Od modrého Dunaja k Vltave...


 Nostický palác, sídlo Ministerstva kultúry Českej republiky, patril 21. januára najznámejším operetným melódiám, prevažne slovenským, ako aj fenomenálnym slovenským tangám. Slovenský inštitút v Prahe, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Českej republike a Slovensko-český klub spojili sily, aby na štarte nového roku dali malý darček záujemcom o slovenskú kultúru. Zaplnené hľadisko svedčilo o tom, že zámer vyšiel 
Na koncerte pod názvom Od krásneho modrého Dunaja k Vltave sa predstavili Juliana Jamrišková, sólistka Novej scény v Bratislave, Dušan Jarjabek, sólista Opery Slovenského národného divadla a koncertný klavirista Marián Varinský. Koncert za prítomnosti veľvyslanca Petra Weissa uviedli riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe, dirigent Vlado Valovič a predsedníčka Slovensko-českého klubu Naďa Vokušová.
"Opereta sa na Slovensku pomaly stráca, takisto sa stráca spomienka na jedného zo zakladateľov slovenskej populárnej hudby a operety Gejzu Dusíka," povedal okrem iného Vladimír Valovič: "Tento žáner vo Viedni, Budapešti alebo aj v Prahe neustále žije. Naším cieľom bolo pripomenúť, že aj Bratislava bola v minulosti epicentrom operety," dodal.
Podobný koncert preniesol Slovensko-český klub aj na Dni slovenskej kultúry do Českých Budějovíc. Príjemné zážitky sa stali aj inšpiračným zdrojom rozhovoru s Dušanom Jarjabkom, ktorý spája spev s prácou predsedu parlamentného výboru pre kultúru a médiá...
 
Aj naša generácia by mala zveľadiť grunt...
 
