Maďarsko-rumunsko-srbský... ...slovenský cestopis


Cesta okolo Dolnej zeme za 6 dní
 Týždňová cesta na takzvanú Dolnú zem, teda na územia, osídlené Slovákmi pred štvrť tisícročím po vyhnaní Turkov, dnes predovšetkým na území Maďarska, Srbska a Rumunska, v menšej miere aj Chorvátska. Za šesť májových dní sedem miest – Békešská Čaba a Slovenský Komlóš v Maďarsku, Nadlak v Rumunsku, Báčsky Petrovec a Nový Sad v Srbsku a opäť dve maďarské mestá, Segedín a Budapešť, čo už samozrejme nie je súčasť Dolnej zeme, avšak centrum celoštátnych slovenských organizácií a inštitúcií. Ani v jednej z týchto komunít som nebol po prvý raz. Nadlak i drsné podmienky slovenských dedín v rumunskom pohorí Bihor som vnímal veľkými prekvapenými očami dvadsaťjedenročného „ucha“ už v roku 1993 - pričom zážitok, že sa v ďalekom rumunskom meste dohovorím v každom obchode po slovensky, ma vtedy ohromil. Slováci v Nadlaku stále tvoria majoritu a aj ostatné obyvateľstvo po slovensky prinajmenšom rozumie. O Slovákoch v Srbsku som písal reportáž v roku 1998, krátko pred bombardovaním, o Slovákoch v Maďarsku o dva roky neskôr. Teraz však bola cesta iná – v pozícii predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí som mal iné úlohy, išlo o stretnutie s členskými organizáciami a celými komunitami, mapovanie situácie i problémov a zbieranie podnetov pre pripravovanú Koncepciu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, ako aj pre následné podrobné kroky. Teda ďalekohľad turistu musel byť občas nahradený mikroskopom. Za tých šesť dní nabitých informáciami, zážitkami a neuveriteľnou pohostinnosťou od skorého rána do neskorej noci sme sa spolu s kolegom dozvedeli toľko, že táto reportáž môže priniesť len pár čriepkov, ktoré naznačia celok mozaiky – ako príklad, pars pro toto, kúsok za celok...


Slováci na Dolnej zemi sú svetoví rekordéri v prežití, v schopnosti národného prežitia by si táto komunita zaslúžila zápis do Guinessovej knihy rekordov. Veď traduje sa historka, že nemenovaný predstaviteľ amerických Slovákov na tlačovej konferencii v Bratislave povedal: „Prepáčte, žijem už tridsať rokov v USA, neviem už preto dobre po slovensky a budem hovoriť po anglicky.“ V zápätí sa prihlásil Slovák z Dolnej zeme a povedal: „Prepáčte, my žijeme v zahraničí už dvestopäťdesiat rokov a stále hovoríme po slovensky...“

Nie je dôležité, či sa tá historka naozaj takto odohrala, o čom sa vedú polemiky. Podstatné je, že je vnútorne hlboko pravdivá. Ľubozvučná slovenčina po štvrť tisícročí, to je zázrak. Desiatky slovenských škôl, kostoly, folklórne súbory, časopisy, knihy, rádiá, televízie, festivaly, jednoducho plnokrvný slovenský život... Toto je nesporné. Čísla sú už spornejšie, najmä v Maďarsku. V Srbsku a Rumunsku sa odhady počtu Slovákov veľmi blížia výsledkom sčítania – v Srbsku je to asi 60 tisíc, v Rumunsku okolo 18 tisíc. V Maďarsku však sčítanie hovorí necelých 18 tisíc, oficiálne odhady Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí až 110 tisíc. „Myslím si, že skutočný počet je niekde medzi tým,“ povedala mi Anka Istvánová, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Je to však podľa nej zložité presne určiť, lebo slovenská komunita má viacero podôb – od úzkej skupiny tých, ktorí hovoria dobre spisovnou slovenčinou, a to aj na verejnosti, cez skupinu, ktorá hovorí aspoň s niekým z príbuzných nárečovou formou až po tých, ktorí sú si aspoň vedomí svojho slovenského pôvodu. „A potom sú aj takí, o ktorých samozrejme vieme, že majú slovenský pôvod, ale oni sa považujú za Maďarov.“ Asimilácia postúpila v prípade Slovákov v Maďarsku ďaleko najviac, napriek tomu, že dnes im Maďarsko vytvára unikátne podmienky pre život. Lenže historicky tam bol tlak na prihlásenie sa k väčšinovému národu výrazne najvyšší a i dnes predstavuje ťažkú voľbu verejne deklarovať niečo iné. Naproti tomu v Rumunsku a Srbsku sa Slováci vždy cítili sebavedomo a boli i považovaní za viac než rovnocenných väčšinovej populácii. Keď sa k tomuto pocitu superiority pripočítalo odlišné, prevažne evanjelické náboženstvo a dôraz na školstvo, recept na prežitie bol na svete...


