Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8178 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2728 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2469 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3654 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1581 8%
Počet hlasujúcich: 18610

Budeme vám vadiť ďalej!


 Vadí mi, když u nás Slováci nemluví česky, říká hlasová poradkyně – tak znel názov rozhovoru s Janou Postlerovou, na ktorý som nedokázal nereagovať. Na Facebooku som napísal, že, napríklad, ja žijem v Prahe od roku 1990, teda ešte z čias federácie, som, samozrejme, (aj) občan ČR. Napriek tomu hovorím prakticky výhradne po slovensky (po česky napríklad v čínskych reštauráciách alebo na diplomatov iných krajín, ktorí majú češtinu len naučenú). Týmto svojím úzom napokon aj pomáham v tejto krajine po vyvraždení Židov a odsunutí Nemcov aspoň k nejakej diverzite a, samozrejme, k uchovávaniu česko-slovenskej bilingválnosti. „A na rozdiel od jej xenofóbnych výkrikov k tomu, mám oporu v rade vnútroštátnych zákonov i medzinárodných noriem,“ dodal som ešte, čím som vyvolal diskusiu, ktorá ma prekvapila hneď dvakrát. Jednak svojím ohromným rozsahom, jednak obrovskou prevahou súhlasných reakcií. Samozrejme, súvisí to s mojou sociálnou bublinou, určite by to bolo na plne verejnej stránke iné, predsa to však o čomsi vypovedá, veľa Čechov písalo: „My chceme slovenštinu slyšet!“ (I priamo takto, je to autentický komentár, ale mnohokrát v tomto význame inými slovami.)

         Mimochodom, málokto si uvedomuje, že celkovo asi osemdesiat zákonov v ČR hovorí „český nebo slovenský jazyk“. Česká republika nemá jazykový zákon a de facto nikde nie je stanovené, že by tu slovenčina bola menej oficiálnym jazykom ako čeština. Ani som si to neuvedomil, kým to v Poslaneckej snemovni nepovedal vtedajší minister spravodlivosti (a v dobrom): „Slovenština je v ČR de facto druhým oficiálním jazykem.“

         No a to všetko, samozrejme, rámujú normy ako český menšinový zákon alebo európsky Rámcový dohovor o právach národnostných menšín či Európska charta regionálnych či menšinových jazykov.

         Pomaly sa však vytráca vzájomná zrozumiteľnosť našich jazykov. Dnes je téma postupnej straty pasívnej česko-slovenskej dvojjazyčnosti – najmä v prípade českých detí – už všeobecne známa, ba zjednodušenými pohľadmi niektorých médií až sprofanovaná. Vzniká pocit, ako by tu bola odjakživa. Avšak nemohla byť, veď zjaviť sa mohla až s istým odstupom po rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty. Kedy konkrétne? Zrejme prvým článkom, ktorý na to upozornil, bola moja glosa v týždenníku Literární noviny. Prelomom potom bola konferencia Letní škola tolerance, ktorú usporiadal Slovensko-český klub spolu s Ministerstvom školstva, mládeže a telovýchovy ČR, Veľvyslanectvom SR v Prahe a Univerzitou Karlovou. Fenomén najprv nevzbudil veľký záujem českých a slovenských žurnalistov. Zato však na túto tému priniesli rozsiahly článok The New York Times, Associated Press a ďalšie svetové médiá. Následne prebehlo všetkými českými a slovenskými novinami, že „v Amerike napísali“...

         V tej glose som opísal aj jednu skúsenosť z knižného trhu. Pokúšali sme sa pomôcť pri distribúcii jednej knižky. Problém bol v tom, že na českom trhu a v slovenčine. A tak knižku postupne oslovené distribučné firmy odmietli. Vraj by sa nepredávala. Nech už mali pravdu, alebo nie, výsledkom je samoposilňujúca sa tendencia českej spoločnosti k strate dvojjazyčnosti (pretože už horšie rozumiem po slovensky, nekúpim si slovenskú knihu; keďže si nekúpim žiadnu slovenskú knihu, postupne zabúdam zvyšky slovenčiny). Pritom spomínaná dvojjazyčnosť bola čímsi navyše, akýmsi bonusom, ktorý dostal už v detskom veku každý obyvateľ niekdajšieho Československa. „Ospravedlňujem sa za ten minulý čas, v ktorom som o česko-slovenskej bilingválnosti v predchádzajúcej vete hovoril. Ona je ešte stále realitou, obávam sa však, že musím dodať: zatiaľ...“, dodal som už vtedy.

         Ak niekto predsa len pochybuje, či nepreháňam („vždyť já jezdím do Tater a rozumím...“), pridám príhodu. Jeden môj priateľ hovoriaci po slovensky navštívil svoju známu, vychovávateľku v materskej škôlke, na jej pracovisku. Prihovoril sa jednému chlapčekovi a opýtal sa ho: „Ako sa voláš?“ Chlapček sa zarazil a dlho premýšľal, napokon však otázku pochopil a odpovedal: „My name is John.“ V cudzom jazyku bola otázka, v jedinom cudzom jazyku, ktorý ovládal, i odpovedal...

„Po rozdelení Československa bol môj otec, rodený Čech, nútený rozprávať na Slovensku po slovensky... V tom čase mi z toho bolo do plaču... Keď som sa ja, po x rokoch, po vyštudovaní vysokej školy presťahovala do Prahy, povedala som si, že pokiaľ mi ľudia rozumejú, nemám prečo rozprávať česky. A väčšinou sa stretávam len s pozitívnym postojom, mnohí Česi majú slovenčinu radi a ich milá poznámka na margo slovenčiny ma vždy poteší. A moje deti rozprávajú po česky. Obohacujeme sa navzájom, a tak to má byť,“ napísala pražská Slovenka Zuzana Švandová.

         Samozrejme, objavil sa aj názor, že každý má hovoriť čo najskôr len jazykom krajiny, v ktorej žije. Isteže inde než v Česku, kde je predsa len taká jazyková blízkosť, musí hovoriť aj jazykom majority. Ale určite nie len. Opýtajte sa Slovákov, čo žijú tristo rokov na Dolnej zemi, teda na území Srbska, Rumunska, Maďarska a Chorvátska.

         Treba si uvedomiť, že tak, ako bola kedysi Praha aj mesto nemecké a židovské, tak je dnes aj ruské aj slovenské. Mimochodom, vždy hovorievam, že je to so stotisíc Slovákmi tretie najväčšie slovenské mesto po Bratislave a Košiciach. A v Brne je percento Slovákov vďaka ich asi päťdesiattisícovej tamojšej komunite ešte vyššie.   Tak, pani Postlerová, budeme vám vadiť ďalej!

 

 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 23.04.2021