Beata Greneche medzi Parížom, Prahou a Bratislavou


 Beata Greneche je tak trochu renesančná osobnosť. Táto krásna žena je najznámejšia jako herečka, predovšetkým pod réžijnou taktovkou Juraja Jakubiska – vo filme Post Coitum sa postavila vedľa Franca Nera, vo fime Bathory stvárnila najbližśiu slúžku titulnej hrdniky, Ilonu Jó. Návštevníci Slovenského domu v Prahe ju však zaznamenali aj ako  kurátorku výstavy nezávislej paríškej výtvarnej scény, v rámci ktorej sa preddstavila aj jej sestra Karin Králová.  Aj jako vynikajúcu recitátorku – či už na Slávnostnom vyhodnotení Literárnej súžaže Jána Kollára, alebo hoci na koncerte v rámci Týždňa česko-slovenskej vzájomnosti. No ale beata Greneche, žijúca kdesi medzi vrcholmi trojuholníka Bratislava-Paríž-Praha je dnes možno zo všetkého najviac filmová producentka. To všetko vytvára široký diapazón pre rozhovor…

 

Ako dcéra pána Kráľa (za slobodna Kráľová) si mala mnoho možností. Zdá sa však, akoby Ťa od detstva lákalo len herectvo. Je to tak? A prečo? 

-          Moj otec sa vždy s podaním ruky predstavoval aj vetou: „ som Kráľ a mám tri dcéry“  Před 89-tym rokom malokto vedel, že Slovensko má svojho Kráľa, ale ja som napriek tomu princeznú nikdy nehrala.  Herectvo ma lákalo odmalička, asi preto, že som extrovert a mám v sebe aj určitú dávku exhibicionizmu. Ale aj keď obidvaja moji rodičia sú poľnohospodárski inžinieri, a my so sestrami sme vyrastali medzi  priesadkami a záhradami, moje dve sestry majú tiež umelecké sklony.  

Okrem k herectvu ťa to, ako to vyzerá, ťahalo aj za hranice. Na festivaly (niekedy aj bez pasu), ale najmä za štúdiom, hereckými možnosťami a napokon i manželom do Francúszka. Aká bola tá francúzska skúsenosť, ktorá sa vlastne neskončila, lebo dodnes tam máš sestru i ďalšie väzby? (Napokon sestra, Karin Králová, v tvojej produkcii už aj vystavovala v Slovenskom dome v Prahe a teraz jej chystáme veľkú samostatnú výstavu.)

-          Áno, moja cesta na divadelný  festival na Maltu sa už vraj zapisala medzi legendy VŠMU, pani profesorka Machatsová mi vravela, že tú moju príhodu pravidelne rozpráva svojim študentom a keď som sa tam raz za ňou zastavila, tak im vravi-“vidíte, to je ona!” A tie decká si ma obzerali ako nejaké exotické zvieratko, takže by ma zaujímalo, ako sa ten príbeh,  za tie roky toľkokrát prerozprávaný , zmenil. Možno by som ho už ani ja nespoznala.

Tu musím odcitovať  tvoje vysvetlenie z (polo)oficiálneho životopisu: "Načo nosiť so sebou zbytočnosti? Aj tak som mala dosť ťažké kufre! A naviac som si vďaka tomu overila prácu policajtov a colníkov v celej Európe."  Ale posuňme sa radšej k tomu Francúzsku...

-          No, Francúzsko je aj bolo odjakživa mojou láskou. Asi si to nesiem z minulého života, lebo si nemyslím, že by to bola ideálna krajina na život, a vidím veľmi dobre aj jej nedostatky. No povedzme si to na rovinu, je to nádherný kus zeme:  Alpy, Province, levanduľa, majú more aj oceán, a o Paríži, tom nádhernom meste, ani nehovoriac… A milujem francúzsku históriu, tak bohatú na chyby, z ktorých sa nepoučili.  Vyštudovala som tam, vydala sa, šťastne rozviedla (šťastne preto, lebo s Olivierom máme dodnes veľmi priateľský vzťah) a aj moj súčasný  priateľ je Francúz. Moja sestra Karin, ktorú spomínaš, žije v Paríži v mojom byte, kam som sa vlastne po odchode z Bratislavy nasťahovala. A za tie roky si tam človek vybuduje určité väzby, mám tam svoje chodníčky: Viem ku ktorému obchodníkovi na trhu si ísť kúpiť syry a kam zeleninu či bagetu, obuvník o dva vchody ďalej je už vlastne rodinný priateľ…

 

Urobila si aj skúsenosť rozhlasovej novinárky – a to vo francúzskom i slovenskom éteri. A píšeš aj do printových médií. Bavilo ťa to? Máš v tomto smere nejaké ďalšie plány?

