Slovenčina ako kľúč k identite Slovákov v ČR


ÚVOD
    Po rozdelení Česko-Slovenska vznikli dve významné vzájomné menšiny – slovenská v Česku a česká na Slovensku. Slovenská minorita v Česku sa svojou početnosťou stala najväčšou menšinou v ČR a súčasne najväčšou zahraničnou slovenskou komunitou v zahraničí. Deklarovanou početnosťou ju prekonáva komunita Slovákov v USA, avšak ľudí, ovládajúcich slovenský jazyk je v USA iba jej časť. Najväčšou komunitou používateľov slovenského jazyka v zahraničí je tak slovenská menšina v ČR, ktorá má dnes 350-400 tisíc príslušníkov (http://www.uszz.sk/sk/pocty-a-odhady). Každopádne sa ponúka porovnanie týchto dvoch komunít. Čo ich spája, sú fakty, že nemajú slovenské školstvo a sú rozptýlené, žijú v diaspore. Súčasne ich však výrazne odlišujú iné charakteristiky. Po prvé je to jazyková a kultúrna blízkosť, kvôli ktorej sú používateľmi slovenského jazyka prinajmenšom pasívne, ale často na rôznej úrovni i pasívne, aj ďalší obyvatelia ČR z majoritnej spoločnosti a ostatných minorít, keďže väčšinovo majú pôvod na Slovensku aj príslušníci rómskej, maďarskej, ukrajinskej a rusínskej menšiny v ČR. Ďalším rozdielom je, že diaspórny spôsob existencie slovenskej minority v ČR je v niektorých regiónoch vysokou koncentráciou naruśený. Napríklad v prípade Prahy, kde žije cca 100 tisíc príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny môžeme hovoriť o istej enkláve. Tento charakter podporuje vysoká miera inštitucionalizácie a ďalej ho podporia významné projekty, ako zriadenie Slovenského domu v Prahe a na to naviazané rozsiahle aktivity. Rozdielom je aj legislatívny rámec, v ktorom slovenská menšina v ČR žije a ktorý vo svojom súhrne prakticky znamená, že slovenčina je de facto druhým úradným jazykom (v Českej republike neexistuje zákon o štátnom či úradnom jazyku, naopak Charta regionálnych či menšinových jazykov a asi 80 zákonných noriem kladie slovenčinu na roveň češtiny (Skalský, 2005, s. 6-7). Asi najpodstatnejším rozdielom je, že v Česku nedochádza zatiaľ k masívnej strate jazykových kompetencií minority, hoci s ohľadom na prevahu zmiešaných manželstiev sa to dá v horizonte druhej až tretej generácie očakávať. tento úbytok je na druhej strane neustále kompenzovaný prílevom obyvateľstva zo Slovenska, vrátane príchodu slovenských študentov, ktorých je v súčasnosti v ČR viac než v čase spoločného česko-slovenského štátu.
DEMOGRAFIA
    Hoci sme už uviedli, že používateľov slovenského jazyka je viac, v plnej šírke ho využívajú najmä príslušníci slovenskej národnostnej menšiny. Pristavme sa pri demografii tejto minority.
Viac než 300 tisíc bývalých česko-slovenských občanov slovenskej národnosti žijúcich na území Českej republiky, sa po rozdelení ČSFR k 1. januáru 1993 ocitlo v pozícii najväčšej národnostnej menšiny v Česku. Podobne sa sformovala česká menšina na Slovensku, v čase rozdelenia tvorená viac než 60 tisíc obyvateľmi Slovenskej republiky, hlásiacimi sa k českej národnosti. Údaje vychádzajú zo sčítania ľudu, domov a bytov v roku 1991, v rámci ktorého sa v ČR prihlásilo k slovenskej národnosti 315 tisíc obyvateľov (http://www.czso.cz), v SR k českej 65 tisíc respondentov.
