Anketa
| Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
| Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
 |
44% |
| Voľby internetom | |
 |
15% |
| Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
 |
13% |
| Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
 |
20% |
| Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
 |
9% |
| Počet hlasujúcich: 18747 | |
Za Rudolfom Zahradníkom
V posledný októbrový deň zomrel profesor Rudolf Zahradník. Jedna z najvýraznejších osobností českej vedy, prvý predseda Akadémie vied ČR, rodák z Bratislavy, mentor Angely Merkelovej. Táto mimoriadne noblesná osobnosť stála pri zrode kvantovej chémie u nás, bola autorom viac ako troch stoviek odborných článkov a vychovala veľa nasledovníkov. V jeho vedeckej skupine pôsobila tiež mladá vedkyňa, dnes nemecká kancelárka Angela Merkelová. Rudolf Zahradník stál na čele našej najvýznamnejšej vedeckej inštitúcie dve funkčné obdobia v rokoch 1993 – 2001. Zomrel 31. októbra 2020 v popoludňajších hodinách vo veku 92 rokov.
„Profesor Zahradník bol nielen výraznou vedeckou osobnosťou, ale bol to aj veľmi milý a šarmantný člověk. Jeho noblesa, vtip a vždy dobrá nálada nám budú chýbať,“ hovorí súčasná predsedkyňa Akadémie vied ČR Eva Zažímalová. „Pán profesor Rudolf Zahradník bol navyše veľmi dôležitou osobou, ktorá pre novo sa ustanovujúcu Akadémiu vied ČR urobila toľko, čo nikto iný.“
Prof. Ing. Rudolf Zahradník, DrSc. bol diplomatom českej vedy, a to diplomatom v pravom slova zmysle. So všetkou noblesou a precíznosťou vo vyjadrovaní, ktoré k tomu prináležia. Autor tohto textu to môže z osobnej skúsenosti potvrdiť, pretože mal možnosť sa s profesorom Rudolfom Zahradníkom opakovane stretávať. Prvý rozhovor pre Slovenské dotyky, Magazín Slovákov v ČR, s ním robil v roku 1998 s príznačným názvom Rozum dnes, v tejto chvíli, mal možnosť pripraviť aj jeho profil do knihy Slovensko-české osudy (100+1 osobnosť českej spoločnosti zo Slovenska), ktorá vyšla v roku 2001.
Rudolf Zahradník a Slovensko
Neskôr svetoznámy fyzikálny chemik sa narodil v rodine českého dôstojníka v Bratislave. Každý, kto ho len trochu poznal, veľmi dobre vie, že bol skutočne úprimným slovakofilom. Ak ide o česko-slovenské vzťahy, neobmedzoval sa iba na oblasť čistej vedy. Bol napríklad tiež predsedom nadácie Václava Havla a Michala Kováča, ktorá podporovala vzájomnú študentskú výmenu. Nakoniec, Rudolf Zahradník pracuje práve v takom odbore, kde spolupráca českých a slovenských vedcov – predovšetkým Jaroslava Heyrovského a Dionýza Ilkoviča – priniesla Československu Nobelovu cenu. Jedinú v oblasti prírodných vied…
Rodina českého štábneho dôstojníka, v ktorej sa Rudolf Zahradník v Bratislave v roku 1928 narodil, žila na Slovensku až do jeho desiatich rokov. Ako väčšina ostatných Čechov, aj Zahradníkovci odchádzali v roku 1938 v značnom zhone. Spočiatku problémy neboli. „V Bratislave sa vôbec nehovorilo len po slovensky, ale úplne rovnoprávne tam zaznievala aj čeština, nemčina, maďarčina i jidiš, ktorým komunikovala väčšina židovského obyvateľstva. Pripomínalo to jeden veľký kotol, v ktorom bolo všetko namiešané rovnomerne a celé to dobre fungovalo.“
Inak to bolo, až keď sa rodina v roku 1935 presťahovala do Piešťan. „To už bola politická situácia oveľa napätejšia,“ priznával Rudolf Zahradník Slovenským dotykom v roku 1998. Pri demonštráciách zaznievalo ono známe „Česi peši do Prahy!“ I keď Zahradníkovci doma hovorili po česky, slovenčina malého Rudolfa bola dokonalá, a tak by v škole nemusel mať problémy. Ale… „V tom čase som sa už vášnivo zapájal do politických debát s chlapcami v triede. Ako klasické prvorepublikové dieťa som tvrdošijne obhajoval Masaryka, Beneša a Štefánika, ktorým väčšina mojich spolužiakov nemohla prísť na meno. Ja som zas nemohol prísť na meno Tisovi a Tukovi. Na svoj vek som bral politiku príliš vážne.“
