Anton Baláž - smejúci sa uprostred dejín


Iba málo slovenských spisovateľov  "prerazí" v českom prostredí. Antonovi Balážovi sa to mimoriadnym spôsobom podarilo jeho románom Tábor padlých žien. Veľkú zásluhu na tom mal aj vynikajúci preklad Emila Charousa, ktorý  ocenili aj Český literárny fond a Obec prekladateľov. Bola to výnimočná udalosť, pretože preklad zo slovenčiny bol predtým v českom prostredí - možno kvôli blízkosti jazykov - popoluškou. No a najnovšie sa Anton Baláž predstavil v Prahe v rámci cyklu Kvarteto, ktorý pripravujú Slovak World Network a Slovenský literárny klub v ČR s podporou Ministerstva kultúry SR, Ministerstva kultúry ČR a ďalších donorov. Pri tej príležitosti sme uverejňujeme rozhovor so sedemdesiatročným, vitálnym autorom...
 
Váš život sa pôvodne uberal celkom iným smerom - boli ste technikom spojov. Potom ste však absolvovali pri zamestnaní gymnázium a neskôr vyštudovali žurnalistiku. Dnes ste popri novinárčine predovšetkým spisovateľom. Čo vás ťahalo k slovu a aký je vzťah slova v novinách a v románe?
- Dlho som bol iba vášnivým čitateľom, v rodnej obci Lehote pod Vtáčnikom som napríklad za rok prečítal všetky knihy v školskej knižnici, a keď som sa pustil aj do kníh v obecnej knižnici, urobili ma v nej aj dobrovoľným knihovníkom. Ale ešte ani po príchode do Bratislavy na vysokú školu som nemal literárne ambície. Strhlo ma už prostredie, v ktorom som sa ocitol: mojím spolužiakom v ročníku bol Dušan Mitana, začal som chodiť do Mladej tvorby, kde sa práve udomácňovali Osamelí bežci, dnes už legendárna básnická skupina, rýchlo som sa zoznámil s mnohými, vtedy ešte mladými prozaikmi, ako boli Ján Johanides, Peter Jaroš, Rudolf Sloboda či Vincent Šikula (s tým napríklad pri kupovaní jeho zimníka). Začal som podliehať očareniu príbehom, uvedomil som si, že mám už mnoho nažité, že by som mal o čom písať. Tak som sa to začal učiť - a učím sa to dodnes. A pokiaľ ide o vzťah slova v novinách a slova v románe, próze, je to vzťah často rozporný, literatúra pracuje s inou rovinou jazyka ako publicistika, používa iné "kódy", inak buduje svoju obraznosť a podobne. Kritika mi občas vyčítala "žurnalizmy" v mojich knižkách - a často oprávnene. Viac mi ako autorovi prospelo novinárstvo ako profesia so svojou zásobou tém, než jazyk novín.
Vydanie vášho prvého románu zastavila normalizácia. Čo vrchnosti prekážalo?
- Zošrotovanie môjho literárneho debutu Bohovia ročných období v roku 1971 úplne rozrušilo poetiku mojich prvých literárnych prác. Znamenalo aj zákaz publikovania na mnoho ďalších rokov. Podnet k zastaveniu tejto knižky vyšiel priamo od vtedajšieho komunistického šéfideológa na Slovensku, tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára (inak dva roky predtým ešte môjho pedagóga na fakulte). V tejto knižočke, ktorá sa dotýka niekoľkých tabuizovaných tém komunistického režimu, bola aj retrospektívna pasáž zo sovietskeho gulagu, do ktorého sa "omylom" dostal jeden Slovák - dovtedy inak presvedčený komunista. A kedže sa táto epizóda neinšpirovala Solženicynom, ale konkrétnym prípadom (natrafil som naň ako novinár), bola v čase nanúteného priateľstva "na večné časy" so Sovietskym zväzom pre nastupujúci normalizačný režim neprijateľná. Po ideológoch som sa stal dokonca načas aj objektom pozornosti štátnej bezpečnosti. Dostať sa ako človek a literát z tejto situácie mi vtedy pomohol Juraj Špitzer. Povedal mi, že v režime, v ktorom žijeme, by mal mať spisovateľ, ktorý stojí za to, zakázanú či zošrotovanú aspoň jednu knižku. Jemu vtedy tiež práve odmietli vydať jeho pamäti z pracovného tábora rasovo prenasledovaných židovských občanov v Novákoch, takže som sa snažil zobrať svoju situáciu "primerane dobe". Aj keď literárne som veľa stratil - a zdá sa mi, že túto stratu neviem dodnes vyrovnať.
