Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

Za Evou Kristínovou: ODIŠLA POSLEDNÁ ŠTÚROVKYŇA


          Legendárnu herečku a jednu z nejlepších slovenských recitátoriek všetkých čias Evu Kristínovú som spoznal v roku 1993 na jednej celkom výnimočnej ceste za krajanmi, ktorí boli jej srdcovou záležitosťou. Cestovali sme vtedy s veľkou delegáciou na zasadnutie Únie slovenských spisovateľov, novinárov a kultúrnych pracovníkov, žijúcich v zahraničí, do rumunského Nadlaku. Eva Kristínová niekoľkokrát excelentne recitovala, bola tam aj jako podpredsedníčka Matice slovenskej. Vzbudzovala rešpekt, nebola prvoplánovo priateľská – skôr prísna, opravovala chyby ostatních v slovenčine.  Až při lepšom zoznámení sa s jej životnou púťou, dielom a názormi autor týchto riadkov presne pochopil, prečo bola presne taká, aká bola, a nemohla byť iná. Posledná prísna štúrovkyňa. „Aj keď bolo mnoho ráz zle, predsa bolo krásne,“ povedala krátko pred smrťou…

 

         Narodila sa 5. augusta 1928 v Trenčíne českej matke Anne, za slobodna Vondrákovej, a slovenskému otcovi, vysokému dôstojníkovi československej armády, ale predtým aj príslušníkovi československých légií vo Francúzsku, Jozefovi Martinovi Kristínovi. Rodičia sa už před sobášom dohodli, že deti budú Slováci. Matka to prijala s pochopením so slovami: „Ale za Slovákov si ich musíš vyučiť ty.“ „Tak si nás teda za Slovákov vyučil,“ hovorievala Eva Kristínová. Jej mladé roky boli poznačené zložitosťami dvadsiateho storočia a tvrdým osudom jej otca v ňom. Jozef Martin Kristín bol odsúdený na smrť nemeckým vojenským súdom, pretože ako veliteľ vojenského okruhu v Trenčíne odmietol v roku 1939 Nemcom vydať vojenské sklady. Rozsudol bol po odvolaní zmenený na doživotie. V roku 1946 bol povýšený na brigádneho generála, následne ho degradovali a prepustili z armády, keď v roku 1948 odmietol vstúpiť do Komunistickej strany Československa.

         Mimochodom, samotná Eva Kristínová sa ako šestnásťročná pridala k Slovenskému národnému povstaniu, kde slúžila ako spojka. Už predtým sa budúca slovenská herečka spolu so svojou matkou a ďalšími súrodencami musela skrývať na myjavských kopaniciach, keď vyšlo najavo, že maloleté deti budú zaradené na prevýchovu v nacistickom Nemecku. Od začiatku Povstania v auguste 1944 sa ako šestnásťročná dievčina zúčastnila na ťažkých bojoch v slovenských horách.

         Odjakživa rada recitovala, ale ako po rokoch so smiechom spomínala, prijatie na Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu ju úprimne prekvapilo. Lenže musela živiť rodinu, a preto uvažovala, že školu predčasne ukončí. V tom jej zabránil pedagóg, režisér a súčasne šéf Činohry Slovenského národného divadla Jozef Budský. V mladej Eve vycítil obrovský umelecký potenciál, a preto sa rozhodol pre skutočne riskantný rok – angažovať mladú herečku hneď na prvú národnú scénu. Začínala tam ako skromná elévka, ale postupom času sa v päťdesiatych rokoch prepracovala k veľkým úlohám...

         Dlhých štyridsať rokov pôsobila na scéne Slovenského národného divadla, za ten čas tam stvárnila vyše osem desiatok postáv. Najčastejšie hrala takzvané vladárske postavy, teda roly panovačných, až krutých žien. Hoci z rôznych vrstiev. „Bola rovnako pôsobivou predstaviteľkou aristokratiek v honosných toaletách, ktoré s publikom komunikovali náročným, ale v jej podaní melodicky znejúcim veršom (Słowackého Balladyna, Shakespearova Lady Macbeth či Kleito z Nezvalovej Atlantídy), ako aj vládkyňou z dedinských pitvorov. Príznačnými sa totiž pre ňu stali nielen sebavedomé a neoblomné kráľovné, ale i ľudové úlohy – temperamentné, spupné a zemité dedinčanky ako Eva z Bačovej ženy alebo televízne výkony z Kuba, Rysavej jalovice či Bičianky z doliny. Bola herečkou veľkých osudov v každom zmysle slova,“ napísal teatrológ Karol Mišovič. Grande Dame slovenského divadla.

Zažiarila v mnohých legendárnych televíznych inscenáciách, ale aj v rozhlase a filme. Pokiaľ ide o kinematografiu, spomeňme aspoň snímky Štyridsaťštyri (1957), Smrť sa volá Engelchen (1961), Sám vojak v poli (1964) či Ryšavá jalovica (1970). Mimoriadnu prestíž získala ako recitátorka, venovala sa i baladám a šansónom. Jej repertoár poézie je široký, predovšetkým ako nikto ovládala spamäti značnú časť Hviezdoslavovej tvorby. K osemdesiatym narodeninám zostavil spisovateľ Ján Čomaj jej pamäti vydané pod názvom Spomienky herečky.

         Získala i titul zaslúžilej umelkyne – patril jej, akokoľvek sú dnes, samozrejme, tieto tituly diskutabilné. Málokto však vie, že bola aj nositeľkou Radu SNP II. tr., československej medaily Za chrabrosť a československej vojenskej medaily Za zásluhy. Vyznamenali ju aj Cenou mesta Bratislavy. V roku 2008 jej prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

         Legendárna herečka Eva Kristínová zomrela v nedeľu v seniorskom dome v centre Bratislavy vo veku 91 rokov.

         „Som veľký optimista a ničoho sa nebojím. Ani odchádzania. Keď človek takto leží vo dne v noci, myslí aj na ten obrovský priestor nad všetkými vesmírmi. Nech to volá ktokoľvek akokoľvek. Ako hovoril Rúfus: ‚Prišli sme z akých tiem a z akých priestorov zaznieť a zatíchnuť pred prísnou amforou.‘ To je ľudský život. Mala som ho krásny. A za ten ďakujem. Za všetko ďakujem. Za všetko,“ povedala vo svojom poslednom rozhovore krátko pred smrťou, pripútaná na lôžko, avšak s duchom stále slobodným a odvážnym...

 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 15.07.2020