Horúce leto 68


Viliam Klimáček, autor hry Horúce leto 68, ktorý len pred nedávnom oslávil svojich 50 rokov, pochádza z Trenčína. Vyštudoval všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského a sedem rokov pracoval ako chirurg a anesteziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie v Bratislave. V roku 1985 bol spoluzakladateľom divadla GUnaGU, ktoré sa stalo popredným experimentálnym divadlom na Slovensku. Táto nezávislá scéna uvádza výlučne novú drámu slovenských autorov a má mimoriadnu odozvu najmä u mladého publika. Od roku 1993 je Viliam Klimáček na voľnej nohe a venuje sa len literatúre a manažovaniu divadla GUnaGU. Je umeleckým šéfom svojho divadla, jedným z jej režisérov a príležitostným hercom.  Je autorom divadelných, televíznych a rozhlasových hier, zbierok poézie, experimentálnych rozprávok, operných libriet a románov.

Klimáček je sedemnásobným nositeľom prestížnej ceny Alfréda Radoka, ktorú udeľujú v Prahe za najlepšiu slovenskú a českú hru roka. Získal aj dve slovenské ceny Dráma za najlepší dramatický text na Slovensku a víťazné hry boli inscenované v Komornom divadle v Martine. Jeho hra Hypermarket, ako víťazná hra Radokovej súťaže, bola inscenovaná v lete 2004 v Národnom divadle v Prahe v špeciálne postavenej sále imitujúcej hypermarket a neskôr v Bratislave v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

Klimáček získal aj viaceré ocenenia Slovenského literárneho fondu. Medzinárodné ocenenie získala jeho experimentálna rozprávková kniha Noha k nohe, ktorá dostala cenu IBBY a bola vybraná medzi 50 najlepších detských kníh sveta. Jeho hry sú preložené do angličtiny, nemčiny, chorvatčiny, češtiny, taliančiny, turečtiny a arabčiny.

Pri príležitosti svetovej premiéry jeho hry v Toronte,  položila majstrovi Klimáčkovi niekoľko otázok Valéria Tóthová. 


Nie veľa autorov sa dotklo tématiky invázie a po nej nasledujúcej vlne Čechov a Slovákov utekajúcich zo slobodného sveta. Čo vás inšpirovalo k napísaniu hry Horúce leto 68?

Dušan Tóth. Pre mňa sa v Bratislave zjavil ako blesk z čistého neba a oslovil ma, či pre Torontské slovenské divadlo nenapíšem hru. Onemel som na pár sekúnd. Kto to je? Čo je to za divadlo? Hru? O emigrantoch? Čo o nich viem? Bol som, priznám sa, na rozpakoch. Ale Dušan ma pozval do Kanady a sľúbil zoznámiť s ľuďmi, ktorí emigrovali v roku 68. Dali sme si kávu a keď som dopíjal, už som vedel, že sa do toho projektu pustím.

Čo Vás pútalo k tejto téme?

Je to obrovská slovenská téma! Nadčasová. Dejiny moderného Slovenska sú dejinami emigračných vĺn. Najprv som mal víziu dostať do jedinej hry všetky emigračné vlny, teda aj tie chlebové spred prvej svetovej vojny, aj neskoršie pred druhou vojnou, samozrejme aj politické vlny rokov 1945, 48, 68... Potom som sa obmedzil len na rok 1968 a na osudoch tejto vlny som sa pokúsil zachytiť všeplatné pocity človeka, opúšťajúceho vlasť či už v dvadsiatom, či devätnástom storočí... Každý na Slovensku má niekoho v rodine, čo emigroval. Nie sme celiství. Sme porušení, rozbití, ako puzzle. Aspoň v hre som sa snažil dať časť toho puzzle, toho dejinného obrazu o našich predkoch a o nás, dohromady. V neposlednom rade je emigrácia aj mojou rodinnou témou. Pred druhou svetovou vojnou otcove sestry odišli do Argentíny a on mal ísť za nimi. Ja som sa teda mal narodiť v Buenos Aires. Ale otec ostal na Slovensku, už ani neviem prečo, aby videl, ako mu v roku 1983 emigruje jeho syn a môj brat do Západného Nemecka a tam zomiera. Gitarista v tejto hre je napísaný na jeho poctu.


Ako viem, vypočuli ste si príbehy okolo 35 utečencov. Myslíte, že ste v nich našli zdroj pre takú obrovskú tému ako je emigrácia?

Dva týždne strávené v Toronte patria k najkrajším v mojom živote. Čakal som síce zaujímavé príbehy, ale nečakal som toľkú srdečnosť a otvorenosť. Bolo to úžasné! V každej domácnosti nás s manželkou skvelo prijali a otvorili svoje duše. Počul som bolestný aj očistný prúd ľudských osudov, príbehy, pri ktorých sa drali slzy do očí, ale aj príbehy veselé, bizarné, všetky s tieňom tragiky za sebou. Nikto predsa neopúšťa krajinu, kde sa učil bicyklovať, dobrovoľne. Veľké dejiny roku 1968 a ich tanky narušili naše „malé“ dejiny, dejiny obyčajných rodín a v tom je napätie, ktoré núti dramatika písať. Sila tragédie emigranta sa nemení od čias antiky. Stále ktosi pred čímsi uteká, opúšťa blízkych, krajinu... Príbehy s Toronta sú veľmi konkrétne, ale tým aj univerzálne a nadčasové.


Hru ste venovali svojmu bratovi ako aj priateľom v Kanade a Torontskému slovenskému divadlu. Veríte, že zaručia dôstojnú svetovú premiéru Vašej hry?

Majú moju plnú dôveru. Scénu robí predsa pán Stražovec, scénograf svetového mena, s obrovskými skúsenosťami. Dušan Tóth je skúsený divadelník, videl som jeho prípravu, svetelný scenár, náčrty mizanscén, videl som jeho obrovské nadšenie pre hru, výber hercov, spolu s ním som rokoval na Slovensku s pani Evou Rysovou. Valika Tóthová s ním realizovala už nejedno predstavenie a obaja tvoria ideálny manželsko-umelecký tandem. Verím, že všetko dopadne dobre, pretože to robia správni ľudia. Kto už môže mať väčšiu motiváciu hrať o emigrácii než ľudia, ktorí tie príbehy prežili?

Nie je škoda, že diváci na Slovensku Horúce leto 68 neuvidia? 

Ponúkal som hru dvom divadlám na Slovensku, ale dosiaľ sme sa nedohodli. Teraz je najhlavnejšie, že sa hrá v Kanade, teda tam, kde Horúce leto 68 vzniklo. Ale pokiaľ viem, plánuje sa české aj slovenské turné a tak divákom na Slovensku neostane hra utajená.


Pozvánka na podujatie


Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

10.01.2009