Vynútený odchod bol iste traumatickým zážitkom, napriek tomu však Rudolf Zahradník na Slovensko nezanevrel. „Som notoricky známy slovakofil a napriek všetkým trápeniam už taký navždy zostanem,“ vyhlásil Rudolf Zahradník so značným pátosom. „S veľkým pohnutím musím konštatovať, že česko-slovenské vzťahy hrali v celom mojom živote fundamentálnu úlohu. Nielen preto, že som sa tam narodil a až po piatu triedu navštevoval základnú školu. So Slovenskom ma spája obrovské množstvo tých najkrajších spomienok. Začnem od konca. Boli to moji bratislavskí kolegovia, ktorí pred rokmi zorganizovali vo Vysokých Tatrách sympózium k príležitosti mojej šesťdesiatky. Vzhľadom na moju vtedajšiu pozíciu to bol veľmi riskantný podnik. Už predtým však prejavili podobnú odvahu a solidaritu. Na začiatku normalizácie prebiehali početné pokusy zbaviť sa niektorých hľudí. A tak raz, koncom roka, keď som mal preplácať faktúry za spotrebovaný počítačový čas, zistil som, že mi bola bez môjho vedomia niekoľko dní predtým odobratá zostávajúca časť môjho rozpočtu. Týmto nemravným úskokom som sa vlastne ocitol v kriminálnej pozícii. No do jedného týždeňa som mal z dvoch bratislavských pracovísk potrebnú sumu na účte.“
Impozantná kariéra
Keď sa Zahradníkovci presťahovali do Prahy, Rudolf vstrebával českú gramatiku a učitelia si čoskoro všimli jeho talent. Žil však v nepokojnej dobe. Na konci štyridsiatych rokov sa znovu opakovala situácia z konca tridsiatych rokov – ostré politické polemiky a nakoniec nútený odchod. Tentoraz do Čelákovíc. Otca totiž označili za polticky nespoľahlivého dôstojníka. Rudolf Zahradník práve v tom čase, v rokoch 1948 – 1952, študoval na Vysokej škole chemickotechnologickej v Prahe. Po absolutóriu nastúpil ako ašpirant do Ústavu fyziológie, patológie a hygieny práce. V roku 1956 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu v Ústave fyzikálnej chémie ČSAV, kam v roku 1961 prešiel ako samostatný vedecký pracovník. Ide o pracovisko dnes známe ako Ústav fyzikálnej chémie Jaroslava Heyrovského, v ktorom neskôr viedol oceňovanú bádateľskú skupinu a v rokoch 1990 až 1993 celý ústav.
Po zamatovej revolúcii sa mu podarilo pretvoriť Heyrovského inštitút na moderný vedecký ústav svetovej slávy. Prilákal vynikajúcich vedcov, nielen našich, ale aj zo hraničia, a pomohol mnohým talentovaným študentom začať ich úspešnú kariéru „Som si plne vedomý, že vysoká zahraničná prestíž nášho inštitútu je postavená na jeho aktivitách a sile osobnosti,“ hovorí súčasný riaditeľ Ústavu fyzikálnej chémie J. Heyrovského Martin Hof.
V roku 1967 sa stal docentom Univerzity Karlovej. V rokoch 1959 – 1971 prednášal na Prírodovedeckej fakulte UK a niekoľko rokov tiež na Vysokej škole chemickotechnologickej. Ako hosťujúci profesor pôsobil na nejednej zahraničnej univerzite. Spoločne s Jaroslavom Kouteckým sa stal zakladateľom československej kvantovej chémie.
Raketovú kariéru opäť prerušila politika, ktorá negatívne zasiahla do jeho života už tretíkrát. V sedmdesiatych rokoch zbavili Rudolfa Zahradníka vedúcej funkcie, zrušili jeho prednášky a prakticky zlikvidovali oddelenie, ktoré vytvoril. Pokračoval však vo svojej bádateľskej práci v oblasti kvantovej chémie, molekulárnej spektroskopie, teórie chemickej reaktivity a teórie slabých medzimolekulárnych interakcií.
Situácia sa postupne zlepšovala až v osemdesiatych rokoch, kedy uzreli svetlo sveta aj dve najznámejšie z desiatky jeho kníh – Kvantová chémia (1985), ktorú napísal spolu s Pavlom Polákom, a monografia Intermolecular Complexes (1988), na ktorej sa podieľal s Pavlom Hobzom. Okrem toho je Rudolf Zahradník autorom celého radu skrípt a hlavne viac ako 350 vedeckých publikácií.
