Slovenčina je pre krajanov kľúčová


 Mnohokrát si ľudia práve až v zahraničí uvedomia, aký je pre nich ich rodný jazyk dôležitý, že je cennou hodnotou, že ho chcú naučiť aj svoje deti, mnohokrát až tam – v cudzom prostredí - si uvedomia, že sú naozaj súčasťou národa...
Slovenčina je samozrejme veľmi dôležitou súčasťou identity krajanov, jednou z rozhodujúcich, nech už žijú kdekoľvek na svete. Samozrejme komunity sú veľmi odlišné a rozdielne sú aj ich možnosti udržiavať si materinský jazyk.

Keby sme si chceli predstaviť ilustratívne príklady, máme tu napríklad Slováka, narodeného v Srbsku, ktorý po predkoch zdedila zľahka archaickú, ľubozvučnú Slovenčinu, na druhej strane potomka Slovákov v USA, ktorý hovorí už iba po anglicky a pár slov po východniarsky, ktoré pochytil od starých rodičov, a na tretej dieta so slovenským občianstvom, narodené v Írsku, ktoré musí na slovensku vykonávať skúšky, pretože hoci žije v zahraničí, týka sa ho slovenská školská dochádzka. To je však len veľmi zjednodušený náčrt, o ako pestrom fenoméne hovoríme.

Na jednej strane máme tradičné slovenské menšiny, kde existujú plnohodnostné slovenské školy - aj vďaka tomu si napríklad Slováci na Dolnej zemi, teda v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku a Chorvátsku, udržiavajú svoju krásnu slovenčinu už viac než desať generácií. Slovenské školy majú aj Slováci v Poľsku či na Ukrajine. Tento sektor má však tiež svoje vážne problémy, najmä hromadný odchod mladej generácie zo Srbska či Rumunska na Slovensko či inde a z toho dôvodu klesajúci počet detí. Odchádzajú z takých istých ekonomických dôvodov, z akých odchádzajú mladí ľudia zo Slovenska na západ.

Paradoxne však ani najväčšie slovenské komunity, v USA a Česku, klasické školy nemajú. Pritom napríklad v Česku im ich české zákonodarstvo garantuje – nie je však záujem rodičov, čeština a slovenčina sa im zdajú príliš podobné. Posledná slovenská základná škola v Česku zanikla v roku 2000 v Karvinej.

O to menej majú klasické školy nové komunity v krajinách ako Veľká Británia, Nemecko, Írsko a ďalšie. Na druhej strane, tie komunity nie je možné tak jednoducho roztriediť: V Česku či USA síce žijú aj tradičné slovenské komunity, súčasne je tam však aj veľa mladých Slovákov bez občianstva krajín, kde žijú. A naopak vo Veľkej Británii či Nemecku tiež žijú aj staré komunity, emigranti po roku 1968 a ich potomkovia. Uvedomiť si treba aj to, že jednotlivé krajiny pristupujú veľmi odlišne k Slovákom na svojom území. V strednej a juhovýchodnej Európe existuje tradícia výraznej podpory národnostných menšín a táto podpora smeruje aj do školstva. V takomto zmysle podpora v západnej Európe prakticky neexistuje, preto s ňou tamojšie slovenské komunity nemôžu ani do budúcna zrejme počítať. V týchto krajinách fungujú väčšinou len víkendové školy, vyučujúce často len každý druhý víkend. Motiváciou je tam často už spomínaná povinnosť tých detí, ktoré majú iba slovenské občianstvo, vykonávať na Slovensku skúšky, dokazujúce naplnenie požiadaviek povinnej školskej dochádzky na Slovensku.

Mnohokrát si ľudia práve až v zahraničí uvedomia, aký je pre nich ich rodný jazyk dôležitý, že je cennou hodnotou, že ho chcú naučiť aj svoje deti, mnohokrát až tam – v cudzom prostredí - si uvedomia, že sú naozaj súčasťou národa, akokoľvek sa im to na Slovensku mohlo zdať zbytočne patetické zdôrazňovať.