TRI SVETY – JEDEN SVET



Slovenská komunita na Dolnej zemi má spoločný historický pôvod. Pripravuje sa výskum mien a rodinných väzieb, ktorý má zdokumentovať exaktne to, čo tam všetci vedia, že sú spriaznení voľbou, osudom i krvou. Slováci z Békešskej Čaby osídlili neskôr Slovenský Komlóš (Tótkomlós) a Komlóšania sa pred vyše dvesto rokmi stali základom osídlenia Nadlaku. Podľa podobného receptu to tam prebiehalo všade.

A predsa dnes žije každá tá komunita vo svojom svete, aj keď spoločné projekty ako časopis Dolnozemský Slovák či súťaž detí v slovenskom jazyku existujú, pripravuje sa aj veľký Dolnozemský festival v Békešskej Čabe. Každá komunita má však iné problémy a žije v inom prostredí.


MAĎARSKÉ SAMOSPRÁVY



V Maďarsku sú popri problémoch s asimiláciou veľmi dobré ekonomické podmienky vďaka systému menšinových samospráv. Popri bežných komunálnych voľbách sa konajú aj voľby menšinových samospráv – kde sa nájde dosť Slovákov, vznikne aj slovenská. Fungujú na úrovni obce, župy i celého štátu. Príkladom môže byť Budapešť, kde je 14 samospráv v jednotlivých mestských obvodoch, celomestská budapeštianska samospráva a ešte celoštátna. Samosprávy majú svoje právomoci, napríklad aj v oblasti školstva. To všetko priniesol zákon o právach národných a etnických menšín, prijatý pred pätnástimi rokmi. „Bol a je to nesporne priekopnícky zákon. Nemal ani predobraz, ani obdoby v našom širšom európskom priestore, čím možno vysvetliť i jeho početné nedostatky,“ hovorí predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a tajomník Svetového združenia Slovákov v zahraničí Ján Fuzik. Podľa neho nikto nepredvídal, že sa budú zneužívať najmä jeho volebné predpisy a v duchu etnobiznisu sa budú zakladať menšinové samosprávy aj tam, kde menšiny vôbec nežijú. „U nás, u Slovákov, v predchádzajúcom volebnom cykle už každá desiata zo 114-tich miestnych slovenských samospráv vznikla takto neoprávnene. Na novele zákona sa pracovalo aj kvôli tomuto dlhé roky, napokon bola schválená na jeseň 2005, ale pracuje sa ďalej aj v súčasnosti – najmä na volebných predpisoch a otázkach fungovania samospráv i prevádzkovania ich inštitúcií.“ K problémom, ktoré treba vyriešiť, patrí aj parlamentné zastúpenie menšín, ktoré zákon predpokladá, avšak už pätnásť rokov nie je v tomto smere napĺňaný. Predsa však zákon priniesol pre Slovákov veľké výhody. Samosprávy majú značné kompetencie, môžu ovplyvňovať rozhodnutia bežnej samosprávy, získavajú značné finančné prostriedky, majú právo aj na preberanie a zakladanie vlastných inštitúcií, dokonca aj škôl. „Národnostný zákon naznačoval toho času trochu hmlisto aj možnosť vytvárania kultúrnej autonómie menšín,“ hovorí Janko Fuzik. Malo to znamenať preberanie, zakladanie a prevádzkovanie vlastných inštitúcií predovšetkým na poli kultúry a školstva. „Právne a finančné podmienky boli na to zabezpečené až po desiatich rokoch, ale potom sa tento proces rapídne zefektívnil. V súčasnosti prevádzkuje 13 celoštátnych menšinových samospráv asi 40 rôznych inštitúcií a s netajenou hrdosťou môžeme konštatovať, že spomedzi nich každá štvrtá je slovenská. V našich troch školách – ktoré sme prevzali buď už kvôli spomínanej záchrane, alebo preto, aby sme zabezpečili ich nehatený rozvoj – sa učí vyše 700 detí a pracuje 150 zamestnancov. Máme ďalej noviny, divadelný súbor, výskumný ústav, dokumentačné, osvetové a pedagogické metodické stredisko ako aj hospodársku spoločnosť Legatum, ktorá hlavne odborne a finančne napomáha miestnym slovenským samosprávam v prevádzkovaní obecných múzeí a národopisných zbierok.“ Ohurujúce je, že takýchto zbierok je asi päťdesiatka. O tom všetkom sa dobre počúva v nádhernom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy, ku ktorému navyše dokupujú ďalšie a ďalšie priestory v okolí.