-          Kedysi som vysielala v rádiu Regtime, to ešte před odchodom do Francúzska. Odtiaľ som pripravovala vstupy o aktuálnom dianí pre rádio Expres. V Paríži som tiež čitala príspevky pre jedno tamojšie rádio

Mňa vždy bavilo písať. Už od detstva som chodila do divadelnej školy Ludus v Bratislave. Naša úžasná teta Xeňa Grácová nás při prednese učila príbeh pre divákov pútavo prerozprávať. A keď vás baví hrať sa so slovami, tak vás baví ich aj skladať vedľa seba a písať. A slovenčina je krásny jazyk, ktorý poskytuje veľa možností. Ja píšem články pre dva časopisy tu v Česku, The Business soirée a High Level. Často je témou práve Francúzsko. A keď nakrúcam dokumenty alebo firemné filmy, tak si píšem scenáre sama.   Raz by som chcela napísať scenár pre veľký hraný , už si zbieram materiál, ale o čom bude, to si zatiaľnechám pre seba…

 

Prečo po Paríži Praha? Spolupracovala si nejaký čas s Jurajom a Deanou Jakubiskovcami, hrala si aj zaujímavé postavy vo filmoch Post Coitum (Viola, po boku Franca Nera) či Bathory (Ilona Jo)…

-          Praha bola pôvodne len dočasná zastávka, kde som dostala pracovné ponuky a odišla tam na dva mesiace s jedným kufrom. Potom prišlo Jakubiskove Post Coitum,  potom som chviľku pendlovala medzi Českom a Francúzskom podľa práce. A keď som sa už zase chystala vrátiť definitívne do  Paríža, prišla Báthory. Večer ma odfarbili na tmavohnedo a  a ráno, keď som vošla do kúpeľne, tak som před zrkadlom až uskočila, ako som sa ospalá zľakla,  koho to mám v byte.  A s Francom sme sa stretli nielen při  Post Coite, kde ale bol predsalen mojím priamym partnerom. Dnes som v Prahe doma. Ale rovnko sa citim doma aj  v Bratislave a Paríži. Hm….existuje pojem roztriplená osobnost?

Ty si nielen rozdvojená, roztriplená, ale aj „rozentená“ i  v iných zmysloch. Dnes sa – prezmenu ako producentka - pohybuješ  aj okolo pripravovaného filmu Generál. Na čo sa môžeme tešiť?

-          Možete sa tešiť na krásny životopisný film o jednom z najvačších hrdinov našich novodobých dejín, človeku ktorý sa z malej slovenskej dedinky dostal až do najvyššej parížskej spoločnosti, stal sa francúzskym generálom a založil štát.  Milan Rastislav Štefánik bol typický romantický hrdina a jeho životná púť sa podobá osudu antických hrdinov. Uznávali  ho svetové osobnosti a politici, milovali ho najkrajšie ženy tej doby.   Na začiatku nemal nič, len veľké odhodlanie,  pevnú vôľu a svoje ideály.  Vzostup mladého Slováka, ktorý sa chcel dotknúť hviezd, vám prinesieme v slovensko-česko- francúzsko-marockej koprodukcii. Na hlavé ženské role nám už kývli stúpajúce hviezdy francúzskej kinematografie a v hlavnej role sa predstaví  vynikajúci Milan Ondrík. Tento rok  nás  čaká nakrúcanie v koprodukčných krajinách a v máji 2020 premiéra v Cannes. 

Ja som už dnes presvedčená o diváckom úspechu nášho filmu. A vieš prečo?  Ako hovoril práve Štefánik: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“  Tak s rovnakým  presvedčením my pracujeme na filme. Nakrútime pre diváka skvelý film, lebo  ho nakrútiť  chceme. Hviezdy sú zatiaľ na našej strane a nie je dôvod, aby to v budúcnosti bolo inak!

Držím palce. A ako ťa poznám, musím veriť!

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 22.10.2019