S recitálom operetných melódií a slovenských táng ste sa predstavili v Prahe i na Dňoch slovenskej kultúry v Českých Budějoviciach. Ste súčasne poslancom, predsedom Výboru pre kultúru a médiá NR SR. Aké je byť spievajúcim politikom? Inými slovami, ako sa vám darí oba svety prepájať a aké sú vlastne spojnice a rozdeľovníky medzi svetom umenia a politiky?
- Už niekoľkokrát som konštatoval, že medzi svetom politiky – aspoň tak ako ho dnes môžeme vnímať v našich zemepisných šírkach – a svetom divadla je jeden zásadný rozdiel: Keď sa zodvihne opona a zaznie prvý tón, prestáva byť zaujímavé, či moja partnerka volí pravicu alebo ľavicu a či môj partner je rodom aristokrat alebo plebejec. Všetci sa musíme vypnúť k maximálnemu výkonu, pretože jeden od druhého sme závislí – tvorivo i existenčne. Režisér nemôže obsadzovať na základe svojich osobných sympatií, pretože by tým riskoval neúspech vlastného diela. Dirigent sa nemôže „mstiť“ povedzme prvým husliam, lebo tam sedí predseda odborov a on ho nemá v láske. Teda vo svete divadla sme odsúdení na spoluprácu a naučili sme sa prísne oddeľovať občianske postoje od profesijnej spolupráce. No a v politike je to väčšinou ako v tom nepodarenom divadle – strašne veľa ľudí si egoisticky namýšľa, že niečo dokážu individuálne a v tých ostatných nevidia partnerov a spolupracovníkov, ale nepriateľov. Niektorí hovoria, že je to dôsledok degradácie politiky v totalite, že sme sa nemali kde naučiť noblese kultivovaného vzťahu opozície a koalície, ale ja si skôr myslím, že ten problém súvisí s nekultúrnosťou dnešných čias. Štvrť storočia žijeme vo svete, ktorý ctí iba a výlučne hmotné statky. Médiá usilovne forsírujú tých majetkovo úspešných a už v malých deťoch pestujeme vedomie, že nie je dôležité niečo vedieť a radovať sa z pekných a dobrých vecí, ale urvať si čo najviac majetku, obabrať tých ostatných, odstaviť ich a podľa možnosti aj zlikvidovať, aby nás neohrozili ani v budúcnosti. A tak máme v našej politike celý rad ľudí, ktorí vlastne nie sú ani konzervatívci, ani liberáli, ani pravičiari, ani ľavičiari, ale sebci, ktorým ide iba o to, aby sa objavili v televíznom spravodajstve a na prvých stránkach novín. Je im úplne jedno, ako sa tam dostanú, a je im aj úplne jedno, či z ich „nápadov“ – cez ktoré sa tam dostávajú – majú občania nejaký úžitok. Aby som to uzavrel – v divadle nemôže herec, obsadený do úlohy Hamleta, odrazu prednášať texty, ktoré patria Ofélii či Poloniovi, alebo trebárs Oidipovi z úplne inej hry. Ale v našom parlamente takto postupujúcich „odborníkov“ nájdete dosť.
Ak už sme náš rozhovor odvinuli od vystúpení v Českej republike, aké sú vaše „osobné česko-slovenské vzťahy"? 
- Ja mám v Českej republike polovicu svojej rodiny, som teda skutočne typickým dieťaťom bývalého štátu. Mám v Prahe, Brne a iných mestách veľa priateľov a výborných spolupracovníkov, k mojim mladým rokom patrili úplne prirodzene aj Voskovec, Werich a Ježek, Karel Kryl, Josef Škvorecký či Miloš Forman a celá filmová „česká vlna“. Keď sa ma niekto spýta, či kniha, ktorú čítam, je v slovenčine alebo v češtine, zväčša sa musím pozrieť, pretože si to ani neuvedomujem. A som rád, že dnes máme medzi sebou čisté a ničím zbytočne nezaťažované vzťahy, že už z televíznej obrazovky nepočúvam nezmysly o „penězovodě“ a „slovenském nářečí jazyka českého“. Som hrdý na to, že naša generácia dokázala vzťahy medzi našimi národmi a štátmi prebudovať korektne a na báze rovnoprávnosti.
A do tretice - stále neopúšťajúc tie dva koncerty ako odrazový mostík otázok: Ste operný spevák, predstavili ste sa však operetami a slovenskými tangami. Iste ste sa už stretli s názormi, že operetu vytláča muzikál, či, že opera je čím ďalej tým viac otázkou snobizmu. Ako to vidíte vy?