Popritom veľké aktivity vyvíja aj občianska sféra, kde je najvýznamnejšou organizáciou celoštátny Zväz Slovákov v Maďarsku na čele s Ruženkou Egyedovou-Baránekovou. Cez nadáciu tohto zväzu sa administrujú aj prostriedky slovenskej vlády v rámci výkonu slovensko-maďarskej dohody o vzájomnej podpore národnostných menšín. Ohromnú prácu však vykonávajú aj ďalšie spolky, napríklad Čabianska organizácia Slovákov, aby sme sa vrátili na Dolnú zem, teda v tomto prípade na juh Maďarska. Práve tu sa objavuje nový prístup – manažerský, podnikateľský. Anna Istvánová vie, že treba pracovať na medzinárodnej úrovni a propagáciu slovenskej kultúry spojiť s turizmom. Príkladom je Dom slovenskej kultúry, ktorý vydupala zo zeme. Z ruiny v srdci Békešskej Čaby, ktorú získali od mesta, vybudovali centrum s kancelárskymi i prezentačnými priestormi, ale aj s reštauráciou a hotelom Slovák. A už spriadajú ďalšie plány na rozšírenie, nehľadiac na to, že Anna Istvánová je dušou slávnej Klobasiády i pripravovaného Dolnozemského festivalu.

Raz darmo, Slováci v Maďarsku boli vždy mimoriadne schopnými manažérmi. V Békešskej Čabe kedysi postavili najväčší evanjelický kostol v strednej Európe. A napokon, aj vynašli čabiansku klobásu, ktorú mi dnes ako „čabajku“ považujeme za vrchol maďarskej gastronómie.

Fantastické bolo prijatie celou miestnou samosprávou v Slovenskom Komlóši, na ktorom sa zúčastnil aj básnik Juraj Antal Dolnozemský. Zaujímavé boli postrehy o vyslaných učiteľoch, s ktorými sme sa na gymnáziu v Békešskej Čabe, ale i v Komlóši stretli – Slovensko takto komunitám veľmi pomáha, celkom nezmyselne však pobyt učiteľov obmedzuje na štyri roky, oni tak nemajú čas najprv vniknúť do problematiky a potom priviesť študentov na strednej škole až po maturitu. Pritom rýchlejšou rotáciou sa nič neušetrí. Presne tento druh podnetov som zbieral. Segedín je jedným z najvýznamnejších centier slovenského života – je tam slovenské vysielanie Maďarskej televízie, rozhlasu, ale aj ďalšie inštitúcie. S riaditeľkou Slovenského osvetového centra Katarínou Királyovou sme prebrali nielen bohatú činnosť centra zastrešujúceho sedem regionálnych slovenských osvetových stredísk, ale v cukrárni sme riešili – ako takmer so všetkými - aj vzdialenejšie veci. Je totiž rodáčkou z Mlynkov...

Škandál v obci Mlynky, kde ako v jedinej osade tvoria Slováci aj štatisticky vyše polovicu obyvateľstva, je už všeobecne známy, Obecná samospráva chcela premiestniť slovenskú samosprávu a slovenský regionálny spolok z tzv. Slovenského domu do inej kancelárie. Slovenský zbor s tým nesúhlasil, ale keďže nešlo o nariadenie, právo veta nemal. Škandál prekročil aj štátne hranice, vyjadrila sa k nemu i slovenská vláda. Vyšetrenie parlamentného ombudsmana odhalilo však ďalšie nezákonnosti, takže aféra a sebaobrana slovenskej samosprávy i spolkov pokračuje. V riešení stále viac prehlbujúceho sa sporu nepomohlo ani zaangažovanie prezidenta Maďarskej republiky, ani celého radu ďalších inštitúcií a organizácií z Maďarska i zo Slovenska. Riešenie sa stále hľadá, či už by šlo o predaj Slovenského domu, alebo vybudovanie či úpravu iného objektu, v každom prípade zrejme s využitím financií od oboch vlád, v tejto veci sa angažuje aj SZSZ, prijalo k tomu aj medializované vyhlásenie.


