Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

Obnovia mohylu slovenských vojakov pri Azovskom mori


Až pri Azovskom mori ležia zabudnuté hroby slovenských vojakov z druhej svetovej vojny. Treba sa o ne postarať skôr, ako bude neskoro. A dať o nich vedieť pozostalým, kým ešte žijú - vytrvalo na to upozorňuje 88-ročný Bratislavčan Vladimír Chlebo, ktorý dodnes opatruje plán rozmiestnenia takmer 250 hrobov s menami padlých vojakov Rýchlej divízie. Leží tam napríklad vojak Jurčo, desiatnik Lenárd, nadporučík Vojčík.

Má tiež projektovú dokumentáciu monumentálneho pamätníka, ktorý pred 65 rokmi vyrastal v poli na polceste medzi prístavom a mestom Mariupoľ. Chlebo kedysi túto stavbu riadil. „Akcia mala v prvej etape krycie meno Madagaskar, potom ju premenovali na Zemplín 2, ale nikdy sa nedokončila," rozpráva bývalý čatár slovenskej armády. V Mariupoli bol do februára 1943, krátko predtým vyhrala Červená armáda bitku o Stalingrad a Nemci so svojimi spojencami sa museli dať na útek. Mnohí Slováci už predtým stratili chuť bojovať a pýtali sa, kam ich to poslal Tisov režim. „Postavili sme základy a vytiahli piliere pamätníka až po klenbu, potom sme sa brali preč," spomína Chlebo.

Pamätník staval celý prápor

Ale poďme pekne poporiadku. Vojna na východnom fronte sa pre vybrané slovenské jednotky začala už 24. júna 1941. V tom čase končil Chlebo prešovskú stavebnú priemyslovku. Nastúpil na vojenčinu a čoskoro ho zaradili do stavebnej skupiny ministerstva národnej obrany v Piešťanoch. V lete 1942 však bolo treba na Ukrajine vystriedať ministrovho brata Štefana Čatloša, stavebného technika. „Keď prišiel príkaz, že ho musí nahradiť niekto z našej skupiny, hodili sme si žreb, ktorý padol na mňa," smeje sa Chlebo.
Prevelili ho do Rostova, kde vtedy sídlilo veliteľstvo Rýchlej divízie, skončil však v Mariupoli u poľného kuráta Dezidera Kissa. Ten sa o dva roky vyznamenal v Slovenskom národnom povstaní, velil napríklad jednotke, ktorá mala oslobodiť politických väzňov v Nitre. Po vojne to Kiss dotiahol až na generála, ale v päťdesiatych rokoch si kádrovníci spomenuli na jeho farársku minulosť a predčasne ho poslali do výslužby. „Bol to zvláštny katolícky kňaz. Povrávalo sa, že na front poslali Kissa za trest, lebo mal problémy s celibátom," prehodí medzi rečou Chlebo.
V polovici septembra 1942 sa pracovná rota rozrástla na pracovný prápor, ktorý mal 320 vojakov. Ministra Ferdinanda Čatloša nadchol projekt pamätníka a v rámci akcie Zemplín 2 poslal do ukrajinskej stepi celý transport. „Dostali sme dokonca útočnú vozbu na ochranu pred nepriateľskými náletmi," dodáva Chlebo. Cesta trvala celý týždeň, Chlebo spal počas nej na debničkách s ekrazitom. Viezli ho do kameňolomu, aby mali materiál na stavbu pamätníka. Veliteľom transportu bol podplukovník Branislav Manica, aj on sa o rok neskôr zapojil do príprav národného povstania. Spočiatku mal cintorín 194 hrobov, Rýchla divízia však utrpela v bojoch ďalšie straty. Telesné ostatky padlých pochovávali nejaký čas aj na cintoríne v Lipovci, ale potom už len v Mariupoli. „Vozili ich v debnách, po troch v každej, na vojenských nákladiakoch," spomína Chlebo.
Zároveň stavali pamätník. Keď však udreli mrazy, dôstojníci odišli domov na vianočné sviatky a už sa späť nevrátili. Vojaci, ktorí zostali na Ukrajine, pokračovali v opracúvaní kameňa na klenby. Na dokončenie stavby by však potrebovali ešte aspoň rok, mali ju rozpracovanú tak na tridsať percent. Išlo skutočne o monument. Veď veža s krížom mala mať pôdorys 6 x 7 a výšku 23 metrov. Jej steny chceli obložiť mramorovými tabuľami s menami všetkých pochovaných.

Šanca pre spustnuté pohrebisko

Dlhé desaťročia sa o cintorínoch slovenských vojakov na území bývalého ZSSR nesmelo hovoriť nahlas. Predsa tí, ktorých tam kedysi pochovali, útočili po boku Nemcov na budúceho osloboditeľa - večného priateľa. Výnimku tvorili hroby prebehlíkov na stranu Červenej armády. Takto selektívne pristupovali štáty východného bloku aj k plneniu ženevských dohovorov, ktoré sa týkali starostlivosti o vojenské cintoríny.
Až po roku 1989 získala myšlienka zmierenia podporu na všetkých svetových stranách. Chlebo začal leštiť kľučky zodpovedných inštitúcií, keď vo Važci vznikol vzorne udržiavaný nemecký vojenský cintorín. „Bolo mojou povinnosťou upozorniť, že v ďalekom Mariupoli ležia hroby slovenských vojakov, o ktoré nikto nejaví záujem a pozostalí o nich dodnes nevedia," vysvetľuje Chlebo. Stále však dostával rovnakú odpoveď: Slovensko nemá príslušnú dohodu s Ukrajinou. Ale situácia sa konečne začína meniť. V týchto dňoch prišla z Kyjeva kladná odpoveď ukrajinskej strany na slovenský návrh dohody. „Okrem malých úprav je vo všetkom zhoda," informuje Jana Kráľová z ministerstva vnútra. Už do roka by mohlo prísť na rad aj spustnuté pohrebisko v Mariupoli. Chlebo sa však nedomáha postavenia pamätníka nanovo, podľa starej dokumentácie. „Budem spokojný, ak sa niekto postará o hroby," opakuje.
Podľa informácií z mariu poľského vlastivedného múzea sa nemecký vojenský cintorín v centre mesta dostal pod základy novostavieb a už mu niet pomoci. Slovenské hroby však ležia predsa len ďalej -hoci dnes už takmer na predmestí. „Tento cintorín sa ešte azda podarí obnoviť," dúfa aj vojenský historik Pavol Šimunič, ktorý pôsobí v medzivládnej slovensko-ruskej komisii pre vojnové hroby. Vďaka nej sa opäť sprístupnili už takmer zrušené cintoríny českých a slovenských legionárov vo Vladivostoku a Krasnojarsku.


Kde bojovala Rýchla divízia

Slovensko po vyhlásení vojny ZSSR vyslalo v júni 1941 na východný front Rýchlu skupinu s približne dvetisíc mužmi a postupne ju reorganizovali na Rýchlu brigádu. V auguste 1941 sa do frontových bojov na východe zapojili dve divízie - Rýchla a Zaisťovacia. Prvá z nich bola motorizovaná a postupovala ako súčasť skupiny armád Juh, útočiacich v smere Kyjev - Mariupoľ - Rostov. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Odtiaľ postupovala do novembra 1942 na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho protiútoku ju však postupne sťahovali, až skončila na Kryme. Označovali ju aj ako 1. pešiu alebo 1. technickú divíziu. Zaisťovacia divízia operovala v tyle, na severnej Ukrajine a v Bielorusku. Od konca roku 1943 sa však už do boja nezapájala.

Pravda, is

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

11.01.2008