- Vyštudoval som operný spev a ako sólista Opery Slovenského národného divadla sa mu aj venujem. Dlhšie som pôsobil v spevohre Novej scény, ktorá sa špecializovala na operetnú a muzikálovú tvorbu, a mám veľmi rád aj tieto žánre. Ako študent a začínajúci spevák som zachytil prvé obdobie, keď sa už-už zdalo, že opereta prehrá s muzikálom na body, to bola éra, keď o generáciu starší tvorcovia, dirigenti Zdeněk Macháček a Bohuš Slezák, režisér Bedřich Kramosil a speváci ako Gizela Veclová, Mária Schweighofferová, Zdeno Sychra a celý rad ďalších uviedli do slovenského i československého divadelného sveta My Fair Lady, West Side Story, Fidlikanta na streche, Gréka Zorbu... To sa ešte muzikál hral s orchestrom a zborom a inscenácia vznikala na Novej scéne, nekopírovali sme úspešné vzory už aj preto, že na predstavenia v Londýne či New Yorku nebolo jednoduché vycestovať. Na Slovensku opereta zomiera, pretože za vlády Milana Kňažka ako ministra kultúry bola spevohra Novej scény jednoducho zlikvidovaná, bol rozpustený orchester, bol rozpustený zbor a divadlo s ministerskou dotáciou pompézne premiérovalo v Prahe už opozerané muzikálové produkcie na hudbu z plejbeku. Z toho zásahu sa Nová scéna doposiaľ celkom nezotavila. Ale osobne som presvedčený, že tradícia operety v trojuholníku Viedeň-Bratislava-Budapešť je taká silná, že si návrat dobrého operetného divadla obecenstvo skôr či neskôr vynúti. 
Aký je z vášho pohľadu súčasný stav slovenskej kultúry? Kde vidíte silné a slabé stránky, kde riziká a príležitosti, aby sme parafrázovali známu analýzu?
- Nie je to pohľad ani veselý, ani optimistický. Bohužiaľ, ekonomickí odborníci síce vedia vypočítať, že do kultúry investujeme hanebne málo peňazí, ale nevedia už roky urobiť niečo pre to, aby sme to zásadne zmenili. Dopustili sme sa veľkej chyby, keď sme v porevolučnej eufórii zrušili výchovu ku kultúre a kultúrnosti na základných školách. A dnes sa čudujeme, že deti a mladí ľudia nečítajú, a ak aj čítajú, nerozumejú textu. V mene slobody výberu sme zrušili výchovné koncerty a spoločné návštevy divadelných predstavení – a dnes máme už generáciu štyridsiatnikov, ktorí neovládajú základné konvencie správania sa v kultúrnych inštitúciách a zavliekli do nich spôsoby z hokejových štadiónov a verejných nahrávok súťaží amatérskych spevákov. Veľmi veľa našich mladých umelcov je v zahraničí, ale najhoršie je, že nevidia dôvod, aby sa zaujímali o kultúrne a umelecké dianie u nás, že neplánujú vrátiť sa. Napriek tomu som optimista a paradoxne, môj optimizmus posilnil vývoj v komerčných televíziách – pred desiatimi rokmi nás presviedčali, že pôvodnú tvorbu propagujú len zaostalí „nacionalisti“ a že diváci túžia po „svetových“ reláciách, dnes sa pretekajú vo výrobe pôvodných telenoviel a seriálov. Takže je podľa mňa len otázkou času, kedy si aj v literatúre, divadle, hudbe či výtvarnom umení uvedomíme, že cenné nie je to, čo sa dá vidieť kdekoľvek, ale to, čím a v čom sme jedineční, originálni a neopakovateľní.
To sú vízie takpovediac spoločenské. A aké sú vaše ďalšie životné plány?
- Nedávno sme sa s priateľmi zamýšľali, ako je možné, že keď sme mali 20 rokov, boli šesťdesiatnici takí unavení a utrápení dôchodcovia, a teraz, keď sme do toho veku dorástli my, máme v šesťdesiatke plnú hlavu plánov a energie ako mládenci...  
Ale vážne. Do „politického dôchodku“ sa ešte nezberám a kým mi hlasivky slúžia, nevzdávam sa ani umeleckých aktivít. Vyhliadky ekonomiky sa zlepšujú a verím, že sa to premietne aj do možnosti prijať v parlamente opatrenia, ktoré zlepšia kondíciu slovenskej kultúry a umenia. Ako dieťa ma rodičia učili, že povinnosťou každej generácie je odovzdať „grunt“ v aspoň o niečo lepšom stave, než ho preberala. Takže ešte toho musíme urobiť dosť.

X X X
 
Dušan Jarjabek sa narodil v roku 1953 v Bratislave. V roku 1976 absolvoval Hudobnú fakultu Vysokej školy múzických umení v triede profesorky Anny Hrušovskej. V rokoch 1977 – 1978 absolvoval študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme. Od roku 1980 do roku 1991 bol sólistom Spevoherného súboru Novej scény v Bratislave. Sólistom Opery SND sa stal v roku 1985. Od roku 1988 vyučoval spev na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch1996 – 1998 bol riaditeľom Novej scény v Bratislave.  Medzi rokmi 2002 – 2003 vyučoval spev na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Od roku 2002 je poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, od roku 2005 za Smer – sociálnu demokraciu. Už druhé volebné obdobie je predsedom výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 23.02.2014