Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18780 |
Slovenský Tom Jones
Karol Duchoň by mal 70
„V dolinách – kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, / jeho jas v tmavom ráne vždy svieti ako brieždenie. / V dolinách – lesný med vonia viac ako tráva, / na svahoch túlia sa ovčie stáda, / v domoch pieseň znie…“ Kto by to nepoznal? Úplne každý Slovák, a to v nezameniteľnej a nenapodobiteľnej originálnej verzii, ale i v remakeoch Kulyho z Desmodu či IMT Smile, v druhom prípade s pozmeneným textom. Táto i ďalšie piesne sú stále živé napriek tomu, že Karol Duchoň, ktorý by 21. apríla oslávil sedemdesiatku, nie je už neuveriteľných 35rokov medzi nami. Nie je to nejlepším dôkazom toho, aké miesto má tento spevák so zvučným barytónom takpovediac v národnej pamäti? Slovenský Tom Jones – pomenovala ho kedysi nemecká tlač po jeho účinkovaní v tejto krajine…
Nie je to zďaleka jediná skladba, ktorá sa dožila nových verzií. Či už ide o Kulyho Čardáš dvoch sŕdc, alebo ďalšie cover verzie Duchoňových piesní v podaní Kandráčovcov – Smútok krásnych dievčat, Peter Bič Project – Primášovo srdce, Noc a deň – Pieseň o decembri, Lukáša Adamca – Cítim, alebo kapely Škampi na žaru – Šiel, šiel. A predsa k tomu Dušan Grúň nemôže povedať iné, iba toto: !Karol bol jeden, márne sa budú snažiť. Vždy to bude už len imitácia. Keď otvoril ústa, všetci prestali dýchať a počúvali. Mal hlasisko ako hrom a spieval s neuveriteľnou ľahkosťou.“ A predovšetkým sa i ďalšie jeho piesne stále hrajú v rádiách, legende slovenskej populárnej hudby je venované aj multižánrové predstavenie Zem pamätá českého režiséra Jiřího Havelku na pôde Slovenského komorného divadla Martin. V tomto roku o ňom Ikar vydal knihu Posledný bohém autoriek Silvie Lispuchovej a Aleny Horváthovej-Čisárikovej s originálnymi ilustráciami Jozefa Danglára Gertliho. A tento názov je pre život Karola Duchoňa určujúci. V dobrom aj zlom. Mimochodom, nie je to prvá kniha o Karolovi Duchoňovi. V roku 2005, keď uplynulo dvadsať rokov od smrti slovenského speváka, vyšla jeho biografia z pera Romana Slušného – Karol Duchoň, muž s veľkým srdcom.
S menom Karola Duchoňa sú spojené najmä štyri miesta. Galanta, kde sa narodil, kde jeho otec riaditeľoval strojárenskému učilišťu a kde má, mimochodom, aj bustu akademického sochára Ladislava Szaba. Jelenec pri Nitre, kde s rodičmi žil a vyrastal. Báčsky Petrovec, z ktorého pochádzala jeho matka Oľga, vojvodinská Slovenka. Dodnes tam naňho spomínajú, dodnes ukazujú miesta, kde až do rána pri poháriku zadarmo spieval. A, samozrejme, Bratislava, kde žil v časoch svojho dospelého života – jeho byt na Námestí 1. mája bol legendárny. Spomenúť by sme mohli ešte Partizánske, na tamojšej strojníckej priemyslovke však vydržal len pol roka, následne ho otec stiahol na svoje učilište.
Učenie totiž malému Karolovi nešlo. Zato keď mu mama v trinástich darovala gitaru, okamžite vedel, že to je to pravé. Lenže keď Karol zasa raz doniesol zlé známky, otec, známy divokou náturou, ktorú mimochodom Karol zdedil, mu ju celú rozlámal. Ani to ho neodradilo, ušiel z domu, a hneď ako mohol, kúpil si gitaru znovu. Už v sedemnástich sa prihlásil do speváckej súťaže Zlatá črievička a vyhral regionálne kolo. V tom čase si ho všimol Robo Kazík a navrhol mu spoluprácu. Založili spolu kapelu The Ice Boys (Ľadoví muži), s ktorou hrávali na rôznych podujatiach, okrem iného v Zlatých Moravciach na tradičných čajoch o piatej, čo bol akýsi predchodca niekdajších diskoték.
Štúdium definitívne zavesil na klinec počas dovolenky rodičov v bývalej Juhoslávii. Využil ich neprítomnosť a odišiel vystupovať s orchestrom Jaroslava Mikulu do zahraničia. Vystriedal viaceré známe orchestre – začínal s Evou Mázikovou, mimochodom spolužiačkou zo základnej školy, v skupine Vlada Hronca. Prišlo prvé účinkovanie v televízii s piesňou Uber pary, cover verziou hitu Sugar, sugar. Neskôr spieval s orchestrom Juraja Velčovského...
