Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8178 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2728 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2469 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3654 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1581 8%
Počet hlasujúcich: 18610

Mekyho slovenská clivota


          V dávnom rozhovore, ktorý sme spolu viedli kedysi v deväťdesiatych rokoch, mi povedal: „Ja som vyrastal v Bratislave, detstvo som prežil na Gunduličovej ulici. A to je to, čo mám na Bratislave rád dodnes: vždy tam môžem urobiť pár krokov a som na tejto ulici, som v detstve. Jan Werich kedysi napísal, že človek sa cíti doma tam, kde hral s chalanmi guľôčky. Ja som hrával guľôčky na Gunduličovej ulici...“ Neodolal som nutkaniu pripomenúť mu to a súčasne položiť podobnú otázku teraz znovu: Kde všade sa cíti doma a ako sa to navzájom líši...

 

         „Doma sa cítim tam, kde je moja rodina,“ povedal pre Slovenské dotyky. „Máte pravdu, Bratislava je moje rodné mesto a to je istým spôsobom určujúce. Žije tam môj brat Tony s rodinou aj veľa mojich kamarátov z detstva a mladosti. Do Prahy som sa oženil a žijem tu už takmer tridsať rokov. No a z Londýna pochádzala moja mama, mal som tam strýkov, jeden z nich ešte donedávna žil – dožil sa 94 rokov – a teraz tam žije môj syn David. Každé toto mesto má pre mňa svoje čaro a atmosféru, ku každému som nejako citovo viazaný a rád som ich striedal. Preto na mňa v tejto covidovej dobe občas padá clivota a chýba mi veľmi Slovensko, nielen Bratislava, ale napríklad aj Tatry alebo východniari, stretnutia s kamošmi. V tomto ale asi nie som sám...

         Písať profil Miroslava, Mira či Mekyho Žbirku na tomto rozsahu je prakticky nemožné, navyše, ako už bolo uvedené, už ho náš časopis kedysi priniesol a základné kontúry životopisu tejto vskutku česko-slovenskej hudobnej legendy, ktorá ako prvá dokázala v súťaži Zlatý slávik poraziť veľkého Karla Gotta, sú dobre známe.

         Narodil sa 21. októbra 1952 v Bratislave, je spevákom a skladateľom, spoluzakladateľom a bývalým členom skupiny Modus, s ktorou v roku 1977 získal spolu s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú Bratislavskú lýru za skladbu Úsmev. Je tiež bývalým členom skupiny Limit, s ktorou sa v roku 1980 vydal na sólovú dráhu. A tá trvá dodnes. V roku 1982 sa stal prvým česko-slovenským zlatým slávikom zo Slovenska.

         Pozastavme sa aspoň pri tom, ako sa stal pražským Slovákom. „V čase, keď sme so skupinou Limit začali vystupovať v Prahe, na jednom našom koncerte v Lucerne sa objavila redaktorka istého študentského časopisu a požiadala ma o rozhovor. Ja už si nepamätám, ako to prebiehalo, ten rozhovor sme ale rozhodne nikdy neurobili. Už neviem, čo bolo toho príčinou, ale skrátka, po určitej dobe sme sa vzali,“ hovorí so svojím typickým suchým – anglickým? – humorom Meky Žbirka. Pretože Katka, jeho manaželka – teda manželka a manažérka v jednom, je z Prahy a on bol z Bratislavy, nastal ,proces cestovaniaʻ. Neskôr však s ohľadom na narodenie detí, dcéry Lindy a syna Davida, bolo treba rodinný život usporiadať. Usadili v Prahe, nadlho dokonca priamo v paláci Lucerna. „Mám to zrejme v rodine: moja mama sa takto jedného dňa zbalila a odišla z Londýna, aby sa tam už nikdy nevrátila.“ Miroslav Žbirka pochádza zo zmiešaného manželstva – sám ho označuje ako spojenie Londýn – Trnavá Hora. Dokonca si trochu uťahuje zo svojho otca ... „Prísť z Trnavej Hory do Londýna, správať sa tam ako že nič a zaujať Angličanku takým spôsobom, že sa za ním odsťahuje do Bratislavy, to je podľa mňa pekný výkon. Rozhodne to svedčí o zdravom sebavedomí môjho otca,“ smeje sa Meky. Podotknime, že sa jeho otec s budúcou manželkou zoznámil tak, že jej – údajne omylom – vypil drink...