V ZNAMENÍ ONDREJA ŠTEFANKA



Pri návšteve rumunského Nadlaku bol na každom mieste prítomný Ondrej Štefanko, ohromujúca osobnosť, ktorá nás opustila pred niekoľkými mesiacmi, vo februári. Napísal som už vtedy to, čo sme vedeli všetci – že zomrel jeden z najvýznamnejších Slovákov žijúcich v zahraničí, literát a verejný činiteľ, hlboký človek, 1. podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, vynikajúci básnik, novinár, publicista, vydavateľ, neúnavný organizátor, bývalý poslanec rumunského parlamentu, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska, šéfredaktor viacerých časopisov i riaditeľ tlačiarne Slávia... Ten výpočet by bol skoro nekonečný. V knižnici som listoval v jeho bibliografii a pochopil som jednu vec. Nebola celkom pravda, keď som napísal, že Ľubomír Feldek nemá v rozsahu svojej tvorby v slovenskej literatúre obdoby. Má jedinú konkurenciu – Ondreja Štefanka. Keby za ním bola iba jeho básnická tvorba, bol by nesmrteľný. Keby len to, čo ako prekladateľ, navždy má výsostné miesto v slovenskej, rumunskej i českej literatúre. Veď len tak mimochodom, nikto nevie, kedy preložil do rumunčiny štrnásť Hrabalových románov či Švejka. O tom, čo dokázal ako organizátor a ako vydavateľ, čo to znamenalo pre Dolnú zem, je zbytočné hovoriť. To všetko tam cítiť.

Ako dlh voči Ondrejovi sme spolu s podpredsedom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavlom Hlásnikom a spisovateľom Ivanom Ambrušom zorganizovali to, čo sme ešte kedysi s ním vymysleli – prezentáciu česko-slovenského literárneho štvrťročníka Zrkadlenie/Zrcadlení v rámci širšieho projektu spolupráce s časopisom neuveriteľne podobným. Volá sa Rovnobežné zrkadlá/Oglinzi paralele, je to slovensko-rumunský literárny štvrťročník rovnakého formátu a podobného rozsahu. Prezentácia, kde sme predstavili aj slovenské knihy z Česka, bola nesmierne úspešná, avšak smutná, lebo Ondrej tam chýbal a i tento partnerský časopis zrejme bez neho zanikne. Pochopiteľne, bol som položiť veniec na jeho hrob. Mohol mať samozrejme čestné miesto, nechcel. Do radu – povedal dcéram. A tak je v rade, ako vyšlo, na konci cintorína. Prechádza sa cez jeho starú časť, kde už nie sú hroby, zostalo len pár náhrobkov – a medzi nimi okopávali miestni zemiaky. Silná metafora. Štefankovská.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a SZSZ navrhli Ondreja Štefanka na štátne vyznamenanie, SZSZ po ňom nazve literárnu cenu, usporiadame o ňom večery v Bratislave a Prahe, odporučíme primátorom a starostom jeho meno spolu s inými aj pre pomenúvanie ulíc. To všetko je však málo, chýba.

Samozrejme, medzi Slovákmi v Rumunsku bude bez neho všetko inak, o budúcnosť však postarané je. Videl som Lýceum Jozefa Gregora Tajovského plné študentov, aj škôlku plnú detí. V Rumunsku majú 36 slovenských škôl. „Na rozdiel od Maďarska, u nás sa deti učia všetky predmety okrem rumunčiny a rumunskej literatúry po slovensky,“ zdôrazňuje Pavel Hlásnik. Vychádza celý rad časopisov, kníh, pozadu nezostávajú ani elektronické médiá. Mimoriadny je význam cirkví, evanjelickej, ale i katolíckej. Evanjelický senior Juraj Bálint síce zveličene povedal, že trvalo päťdesiat rokov, aby sa pri našej návšteve stretli farári oboch cirkví v jednom kostole, v skutočnosti však ťahajú za národný povraz jedným smerom. Demokratický zväz má už tradične aj poslanca v rumunskom parlamente – na zvolenie mu ako menšinovému kandidátovi stačí päť percent hlasov, ktoré potrebujú ostatní. V súčasnosti je poslancom predseda zväzu Adrián Miroslav Merka. Počas nášho pobytu práve prebiehala kampaň pred komunálnymi voľbami, v budove zväzu sa nakrúcali spoty. Slováci sa usilovali opäť po štyroch rokoch získať kreslo primátora Nadlaku. Dohodli sme aj návrh na menovanie Pavla Hlásnika podpredsedom SZSZ a doplnenie Generálnej rady SZSZ o tajomníčku zväzu Biancu Pascovú, oboje ako náhrada za Ondreja Štefanka.