    Ďalšími procesmi, najmä migráciou zo SR do ČR za prácou a štúdiom, natalitou, mortalitou a v menšej miere aj prirodzenou asimiláciou sa počet členov slovenskej národnostnej menšiny v ČR vyvíjal. V súčasnosti pracujú kompetentné orgány s kvalifikovanými odhadmi v rozmedzí 350 až 400 tisíc príslušníkov (napr. aktuálne dokumenty Rady vlády pre národnostné menšiny alebo dôvodová správa k ratifikácii Európskej charty regionálnych či menšinových jazykov hovoria o 350 tisíc členoch slovenskej národnostnej menšiny v ČR). Tento počet sa pomerne výrazne líši od výsledkov sčítania ľudu, domov a bytov v roku 2001, a to z viacerých príčin.
    Mnohí respondenti mali – skôr neoprávnené – obavy uvádzať tzv. citlivé údaje. V prípade národnosti a náboženského vyznania išlo dokonca o takzvané nepovinné údaje, čo médiá veľmi zdôrazňovali. Slováci žijúci v ČR ako cudzinci sa zjavne vo veľkej časti prípadov na českom území nesčítali. Často dali prednosť sčítaniu na Slovensku. Dôvodom bolo určite aj to, že nezanedbateľná časť z nich žije v ČR, namä v Prahe, v pololegálne prenajatých bytoch  (buď ide o obecné byty, alebo majitelia nepriznávajú z prenájmu dane, prípadne počet hlásených osôb nezodpovedá počtu osôb, ktoré v byte skutočne žijú). V takýchto bytoch sa obávali sčítať, prípadne im to zakazovali prenajímatelia.
    Z iných národností, než je česká (prípadne moravská alebo sliezska), sa však napriek tomu výrazne najviac obyvateľov ČR prihlásilo k slovenskej. Bolo ich 193 190 (z toho 94 744 mužov a 98 446 žien). Ďalších 2 783 ľudí sa prihlásilo k českej i slovenskej národnosti (z toho 1 483 mužov a 1 300 žien). Ide zrejme prevažne o deti zo zmiešaných česko-slovenských rodín, ale aj iných ľudí, ktorí chcú deklarovať takúto dvojitú identitu. Vyskytli sa ešte aj iné kombinácie: moravská a slovenská či slovenská a rómska národnosť...  Podstatným údajom však je, že takmer 173 tisíc respondentov neuviedlo žiadnu národnosť. Pretože išlo o nepovinný údaj, neznamená to, že by sa nehlásili k žiadnej národnosti (hoci aj takí ľudia nepochybne existujú), ale iba to, že svoju identitu nechceli deklarovať. To robia predovšetkým ľudia s inou, než väčšinovou národnosťou, takže veľkú časť z týchto respondentov tvoria nepochybne príslušníci národnostných menšín, medzi nimi zrejme často aj Slováci.
Uskutočnilo sa aj zisťovanie materinského jazyka. Slovenský uviedlo 208 723 respondentov, český a slovenský ďalších 14 109. O deklarovanom slovenskom pôvode môžeme teda hovoriť prinajmenšom v prípade 223 tisíc obyvateľov ČR, ktorí sa prihlásili k slovenskému, alebo aj slovenskému materinskému jazyku.
    Istý pokles počtu obyvateľov slovenskej národnosti (do 20 %), ktorí žijú trvalo (ako občania ČR) v Českej republike, však sčítanie ukázalo. Do istej miery ide o pokračovanie trendu, ktorý sa prejavil už medzi sčítaniami v rokoch 1980 a 1991: vtedy počet občanov, deklarujúcich slovenskú národnosť, poklesol z 359 na 315 tisíc. Tento počet dosiahol v roku 1980 svoje maximum, najväčší nárast sa uskutočnil medzi rokmi 1930 a 1950 (najmä v povojnovom období) – zo 44 na 258 tisíc. Hlavným dôvodom reálneho poklesu početnosti slovenskej menšiny, ktorý iba málo súvisí s výsledkami ostatného sčítania, je fakt, že Slováci v ČR väčšinou uzatvárajú zmiešané manželstvá s českými partnermi a ich deti sa vo väčšine prípadov hlásia iba k českej národnosti.