Veľmi často sa v nových komunitách aj tí Slováci, ktorí sa predtým veľmi neorganizovali, prihlásia k slovenskej komunite práve preto, aby sa ich deti mali kde učiť po slovensky. V prípade, že deti majú len slovenské občianstvo, núti ich k tomu aj zákon, deti musia absolvovať skúšky na Slovensku. Menšia ochota je niekedy v zmiešaných rodinách, to už záleží od človeka. Sú rodiny, kde každý rodič hovorí na dieťa svojím jazykom a to je potom od raného detstva prirodzene bilingválne, deti to zvládajú bez najmenších problémov, sú na to aj štúdie odborníkov. A sú i rodiny, kde sa hovorí len jazykom krajiny, kde žijú, cieľom rodičov je nevyčnievať. Pochopiteľne sú potom motiváciou (a niekedy aj učiteľmi) slovenčiny často starí rodičia, či širšie rodina.

No a v tradičných komunitách je výuka slovenčiny samozrejmosť. Keď sa stratí, pomaly sa stráca aj celá komunita.

Problémy, na ktoré krajania narážajú pri udržiavaní slovenčiny, sú samozrejme aj objektívne – najmä v prípade zmiešaných manželstiev je to zložitejšie, identita sa postupne rozpúšťa. Komplikáciou sú i rozptýlené komunity, kde nevznikajú silnejšie miestne spoločenstvá, ktoré by dokázali zriadiť a prevádzkovať školu. Sú tu však aj problémy, s ktorými by mohla a mala pomôcť krajina pôvodu, teda Slovensko, či už prostredníctvom ministerstva školstva, ktoré napríklad vysiela slovenských učiteľov, alebo pomáha metodicky, či prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý administruje grantový program.

Pokiaľ ide o celkový objem podpory prostredníctvom grantov, Svetové združenie Slovákov v zahraničí dlhodobo konštatuje, že ho považujeme za nedostatočný. Stotožnila sa s tým nedávno aj Expertná komisia krajanov a odborníkov zo Slovenska, ktorú sme sformovali i s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Nedosahuje ani úroveň, pôvodne garantovanú uznesením vlády pri prijímaní Koncepcie starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí, teda 1,33 mil. eur. Navyše dnes by mal byť objem dotácií s ohľadom na potreby krajanov, infláciu alebo na porovnanie s okolitými krajinami o poznanie vyšší. Namiesto toho je však hlboko pod miliónom eur.

Za dôležité ale považujem aj to, aby boli prostriedky využívané  veľmi efektívne a cielene a rozdelené v súlade s objektívnymi kritériami. Nemôžeme sa zrazu zamerať iba na školstvo na úkor kultúry alebo tlače, prípadne naopak, rovnako je nebezpečné stavať regióny proti sebe. Niekedy je tendencia porovnávať neporovnateľné – napríklad podporu vyučovania na desiatkach základných škôl a rade gymnázií v strednej a juhovýchodnej Európe s podporou víkendovej výuky v západnej Európe. Každé je to iné a špecifické, náklady sú tiež rôzne. Uvedomiť si treba aj to, že Slovenská republika  má špecifický záväzok voči ľuďom, ktorí sa ocitli v zahraničí nedobrovoľne, ako veľká časť Slovákov v Česku, Poľsku, na Ukrajine a v zásade aj na tej Dolnej zemi. Súčasne má však v zahraničí mnoho občanov, ktorí sa možno vrátia na Slovensku, a v neposlednom rade aj volia. Je to teda mnohovrstevnatý problém.

Navyše si treba uvedomiť, že sa ani nedá jasne deliť komunity na „západné“ a „východné“. Napríklad Slováci v Česku sú na jednej strane tradičnou komunitou a uznanou národnostnou menšinou ako je to v prípade Slovákov na Východe, na strane druhej nemajú menšinové školy, ale len víkendovú výuku, a majú aj množstvo nových príchodzích, ako na Západe – dokonca práve v ČR sa rodí najviac detí, občanov SR, v zahraničí.

Jednoducho, čo krajina, ba čo rodina, to iný prípad. Šedivá je teória a zelený je strom života. Aj toho slovenského vo svete.

My sa snažíme pomáhať všetkým, ktorí majú o slovenskosť a slovenčinu záujem.

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský, predseda SZSZ : 16.04.2018