Napriek stále nie najutešenejšej ekonomickej situácii je perspektíva tamojšej slovenskej komunity dobrá, nechýba jej sebavedomie, predsa sa však veľká časť mládeže nevracia zo štúdií na Slovensku...


RUŠNÝ SLOVENSKÝ ŽIVOT VOJVODINY



Vojvodina, severná časť Srbska, kedysi súčasť Rakúska-Uhorska, je v mnohých smeroch zemou zasľúbenou. Slováci tu hovorievajú, že na tejto rovine stačí zasadiť gombík a vyrastie kabát. Za bývalého režimu sme im závideli životnú úroveň. Po všetkých vojnách a embargách je dnes situácia iná, krajine neprospieva ani to, že zatiaľ nie je súčasťou Európskej únie.

Aj o tom sa rozhodovalo vo voľbách, parlamentných aj komunálnych, ktoré sme tiež počas návštevy zachytili. Slováci sú zvyknutí zohrávať v nich svoju rolu, viesť obce (v srbskom ponímaní viac-menej okresy), tentoraz však vykročili ešte ďalej. Juraj Červenák, inak člen Generálnej rady SZSZ, založil zatiaľ skromnú komunálnu, avšak prvú slovenskú politickú stranu v zahraničí – Slovenskú ľudovú stranu. A najmä, predsedníčka Slovenskej národnostnej rady Anna Tomanová-Makanová figurovala ako veľmi významná postava predvolebnej kampane proeurópskej Demokratickej strany, seriózne sa o nej špekulovalo aj ako o budúcej ministerke. A tak, keď sme zasadli s oboma i so súčasným primátorom Báčkeho Petrovca Jánom Sabom k večeri, strhla sa okamžite nesmierne zaujímavá a búrlivá politická debata, v ktorej sme s predsedom matice slovenskej v Juhoslávii Branislavom Slivkom a riaditeľom vychýreného gymnázia v Báčskom Petrovci Paľom Beličkom len sekundovali.To, že Slováci dokážu takto bodovať vo voľbách a zvádzať aj navzájom seriózny legitímny politický boj, je vizitkou ich schopností a sily.

Aj v Srbsku, podobne ako v Maďarsku, existuje určitá dychotómia medzi štátom zriadenými slovenskými orgánmi a neštátnou, občianskou sférou. Tu však nejde o samosprávy, ale o celoštátne národnostné rady pre každú menšinu, to je model odskúšaný v Rakúsku. Podobne ako v Maďarsku, ani tu sa nestihlo všetko doriešiť, napríklad chýba úprava nových volieb a tak rada už presahuje svoje funkčné obdobie. Čo je však dôležitejšie, znamená to nové finančné zdroje pre činnosť, vytvorenie úradu v centre Vojvodiny – v Novom Sade a možnosť zriaďovať inštitúcie. Úplnou novinkou je napríklad vytvorenie Ústavu kultúry na čele s mladou odborníčkou Milinou Sklabinskou. Malo by ísť o obdobu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, odkiaľ sme priviezli plný kufor kníh. S oboma inštitúciami sa ráta ako s vážnymi partnermi pre výskumné úlohy v rámci koncepcie štátnej politiky.

V neštátnej sfére je suverénne najvýznamnejšou inštitúciou Matica slovenská v Juhoslávii (premenovanie na MS v Srbsku zatiaľ neodhlasovali). „Naše postavenie je dané aj významom Matice srbskej v krajine a vzájomnými vzťahmi oboch inštitúcií,“ hovorí predseda Branislav Slivka, súčasne podpredseda Revíznej a zmierovacej komisie SZSZ, ktorý je nielen vynikajúcim funkcionárom a manažérom, ale aj zapáleným bádateľom. Nejeden knižný či rukopisný unikát objavil s riaditeľkou knižnice Jarmilou Stojimirovičovou a osobne sa zaoberá napríklad aj kauzou brata M. R. Štefánika, ktorý vo Vojvodine pôsobil a leží na novosadskom cintoríne.