         Vďaka tomuto pôvodu sú jeho deti odmalička nie dvojjazyčné, ale trilingvné. On na ne hovoril po slovensky, manželka po česky a mama, teda ich starká, po anglicky.

         Namiesto zhrnutia dlhej a naozaj hviezdnej kariéry pokúsme sa teda skôr o akúsi sondu do toho, čím práve Meky Žbirka žije a nad čím premýšľa...

         Meky Žbirka nebol nikdy okázalý „národovec“, pritom však aj v českom prostredí hovorí stále po slovensky so svojím nezameniteľným akcentom, v českom éteri tak stále aj moderuje. A predsa teraz prišla jeho pieseň Slovenská, ktorá je mimoriadne silným vyznaním nostalgie k rodisku. Aj na tú sa stočila reč.
         „Ešte pred začiatkom pandémie mi zavolal Juraj Jakubisko a požiadal ma, či by som pre jeho dokončovaný film Perinbaba a dva svety nezložil pieseň. Pozval ma k sebe do strižne a premietol mi takmer celý ešte nie definitívne zostrihnutý film. Samozrejme, urobil na mňa veľký dojem a niesol som si v sebe zábery nádhernej slovenskej krajiny. Krátko na to nastal lockdown, zavreli sa hranice a ja som nemohol odísť na Slovensko. Sedel som pri klavíri a tieto veci vo mne vytvorili zvláštny pocit, priznám sa, že snáď dovtedy nepoznaný. Melódia aj text zo mňa doslova vypadli,“ zasníval sa Meky. „Poslal som ešte len demo s klavírom Jurajovi, o však chvíľu volala jeho žena Deana a plakala. Veľmi ju to dojalo. Zvláštne je, že táto pieseň dojíma aj Čechov, keď ju počujú, a ujala sa aj v českých rádiách. Pre zahraničie máme aj anglickú verziu Slovenskej, ktorú nám otextoval legendárny textár kapely Cream Pete Brown a nazval ju My Homeland (Moja domovina),“ dodáva spevák pre Slovenské dotyky.
         Nastala doba covidová. „Nie je to pre nás ako pre muzikantov jednoduché. V podstate s krátkou letnou pauzou nehráme už rok,“ priznáva Meky Žbirka, ale hneď sa vracia na svoju typicky pokojnú, optimistickú vlnu: „Mal som šťastie, že sa nám vlani podarilo takmer všetko naplánované zrealizovať – vyšlo Best Of Meky 3CD aj s luxusným vinylboxom, kniha textov a akordov Songbook, koncert v O2 aréne na DVD a v lete dokonca premiéra filmu Meky. Ešte sme stihli koncerty v kinách v Čechách, ale slovenské sa už nepodarili, stále dúfam, že tento jediný dlh splatíme v máji alebo na jeseň.“
         No a okrem dlhov sa pripravujú aj nové projekty. „Tento rok, a je to neuveriteľné, bude mať Modrý album, kde sú piesne ako Čo bolí to prebolí, Mám rád alebo duet s Marikou Nespáľme to krásne v nás, dvadsať rokov. No a firma sa rozhodla urobiť takú výročnú reedíciu CD a vinyl s bonusmi. Natočíme tiež krátky film Making of Modrý album, znovu pod režisérskym vedením Šimona Šafránka, s ktorým som sa spriatelil pri nakrúcaní filmu Meky,“ rekapituluje spevák, ktorý práve intenzívne pracuje aj na novom albume: „Piesne sú už naskladané, textujem, čítam slovenskú poéziu, konzultujem produkciu a dúfam,že ho tento rok natočíme a budúci rok vydáme. Snažím sa zamestnať, aby som prežil túto čudnú dobu,“ uzatvára Meky.

A autor tohto článku si hovorí, že to by mohol byť aj titulok a že za štvrťstoročie sa nič nezmenilo – teda kulisy áno, ale tvorca v nich nie. Vtedy sa rozhovor volal: Keď mám voľný čas, tak pracujem. Ale just použijeme na titulok iný moment z príjemného rozhovoru!

 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 18.02.2021