Vianoce na pobreží Stredozemného mora


Je biela noc a tichý hlahol zvonov,
to vítajú náš ďalšie Vianoce,
do svetla náhle odieva sa domov,
prítulnou nehou piecka praskoce.

Konci sa rok a tíchnu kroky známe,
sťaby náš ktosi domov zavolal.
Tak vraciame sa vždycky iba k mame,
cez hate riek a cez zaveje skál.

Týmito veršami Michala Chudu si spríjemňovali nedávne adventne stretnutie Slovenky, žijúce v Libanone, v krajine na pobreží Stredozemného mora, ktorej územie, história, náboženstvo a kultúra sú úzko späté so zrodom kresťanstva. Dnes tu žijú príslušníci mnohých vierovyznaní a národov – moslimovia, druzi, kresťania, Arabi, Arméni, Gréci, Kurdi, Francúzi, Rusi.......a celkom mala komunita slovenských žien.

Som jednou z nich, a preto môžem povedať, že Vianoce sú pre náš najkrajšími, najmilšími, ale aj najcitlivejšími sviatkami, ktoré tak veľmi pripomínajú domov. Vždy, keď sa v spomienkach zatúlame do detstva, vybavia sa nám Vianoce, zacnie sa nám po domove - a iba my vieme, koľkokrát - a zase sú v tom Vianoce, hovoríme deťom o rodine a pred očami máme tu na Slovensku, pri štedrovečernom stole. Ľanový obrus, mamine dobroty na ňom, orechy, betlehem zo šúpolia - a ten neopakovateľný pocit pohody, rodinnej súdržnosti a jedinečnosti zážitku, ktorý sme vychutnávali doma, so svojimi. I vrúcny Otčenáš i otcovo požehnanie darov na stole i mamina snaha každému ulahodiť - to všetko vytváralo vôňu domova. Takú blízku a nenapodobiteľné Slovensku.

Dnes sme v Libanone, ďaleko od domova, ale slovenské vianočné zvyky a tradície sa usilujeme zachovávať aj tu. Také, aké boli u náš pod Tatrami, na Liptove čí pod Vihorlatom, aj keď si uvedomujeme, že kópia obrazu nikdy nemôže byt originálom.

A aké by to boli krajanky, keby sa nepodelili o tovar, ktorý dostať len na Slovensku. Tie z nás, ktoré boli v lete doma, doniesli zásoby hríbov aj pre kamarátky, podobne,ako aj kúsok domácej klobásky, chren, bryndzu, sušené slivky čí malinovo-ríbezlový lekvár, bez ktorého sa ani neráta linecké vianočné pečivo. Delíme sa o tieto drobnosti a namýšľame si, že aj vďaka nim budú naše Vianoce take,ake sme mali doma.

Vraví sa, že najkrajšie na Vianociach je pravé čakanie na ne. Od prvej adventnej nedele si začíname krátiť to čakanie prípravami a milými zvykmi. Spoločné začíname piecť medovníčky a potom i iné druhy vianočných sladkosti, krášlime si svoje príbytky a súťažíme o najkrajšiu dekoráciu, vysievame pšenicu a šošovicu a dbáme aby vyklíčila včas, nakladáme kapustu, chystáme orechy, med a pohostenie pre návštevy, vymýšľame nové vzory adventných kalendárov a v predstihu zdobíme stromček, aby sme si ho užili, aby nám vytváral atmosféru Vianoc, ktorú si v Libanone naozaj treba "dotvárať". Ak je vonku 20 i 25*C, treba mat dobrú predstavivosť, aby sme počuli nariekať meluzínu v komíne, vŕzgajúci sneh pod nohami a cvendžanie spiežovcov. Toto nám v Libanone chyba,[pokiaľ sa nevyberieme do hor až k cédrom],ale napriek tomu, atmosféru Vianoc si dokážeme vytvoriť krásnu dostatočne presvedčivú.

A k tradičným slovenským vinšom a pozdravom pripájame aj arabsky - Wulida al Masiih!

Haliluja!
A ešte jedno vrúcne želanie - mier a pokojný život aj pre ľudí v dosiaľ nepokojnom, napätím a obavami poznačenom Libanone.

Božena Farhatová. Libanon

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

21.12.2007