V Báčskom Petrovci majú fantastickú divadelnú tradíciu a dnes tam pôsobí amatérske aj profesionálne divadlo, hrá sa v nádhernej veľkej sále, klub dýcha uvoľnenou atmosférou bohémy. Insitných maliarov z Kovačice a Padiny rozhodne netreba predstavovať, a tak aj galérií je vo Vojvodine obrovské množstvo, od veľkých inštitucionálnych až po spontánne projekty, ako je maličká Galéria pri Jasliach, ktorú si takpovediac v stodole zriadil bývalý riaditeľ divadla, dnes rozhlasový redaktor Ján Dorča. Slovenské vysielanie má verejnoprávna televízia, ale existuje aj súkromná slovenská stanica, s rozhlasom je to podobne...

Kostol a škola, to je vždy pýcha dolnozemských Slovákov. Majú vždy aj funkcie, ktoré si s nimi inde bežne nespájame. To je aj príklad gymnázia v Báčskom Petrovci. Jeho riaditeľ a predseda odbornej pracovnej skupiny SZSZ pre školstvo Paľo Belička o tom hovorí: „Za deväťdesiat rokov existencie školy sa každý riaditeľ školy snažil čosi pridať, využiť možnosti, a to aj pre širšie kultúrne a spoločenské poslanie školy.“ Výsledkom je moderný campus amerického typu, pričom s architektonickou noblesou starých dobrých čias. Kde na Slovensku či v Česku nájdete v škole nádhernú spoločenskú sálu, galériu plnú kvalitného umenia, v samostatnej budove pavilón prírodných vied, v ďalšej žiacky domov, samozrejme modernú telocvičňu, to všetko v uzavretom komplexe? Všade sú však bolesti, na ktoré treba získať prostriedky, v tomto prípade mnoho desaťročí neopravovaná strecha. Gymnáziom v Báčskom Petrovci prešli generácie tamojšej slovenskej inteligencie, je to škola výnimočná, nie však solitér, Slováci vo Vojvodine majú rozvinuté školstvo so všetkými stupňami. Evanjelická cirkev je na rozdiel od Maďarska veľmi proslovenská, v Báčskom Petrovci majú aj slovenského biskupa. V Maďarsku sú samozrejme aktívni jednotliví farári.

Vojvodina je oázou v bývalej Juhoslávii, miesto, kde spolu bez problémov vychádzajú rôzne národnosti. A Slováci tam majú svoje silné a nezastupiteľné miesto.


o o o


Srdečnosť a pohostinnosť dolnozemských Slovákov sú nebývalé, rovnako ako ich zanietenie, slušnosť, vďaka ktorej sme na jedinej škole nevideli nasprejované nápisy, ba ani poničené zariadenie. Tieto komunity sa nesmierne modernizujú, pričom nestrácajú zo svojej starosvetskej vlasteneckosti. Je to svet, o ktorom málokto tuší, aký až zaujímavý, krásny, neopakovateľný a pre slovenskú históriu dôležitý je. Bola to teda cesta okolo jedného sveta za šesť dní, bohužiaľ som si popri množstve poznatkov a zážitkov priviezol aj dve kilá navyše. Dolná zem.


Vladimír Skalský

náhľad - Branislav Slivka a Jarmila Stojimirovičová s jedným z knižničných objavov
Branislav Slivka a Jarmila Stojimirovičová s jedným z knižničných objavov
náhľad - Materská škôlka v Nadlaku
Materská škôlka v Nadlaku
náhľad - Najväčší evanjelický kostol v strednej Európe postavili Slováci
Najväčší evanjelický kostol v strednej Európe postavili Slováci
náhľad - Paľo Belička (s Branislavom Slivkom) vo svojom gymnaziálnom kráľovstve
Paľo Belička (s Branislavom Slivkom) vo svojom gymnaziálnom kráľovstve
 náhľad - V Rumunsku sa slovenské deti o knižky bijú
V Rumunsku sa slovenské deti o knižky bijú
 


Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

21.05.2008