UTRPENIE PRE METAFORU - Ľubomír Feldek očami dcéry Aničky


Keď som začala chodiť do školy, nalepila nám učiteľka na skrinky v šatni obrázky. Každému iný, aby každý vedel, ktorá je jeho. Mne nalepila na skrinku pero, lebo môj otec je spisovateľ. Dostala som hneď prvý deň nálepku a vedela som, čo to znamená. Budem sa musieť učiť naspamäť otcove básničky, budú ma posielať na recitačné súťaže a ak sa náhodou budeme o otcovi učiť, budú ma z toho skúšať ako prvú. Vedela som to preto, lebo sa to stalo chlapcovi v „Úvodnej rozprávke“ o tom, prečo sa táto kniha volá „Modrá kniha rozprávok“:

Bol jeden balkón.
Na balkóne stálo dievčatko.
Dievčatko držalo vázu.
A vo váze bol kvet.

Rozprávka vyšla v časopise, potom v knihe.
A stala sa slávnou. Nazvali ju „neodmysliteľnou súčasťou klasického dedičstva našej spisby pre mládež“. A dali ju do čítaniek. Chlapček začal chodiť do školy a dostal za úlohu naučiť sa rozprávku naspamäť. Ale naučil sa ju zle, a keď odpovedal, povedal:

Bola jedna váza.
Vo váze bolo dievčatko.
Dievčatko držalo balkón.
A na balkóne bol kvet.

Feldek 02m Hanbi sa, - povedala učiteľka. – Syn takého slávneho spisovateľa, autora „Zelenej knihy rozprávok“, a nevie sa naučiť otcovo dielo! A dala chlapčekovi pätorku.
Učiť sa básničky naspamäť, to ma bavilo. A otcove básničky som mala zo všetkých najradšej. A vždy som mala na pamäti, čo sa stalo tomu chlapcovi z „Modrej knihy rozprávok“ a dávala som si veľký pozor, aby sa to nestalo aj mne. Aj na recitačné súťaže ma posielali, lenže básničky na ne mi vždy vyberal otec a väčšinou mi vybral niečo od Milana Rúfusa.
Aj deti mi určite trochu závideli, keď sme mali v učebnici niečo od otca. V druhej triede sme mali v čítanke „Ako vraví hroch násobilku troch“:
... tri krát tri je deväť,
hlad mám ako medveď...
A mama vždy vedela, že keď povieme „tri krát tri“, znamená to, že môže začať variť.
Keď som sa o veľa rokov neskôr presťahovala do Prahy, dozvedela som sa od kamarátky, že aj české deti mali v čítanke otcovu básničku v slovenčine. Aj ona si kúsok pamätala. Boli to „Záhradnícke zážitky“.

Ej, ja som rád záhradničil!
Ej, ja som rad záhrad ničil!

Na zelenú planinu
zasadil som slaninu.
Reku – keď sa urodí,
pozvem známych na hody.

Namiesto tej slaniny
vyrástla tam tráva.
Na hody nik nechcel ísť.
Jem ju sám.
Veď strava rastlinná je zdravá.