Po roku 1989 prijal funkciu na najvyšších stupňoch českej vedy, i keď sa veľakrát sťažoval, že mu to berie čas na výskum. V roku 1990 bol zvolený riaditeľom Ústavu fyzikálnych vied, chémie a elektrochémie Jaroslava Heyrovského ČSAV. V roku 1993 sa stal profesorom fyzikálnej chémie na Univerzite Karlovej a tiež ho zvolili do čela Akadémie vied Českej republiky. Až do roku 1998 bol jej predsedom.
Bolo toho veľa, čo Rudolfa Zahradníka trápilo. Napríklad úspech pavied. „V politickom kontexte sú totiž pavedy popretím osvietenstva, rozumu, vzdelanosti a najlepším školením pre nový ,izmusʻ. Okrem toho sa mrzačia a odchádzajú ľudia, ktorí by nemuseli byť zmrzačení a nemuseli by odísť. Prečo to teda tak láka? Aby ste sa stali vynikajúcim elektroinžinierom, frézarom, účtovníkom či lekárom, musíte študovať dva, tri, štyri roky alebo desať rokov. Aby ste sa stali liečiteľom, stačí vám tváriť sa magicky a byť presvedčivým rečníkom. A zarobíte, ak ste priemerne úspešní, desaťnásobok toho, čo tí, ktorí študovali napríklad desať rokov. Je to ohromný biznis. Samozrejme, aj medzi liečiteľmi a šarlatánmi typu astrológov existujú ľudia, ktorým nejde len o peniaze, ktorí sú úprimne presvedčení o tom, že keď položia ruky na sosnu a potom na pacienta so zhubným nádorom, tak ho tým vyliečia. Skrátka, sú zaťažení mesiášskym komplexom. Psychopati a psychotici sprevádzali ľudstvo v priebehu celej jeho histórie...“ To kedysi povedal v rozhovore pre Slovenské dotyky a zhrnul to: „Pavedci sú buď podvodníci, alebo blázni, najčastejšie oboje súčasne.“
Mentorom Angely Merkelovej
Istý čas viedol profesor Zahradník vedeckú skupinu, v ktorej pôsobila súčasná nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá ho považovala za svojho mentora a dlhodobo s ním udržiavala priateľské vzťahy, až do jeho smrti. Pred dvoma rokmi sa tiež zúčastnila na jeho súkromnej oslave jeho deväťdesiatky.
Profesor Zahradník prednášal na univerzitách v Európe, USA či Japonsku, bol profesorom Univerzity Karlovej, Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe a Vanderbiltovej univerzity v Nashville. Čestný doktorát mu udelili Technická univerzita v Drážďanoch, Univerzita vo Fribourgu (Freiburg), Technická univerzita v Pardubiciach a Georgetownská univerzita vo Washingtone D. C.
Kvalitná veda ako hlavný cieľ Akadémie vied
Okrem vedenia Akadémie vied ČR bol profesor Rudolf Zahradník v rokoch 1994 – 1997 predsedom Učenej spoločnosti ČR. Ako predseda Akadémie vied čelil snahám o likvidáciu tejto inštitúcie, čo viedlo k rozsiahlej redukcii jej pracovísk. Vo svojej funkcii sa systematicky zasadzoval o obranu základného výskumu a bojoval proti snahám o byrokraticko-politické a krátkodobé ekonomické hodnotenia vedeckých výsledkov.
„Existujú krajiny, ktoré môžu svetu ponúknuť svoje nerastné bohatstvo, ako napríklad krajiny arabského sveta, sú tiež krajiny, ktoré oplývajú prírodnými krásami a kultúrou starou niekoľko tisíc rokov, ako napríklad Egypt a Grécko. Česká ani Slovenská republika nemajú zdroje surovín, ktoré by stáli za zmienku. Slovenská republika síce má niečo také kúzelné, ako sú Vysoké Tatry, Spiš a Bratislava. My máme Telč, Šumavu, Prahu, ale to nás, skrátka, neuživí! A aký teda z toho plynie záver? Jednoducho ten, že ak krajiny tohto typu nebudú mimoriadne zdatné po stránke intelektuálnej, bezpochyby sa stanú perifériou fungujúceho sveta,“ vysvetľoval Rudolf Zahradník, prečo považoval za svoju povinnosť angažovať sa popri vede aj v službách jej diplomacie…
Vladimír Skalský : 19.11.2020