Predovšetkým po novembri 1989 ste sa stali majstrom " rozchechtanej grotesky, plnej vírenia ľudských masiek", ako napísal v českom preklade najúspešnejšej z takýchto kníh - Tábora padlých žien - prekladateľ Emil Charous. Vedie vás k tomu snaha po atraktívnej forme vašich próz, alebo sa vám práve takto pitoreskná javí naša nedávna minulosť?
- Už v spomenutom debute (bohužiaľ, dodnes knižne nevyšiel) som sa pokúsil ukázať, že dejiny, ktoré sa komunistickí ideológovia snažili ódizovať a prikrášľovať, majú aj svoju brutálnu a ešte častejšie grotesknú tvár. Spomínam si, že okrem vážneho pohľadu na vzťah jednotlivca a dejín, aký vtedy predstavil Solženicyn vo svojom Jednom dni Ivana Denisoviča či Matrioninej chalupe, ma literárne viac oslovil svojím "nevážnym" pohľadom Milan Kundera v románe Žert. Neskôr na mňa veľmi zapôsobili štúdie Michajla Bachtina, skvelého znalca Dostojevského románovej poetiky, o "smiechovej" kultúre v európskom umení, o schopnosti románu ukázať rozmanité, tragické, ale rovnako aj groteskné polohy človeka a dejín. Poznanie z takto formulovanej poetiky európskeho románu som ale mohol využiť naozaj až po novembri 1989, keď padli všetky mocenské a ideologické obmedzenia komunistického režimu. A príbeh, na ktorom som chcel ukázať najmä tieto groteskné polohy nedávnych dejín, som našiel v téme "prevýchovy" bratislavských prostitútok na "uvedomelé občianky" v totalitnom tábore nútených prác - bol to inak ten istý tábor, v ktorom fašistický režim počas vojny internoval a "prevychovával" slovenských Židov. Samozrejme, pri téme Tábora zahrala svoju úlohu aj čitateľská atraktívnosť románu (čo potvrdili jeho doterajšie tri knižné vydania a divácky úspešná filmová verzia), aj rovnako lákavá možnosť predstaviť takmer kompletnú vzorku vtedajšej slovenskej spoločnosti: od intelektuálov typu doktora Zigmunda, cez rôznych úderníkov, až po primitívnych eštebákov či trocha operetne poňatú rómsku komunitu. (S potešením som zistil, že Emilovi Charousovi sa skvele podarilo všetky tieto "society" pretlmočiť aj do češtiny). Podobný princíp historickej grotesky som použil popri Tábore aj v knižkách Hijó, kone Stalinove a Kronika šťastných zajtrajškov. Sú to, aby som trocha modifikoval Kunderu, moje knihy "smíchu a nezapomnění".
V úplne inej polohe ste sa predstavili napríklad v antológii slovenskej liteatúry o holokauste Božia ulička. Iná forma, avšak v mnohom podobná téma, ako má Tábor padlých žien: problém slobody a neslobody. Je to vaša životná téma?
- Mojou životnou témou je človek uprostred dejín, a konkrétne dejín totalitných režimov - akým bol na Slovensku jednak režim vojnového slovenského štátu a potom komunistický režim. Tu je problém slobody a neslobody jedným z ústredných motívov, s ktorými sa musia postavy mojich románov vyrovnávať - tak, ako sme sa s nimi museli vyrovnávať aj my. S tým súvisí otázka zodpovednosti, či len pritakania pri páchaní všetkých tých obludných zločinov, ktoré sa v tomto storočí, a najmä v tomto exponovanom stredoeurópskom priestore, odohrali. A pretože ide o bytostné, ale vážne a trýznivé témy, snažím sa ich vo svojich knižkách posúvať do ľahších, ironických či groteskných polôh.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Viliam Rakús : 22.11.2013