V čítanke vraj mali vedľa básničky obrázok chlapíka so psom. Ktosi sa učiteľky opýtal, čo to znamená „reku“ a ona mu vysvetlila, že to ten pes sa volá Rek. Tej kamarátke sa to už vtedy zdalo čudné a tak si aj vďaka tomu tú básničku zapamätala.
Otca občas pozývali k nám do školy na besedy. On na ne chodil aj preto, lebo si myslel, že ak na nás nejaká učiteľka „sedí“, keď ho uvidí, tak prestane. Na besedách potom vymýšľal s deťmi nové básničky, ktoré nikto nikdy nezapísal. Deti vykrikovali slová, na ktoré hľadal rýmy a potom deti hľadali rýmy na jeho slová. Po jednej takej besede mi spolužiaci povedali: „A všimla si si, ako učka balí tvojho fotra?“ Ja som si to nevšimla, ale aj tak som bola pyšná, že má oco taký úspech. Tá učka zakrátko zo školy odišla, lebo zviedla otecka úplne iných detí z úplne inej triedy.
Vo štvrtom ročníku na gympli sme mali mladú slovenčinárku. Učila nás asi len pár mesiacov a možno by som na ňu úplne zabudla, keby ma jedného dňa nevyrušila uprostred veľmi dobre rozohratej partie piškvoriek a nevytiahla ma k tabuli. Keď už som pred tou tabuľou stála, začala sa ma vypytovať: „Vieš mi povedať, kto to boli konkretisti?“ Stála som tam, prezerala som si tváre svojich spolužiakov, ale nikto nevyzeral, že by tušil odpoveď. A nikto nevyzeral, že by ho odpoveď zaujímala. Tá slovenčinárka nebola prísna a ja som sa nikdy nijakej slovenčinárky nebála, ale o konkretistoch som skutočne nikdy predtým nepočula a tak som sa pochopiteľne cítila debilne. Keď sa cítite debilne, niekedy pomáha úprimnosť a tak som povedala: „Na nijakého konkrétneho si nespomínam.“
„No napríklad Mihalkovič,“ nadrazila. Mohlo mi dôjsť, kam tým mieri, ale nedošlo, pretože som sa uspokojila tým, že neviem a ďalej som nad konkretistami nerozmýšľala. „Áno, Mihalkovič, máte pravdu,“ zopakovala som mechanicky a dúfala, že mi dovolí sadnúť si naspäť do lavice a dohrať piškvorky. „Alebo Stacho,“ neprestávala otravovať a keď o tom dnes rozmýšľam, nechápem, prečo mi to nedošlo. „Stacho,“ zopakovala som unudene a dúfala, že už zazvoní, alebo tá osoba prestane otravovať dobrovoľne. Lenže vtedy ma zo zvláštneho polospánku, ktorý na mňa prišiel vždy, keď som prekročila prah školy a opustil až po poslednom zvonení, prebrala vetou: „A nepatril tam náhodou aj Feldek?“
Jasné: Mihalkovič, Stacho. To mi fakt mohlo napadnúť. Spomenula som si na Trnavskú skupinu, ale nechápala som, kde zobrala ten odporný názov „konkretisti“. Spýtala som sa na to otca hneď, ako som v ten deň dorazila domov zo školy. Dnes tú odpoveď môžem rovno citovať z najnovšej knihy „Prekliata Trnavská Skupina“:
„Roku 1957 navrhol redaktor Mladej tvorby Válek štyrom mladým básnikom (mne, Mihalkovičovi, Stachovi a Ondrušovi), aby sme vytvorili skupinu. Časopis nám dal k dispozícii celé 4. číslo ročníka 1958 – s tým, že zachováme aj rubriku Nové hlasy. Našli sme si teda nový hlas, piateho „skupinára“ Rudolfa Slobodu.
Skupina sa pokúsila vystúpiť s programom odideologizovanej poézie – viac než ideológii dôverovala zmyslovej konkrétnosti. (Odtiaľ prezývka konkretisti.) Cenzúra však pochopila, že je to útok na hlavný pilier socialistického realizmu – povinnosť slúžiť ideológii vládnucej strany. Včas to hlásila na ÚV KSS – a ten skupinové číslo zastavil, vyšlo z neho iba torzo.”
Ktosi z mojich spolužiakov potom začul, ako tá slovenčinárka rozpráva iným profkám o tom, ako som nevedela zaradiť svojho otca medzi konkretistov.
Keby otec napísal „Prekliatu Trnavskú skupinu“ aspoň o 12 rokov skôr, mohla by som pred tou tabuľou vyzerať menej debilne, ale slovenčinárku by tým pripravil o anekdotu.
V skutočnosti mi konkretisti – teda Trnavská skupina – neboli až takí cudzí. Otcova „konkretistická“ „Hra pre tvoje modré oči“ je jedna z mojich najobľúbenejších a pasáž o číňankách mám už od detstva najradšej a preto si neodpustím ešte malý citát z „Prekliatej Trnavskej skupiny“:
„Utrpenie pre metaforu, z ktorej sa táto báseň zrodila, vytvorilo jej clivé pozadie kdesi na rozhraní radosti, s ktorou tryskal metaforický gejzír, a smútku, že sa to všetko končí dopísaním básne. V tej chvíli som ešte netušil, že Hra pre tvoje modré oči potvrdí princíp „utrpenia pre metaforu“ ešte dokonalejšie – aj svojím ďalším osudom. ... Ty vieš, že

 
ak si čínske žonglérky
položili na palice
roztočené tanierky,
iste sú to slnečnice.

Číňanky majú šikmé oči. Vidia šikmý svet. Tam, kde ty vidíš rovinku, ony vidia briežok a môžu sa všade sánkovať. Číňanky majú zlatú kožu, lebo jedia veľa pomarančov...
Takéto obrazy sa pokladali za ohrozenie vzdelávacieho procesu prebiehajúceho na slovenských školách, navyše v citovanom texte odhalili aj autorov rasizmus, nezlučiteľný s pokrokovou výchovou slovenskej mládeže. Hra pre tvoje modré oči síce dostala v súťaži tretiu cenu, bola ilustrovaná a vytlačená, no do kníhkupectiev sa nedostala. Článok v Predvoji, dokazujúci, aká by to bola neodpustiteľná chyba, keby sa to stalo, som si zato mohol prečítať ako jeden z prvých čitateľov priamo z mokrého obťahu, s ktorým som prišiel do profesionálneho styku vo funkcii pomocného robotníka v tlačiarni.“
Hoci som nevedela, že je môj otec konkretista, vždy som veľmi rada chodila do jeho pracovne. Bolo to v dome jediné miesto, kde bolo prísne zakázané upratovať.
Na zemi bolo množstvo otvorených aj zatvorených kníh, vypísaných fixiek, ostrúhaných aj polámaných ceruziek a to všetko bolo pokryté pokrčenými papiermi – guľami z hárkov formátu A4, na každom bolo čosi napísané. Dnes sa veľká časť neporiadku z otcovej pracovne presunula do počítača – ostali otvorené a zatvorené knihy, zmizli papierové gule. Zákaz stále platí.
Dlho som sa pokúšala presadiť taký zákaz aj vo svojej detskej izbe, ale mama ho nikdy nerešpektovala a možno aj preto som sama nikdy nijakú báseň nenapísala.
Raz si ma otec do svojej čarovnej pracovne zavolal a pýtal sa ma, čo si myslím, že je láska. Pamätám si, ako som sa v papierových guliach brodila skoro až po pás, muselo to byť teda veľmi dávno, ale nespomínam si, čo som mu povedala. Viem len, že vtedy vznikla táto báseň, ktorá vyšla v zbierke „Milovanie pred usnutím“ (1986).

Aničkina báseň o láske

Láska je ako kvet,
ktorý rastie na slnku.

Slnko je tráva toho kvetu,
ktorý rastie na ňom.

Láska je ešte ako vták,
ktorý lieta vo vzduchu
a nevyletí ani nad strom.

Láska môže byť aj to,
čo ešte nikto nezažil.


Anna Feldeková
















Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

28.01.2008