zásadu neodporovania zlu násilím. Neskôr sa Škarvan vo svojom diele venoval slovenským národným a sociálnym problémom, prekladom a esperantu. Okrem iných preložil necenzurovaný Tolstého román, ktorý vďaka Dušanovi Makovickému, tiež tolstojovcovi a lekárovi tohto ruského génia, vyšiel po slovensky ešte skôr ako v ruskom vydaní.

Po maturite študoval Albert Škarvan medicínu v Budapešti, Prahe a v Innsbrucku. V roku 1895 začal pracovať ako lekár v Košiciach, v rokoch 1896-1897 žil v Rusku - v Jasnej Poľane, Petrohrade a v Moskve v blízkosti Tolstého. Potom pôsobil v Anglicku a vo Švajčiarsku. Po návrate na Slovensko v roku 1910 bol lekárom v Dolných Teranoch, v Bánovciach nad Bebravou, Liptovskom Mikuláši a od roku 1919 v Liptovskom Hrádku, kde 29. marca 1926 zomrel.

Na štúdiách v Prahe spoznával život jednotlivých vrstiev pražskej spoločnosti, ale aj prejavy politického, národného, literárneho a kultúrneho pohybu, začal hlbšie uvažovať o zmysle života i svojho podielu v ňom. Práve v rokoch pražského pobytu sa formovali mnohé črty Škarvanovej osobnosti. Nespokojnosť a vnútorné duševné napätie viedli k jeho premene, ktorú neskôr opísal v štúdii, tzv. vnútornej biografii Moja premena, ktorú zanechal v rukopise. V Literárnom archíve Matice slovenskej je v rukopise uchovaná aj ďalšia významná, historicko-sociologicko-psychologická štúdia Slováci, v ktorej zaujal kritický postoj k štátu, cirkvi, národnému útlaku.

V Tolstého filozofickej koncepcii, spočívajúcej v neodporovaní zlu násilím, v návrate k jednoduchosti, k prvotnému kresťanstvu a k mravnému sebazdokonaľovaniu človeka hľadal Škarvan východisko zo svojich vnútorných problémov. Po čase ju revidoval, nastalo v ňom isté uvoľnenie, a intenzívnejšie sa začal venovať slovenským národným a sociálnym problémom. Láska a obdiv k Tolstému Škarvanovi však ostali. Aj pod vplyvom tolstojizmu a vďaka svojej individualistickej osobnosti sa stal pacifistom, odmietol nastúpiť na vojenskú službu, za čo ho perzekvovali a väznili. Jeho ďalšie významné literárne práce sú jeho osobné spomienky - Vlastný životopis, ktorý vyšiel v Prúdoch v roku 1926 a Zápisky vojenského lekára. Škarvan v ňom vyjadril pacifistické idey a filozofické i osobné postoje k spoločenským, sociálnym i národným problémom.

Dielo Škarvana ukázalo nové tendencie modernej slovenskej prózy, preto ho časť literárnej kritiky vysoko hodnotila (napríklad aj František Xaver Šalda). Veľa času venoval Albert Škarvan prekladaniu, najmä diela Leva Nikolajeviča Tolstého. Okrem románu Vzkriesenie preložil aj menšie práce Gorkého, Turgeneva, Čechova, Dostojevského a viaceré práce Guy de Maupassanta. Preklady uverejňoval na Slovensku a v slovenskej tlači v Amerike. Venoval sa aj esperantu a do slovenčiny preložil gramatiku Ludwika Zamenhofa Základy medzinárodnej reči esperanto (1907). Škarvanov rozporuplný život sa stal podnetom viacerých literárnych diel.

hh


Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

31.01.2009