Dôležitým katalyzátorom kariéry bol vtedy najväčší československý festival – Bratislavská lýra. Prvý raz sa tam Karol Duchoň objavil v roku 1970. O tri roky neskôr so speváčkou Evou Kostolányiovou a piesňou Chvála humoru získali striebornú Bratislavskú lýru. Zlatú si odniesol v roku 1974 za pieseň Zem pamätá. V tomto roku vznikla aj jeho kapela Prognóza, v roku 1977 začal vystupovať so skupinou Ľuba Beláka.
Šesťdesiate a sedemdesiate roky mu priali. Tak ako ho Nemci prirovnávali k Tomovi Jonesovi, v Česku, kde jeho popularita rástla, sa zasa objavovalo prirovnanie ku Karlovi Gottovi. Keď sa Karla Gotta pýtali, prečo Duchoňa nepozve do svojho programu, veď sa dobre poznajú, maestro s úsmevom odvetil: „No, keby som ho pozval, zistili by, že naživo spieva lepšie.“ Prerazil v Japonsku i Nemecku, kde mu v roku 1976 vyšiel prvý zahraničný album. Veľa koncertoval aj inde v zahraničí – v Sovietskom zväze, Švajčiarsku, Francúzsku, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, na Kube. A, samozrejme, v Juhoslávii, kde bol napoly doma.
Karol Duchoň pritom nepoznal noty. Lenže mal iné – ľahkosť, obrovský hlas, jeho krásnu farbu, zmysel pre rytmus, jedinečný mužný prejav. Všetko sa darilo, nahrával, koncertoval, vyhrával festivaly…
„Mám ľudí rád,“ spieval vo filme Juraja Herza Sladké starosti. To Karola Duchoňa dokonale vystihovalo. Rád mal však i pohárik…
To sa prejavilo zvlášť v osemdesiatych rokoch, keď sa situácia zmenila. Prišli noví interpreti, menil sa štýl. Na výslnie sa dostali interpreti ako Modus, Elán, Meky Žbirka či Marika Gombitová. Karol si vyskúšal spoluprácu s orchestrom VV systém Vláda Valoviča a neskôr, od roku 1982, so skupinou Za-ja-ce kapelníka Pavla Zajáčka. Lenže stále viac pil, požičiaval si, hral karty, obklopoval sa čudnými kamarátmi, občas nedokázal odspievať koncert… „Hrali sme pred vypredaným prešovským divadlom a Karol sa po niekoľkých taktoch úvodnej piesne od nás odpojil a odišiel. Bolo mu nevoľno… Zopakovalo sa to aj v Ostrave a v Gottwaldove,“ spomína Oľga Szabová. K najhorším zážitkom podľa jej slov patril koncert v Moskve, počas ktorého sa spevák hoteli Rossija, kde boli ubytovaní, stretol na chodbe s lúčničiarmi a ďalšie štyri dni ho kolegovia nevideli. Alkohol bol napokon rodinným priekliatím, ktoré rozbilo už vztah jeho rodičov. Dopadlo to tak i v prípade Karola a jeho dlhoročnej lásky, ktorej venoval jeden zo svojich najhranejších hitov Elena.
S Elenou Šurákovou sa zoznámil ako devätnásťročný. Narodila sa im aj dcéra Danka. „Ak by Karol Duchoň žil v dnešnej mediálnej dobe, asi by bol nechceným kráľom bulvárnych tituliek,“ myslí si hudobný producent a znalec populárnej hudby Juraj Čurný, ako zachytila novinářka Jana Kollárová. V živote speváka bolo totiž podľa nej všetko, čo bulvár miluje a z čoho produkuje škandálne články – žúry, ženy, dobré autá, problémy s peniazmi a predovšetkým alkohol, ktorý ho napokon premohol. Manželka nakoniec nevydržala a po dovolenke pri Jadrane v roku 1984 podala žiadosť o rozvod. Karol sa rozhodol, že emigruje, manželka kvôli dcére nechcela. Spevák poslal rodinu domov vlakom a v Juhoslávii, kde mal korene a väzby, ostal sám. Napokon si to predsa rozmyslel. A krátko po rozvode sa oženil s majsterkou zvuku v rozhlase Alenou Čermákovou.
Plánované dieta už neprišlo, zato veľké problémy speváka s pečeňou, poškodenou žltačkou v detstve a rôznymi zaručenými prípravkami na chudnutie. A, pravdaže, alkoholom. Vo vážnom stave musel nastúpiť na Kramáre. Pred posledným koncertom požiadal spevácku kolegyňu Oľgu Szabovú, aby sa zaňho modlila. A keď spieval úplne poslednú pieseň Mám ťa rád, obrátil sa tvárou ku kapele. „My baby sme revali ako zmyslov zbavené,” spomína speváčka.
Karol Duchoň zomrel 5. novembra 1985 vo veku iba 35 rokov. Nastal Smútok krásnych dievčat. A nielen tých.
Vladimír Skalský : 20.04.2020