Veľmi zaujímavým fenoménom sú výsledky týkajúce sa občanov SR dlhodobo žijúcich v ČR. Tých sa sčítalo absurdne málo – 24 201. Dôvody, prečo sa spravidla zrejme sčítali na Slovensku, som už spomenul. Aj tak  občania SR predstavujú i podľa sčítania najväčšiu skupinu cudzincov, nasledovaní 21 tisícmi Ukrajincov, 18 tisícmi Vietnamcov, 13 tisícmi Poliakov, ôsmimi tisícmi Rusov a  tromi tisícmi Nemcov i Bulharov. Podľa evidencií však v ČR pracuje 60-80 tisíc občanov SR a ďalších 10 tisíc ich študuje na českých vysokých školách.
Dvojité občianstvo ČR a SR zistilo sčítanie u 11 705 obyvateľov ČR. Skutočnosť je tiež vyššia, pretože existuje veľký počet ľudí, ktorí o tom, že majú de facto dvojité občianstvo, ani nevedia, ďalší to z rôznych dôvodov neuviedli.
Ďalšie sčítanie sa uskutočnilo v roku 2011 a jeho analýza dodnes nie je dokončená. Každopádne prinieslo ešte väčšie otázniky. Národnosť je na rozdiel od štátnej príslušnosti pocitovou voľbou každého človeka, otázkou jeho základnej identity. Túto dobrovoľnú otázku nevyplnilo pred desiatimi rokmi 173 tisíc ľudí, teraz už 2,74 milionu obyvateľov. Pochopiteľne, častejšie nevyplnia žiadnu národnosť tí, ktorí ju majú odlišnú od majoritnej. Samozrejme, relevanciu dát to zásadne spochybňuje – veď všetci príslušníci národnostných menšín by sa do tejto čiernej zóny hravo vošli a sčítať sme teda mohli ľubovoľne malú časť z nich. Treba tiež dodať, že predbežné výsledky sú podľa trvalého bydliska či registrovaného pobytu u cudzincov, nie podľa obvyklého bydliska, je preto veľkou otázkou, koľko z cudzincov sa do týchto počtov premietlo. Takisto zatiaľ nie sú spracované viacnásobné národnosti, čo prinesie ďalší nárast počtu príslušníkov národnostných menšín.
Každopádne najviac ľudí sa prihlásilo samozrejme k českej národnosti (6 732 104), veľmi výrazne pribudlo Moravanov (522 474), za Slezanov sa prihlásilo 12 231 ľudí, čo boli zrejme často aj Poliaci. Z národnostných menšín je aj v tomto sčítaní jasne najsilnejšoou slovenská  (149 140) pred poľskou (39 269) a nemeckou (18 772). Mimochodom, podľa sčítania žije najväšší percentuálny podiel Slovákov v Karlovarskom a Moravskosliezskom kraji, nasleduje Praha, najmenej ich žije na Vysočine. K rómskej národnosti sa prihlásilo 5 199 obyvateľov, avšak v tomto prípade urobil Český štatistický úrad jedinú výnimku a uverejnil aj výsledok v kombináciách s inými národnosťami, čím číslo okamžite poskočilo na 13 150. V porovnaní s kvalifikovaným odhadom na úrovni minimálne 200 tisíc je to samozrejme smiešne číslo. Napokon aj kvalifikovaný odhad počtu príslušníkov slovenskej menšiny, s ktorým pracuje aj česká vláda, je na úrovni 350-400 tisíc.
LEGISLATÍVNY RÁMEC
    Slovenská národnostná menšina a používanie slovenčiny ako takej sa pohybujú v právnom rámci, danom niekoľkými druhmi dokumentov. Medzi významné medzinárodné dokumenty patria Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, novo ratifikovaná Európska charta regionálnych či menšinových jazykov, ako aj bilaterálna Zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o dobrom sousedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci. Samozrejme, základnú úpravu ochrany práv príslušníkov národnostných menšín obsahuje už Ústava ČR a Listina základných práv a slobôd.  Konkrétna úprava je obsiahnutá najmä v zákone č. 273/2001 Sb. o právach príslušníkov národnostných menšín; dotačnú politiku (prostredníctvom ministerstiev kultúry a školstva) a ďalšie konkréta upravujú podzákonné normy.
    Z druhej strany upravuje vzťah Slovenskej republiky k tejto menšine Zákon 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí, na základe ktorého bol k 1. 1. 2006 zriadený aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s vlastnou dotačnou politikou.
    Pre slovenskú menšinu boli dôležité aj zmeny v zákonoch o občianstve, ktoré umožnili veľkej časti príslušníkov tejto komunity dvojité občianstvo.
Na týchto i ďalších zmenách sa zástupcovia menšiny veľmi aktívne podieľali, predovšetkým prostredníctvom svojich zástupcov v Rade vlády pre národnostné menšiny a v poradných zboroch MK ČR a MŠMT ČR, prípadne vo vzťahu k Slovensku prostredníctvom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, ale aj inak.
Od vstupu oboch krajín do Európskej únie určujú značnú časť vzťahov ČR a SR, dôležitých pre túto menšinu, európske normy.
 Keďže ide o najnovšiu zmenu právneho rámca a súčasne dosť komplikovaný dokument, zaslúži si ratifikácia Európskej charty regionálnych či menšinových jazykov samostatnú poznámku. K dodržiavaniu základných ustanovení ochrany sa ČR zaviazala v prípade slovenčiny, poľštiny, nemčiny a rómčiny, avšak podrobnú ochranu (podľa článku III charty) bude štát poskytovať iba poľskému a slovenskému jazyku. Poľština bude chránená na základe väčšieho počtu ustanovení, avšak len na území okresov Frýdek-Místek a Karviná, slovenčina v menšom počte bodov (37 oproti 42), avšak na celom území štátu. Európska charta regionálnych či menšinových jazykov je zložitý dokument s dikciou nie celkom obvyklou v našom právnom systéme, jej ratifikácia umožňuje nesmierne veľa variácií a jednotlivé ustanovenia majú všeobecnejší charakter. Treba povedať, že text ratifikácie možno hodnotiť skôr ako minimalistický, snažiaci sa pokiaľ možno neprijímať nové záväzky, ale iba zhrnúť už zaistenú realizáciu. Výnimku tvoria niektoré opatrenia týkajúce sa napríklad dvojjazyčných česko-poľských označení. Čiastočne sa to môže napraviť aj po ratifikácii v procese konkrétnej implementácie. Rada sa totiž bude znovu zaoberať napríklad aj návrhom autora tohto textu zriadiť nový grantový program (či aspoň okruh v rámci už existujúceho programu s príslušným navýšením záväzného ukazovateľa) na podporu ochrany regionálnych či menšinových jazykov. Ratifikácia charty neprináša nejakú revolúciu v konkrétnych možnostiach používať slovenčinu, a to najmä preto, že tento jazyk má už dnes de facto postavenie druhého úradného jazyka ČR – väčšina zákonných a podzákonných noriem hovorí o českom a slovenskom jazyku a kladie ich na roveň (Skalský, Slovenské dotyky 7/2005, s..). Predstavuje však garanciu, že tento stav nebude zmenený na základe nejakého výkyvu politickej vôle. Okrem toho prináša isté posilnenie možností, ktoré napríklad v oblasti školstva zatiaľ nedokážu Slováci v Česku celkom napĺňať. Charta napríklad garantuje podporu predškolských zariadení a základných škôl so slovenským vyučovacím jazykom. V prípade stredných škôl sa podarilo presadiť aspoň do dôvodovej správy prísľub, že ak by sa objavila reálna požiadavka na vytvorenie takej školy, príslušný bod by bolo možné v súlade so školským zákonom ratifikovať dodatočne.
INŠTITUCIONALIZÁCIA   
Za počiatok modernej histórie slovenských spolkov v ČR sa dá považovať založenie Miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe na Valnom zhromaždení 11. februára 1969. Dôvod tohto pohľadu spočíva v tom, že na rozdiel od všetkých predchádzajúcich spolkov, Miestny odbor Matice slovenskej v Prahe sa v pretransformovanej podobe, ako Klub slovenskej kultúry, zachoval dodnes. Na druhej strane nemožno zabúdať na slávnu a dlhú históriu, písanú vysokoškolským spolkom Detvan, založeným už v roku 1882, ale aj medzivojnovými akademickými zoskupeniami Dav a Tatran a ďalšími - nielen študentskými - spolkami. Dokonca ani Miestny odbor Matice slovenskej v Prahe nevznikol v roku 1969 po prvý raz. Jeden zlikvidovala okupácia v roku 1939, druhý, založený v roku 1950, zanikol po necelom roku spolu s 54 miestnymi odbormi v českom pohraničí. A napokon - hoci ide o aktivity trochu odlišného charakteru - od roku 1947 pôsobí slovenská Evanjelická cirkev augsburského vyznania v ČR a od roku 1956 pôsobila slovenská základná škola v Karvinej, bohužiaľ jediná, a aj tá už zanikla.
Bol to kvas roku 1968, ktorý vyvolal nový pohyb v slovenskej komunite v Prahe. Jeho prvým produktom bol vznik Slovenského akademického klubu. Keď Slovenský akademický klub dostal po nástupe normalizácie inštrukciu, aby vylúčil svojho predsedu, Vojtecha Čelka, nastal zlomový moment. Klub sa dobrovoľne rozpustil.
Federalizácia ČSSR, hoci nemohla mať v režime, opierajúcom sa o "demokratický centralizmus" priveľa vnútorného obsahu, predsa len mala niektoré praktické dôsledky. Napríklad sformovanie novej štruktúry štátnych orgánov v Prahe znamenalo, že zo Slovenska prišlo do hlavného mesta množstvo nových pracovníkov a s nimi aj ich rodiny. Práve táto nová vlna, ktorá posilnila asi dvadsaťtisícovú slovenskú komunitu v Prahe, priniesla rozhodujúci impulz k založeniu Miestneho odboru Matice slovenskej.
S existenciou Miestneho odboru Matice slovenskej boli spojené problémy právneho rázu. Tie spočívali v dileme, či možno v Prahe, hlavnom meste ČSSR, akceptovať zákon Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej. Novelizáciou tohto zákona v roku 1973 sa vôbec zrušila možnosť zakladať miestne odbory. A tak došlo k zmene právnej formy. Rada Národného výboru hl. m. Prahy rozhodla 4. januára 1977 o zriadení Klubu slovenskej kultúry (KSK) a o jeho začlenení do Pražského kultúrneho strediska.
Ďalším prelomovým momentom a splnením sna mnohých pražských Slovákov bolo zriadenie Domu slovenskej kultúry (DSK) ako príspevkovej organizácie mesta. Na dome číslo 4 na Purkyňovej ulici sa objavila pamätná tabuľa, oznamujúca, že bola 7. novembra 1985 otvorená pre verejnosť ako Dom slovenskej kultúry. Historická pravda je taká, že dom bol otvorený o šesť dní neskôr, 13. novembra, čo sa už na bronzovej tabuli nedalo opraviť.
Aj začiatky slovenských folklórnych súborov sa datujú do roku 1969 a spájajú sa práve s členmi Slovenského akademického klubu, študujúcimi na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Od roku 1983 existoval slovenský krúžok pri folklórnom súbore Zdeňka Nejedlého na tejto škole. Od roku 1987 pôsobil folklórny súbor Limbora pri Dome slovenskej kultúry. V roku 1993 sa osamostatnil ako Slovenské folklórne združenie Limbora. Dnes sa slovenskému folklóru venuje viac než desať súborov, z ktorých prinajmenšom tri sa deklarujú ako vyložene slovenské – Limbora a Šarvanci v Prahe a Púčik v Brne. Prevažne slovenský je už dnes aj FS Poľana v Brne.
V súvislosti s rozdelením Česko-Slovenska vzniklo, prevažne na prelome rokov 1992 a 1993, v Českej republike niekoľko nových slovenských aktivít. Súčasne k 31. decembru 1993 zanikol Dom slovenskej kultúry a uvoľnil tak miesto Slovenskému inštitútu v Prahe, oficiálnej reprezentačnej inštitúcii SR.
Slovenskú minoritu v ČR reprezentuje pomerne výrazne diferencované spektrum občianskych iniciatív, prevažne občianskych združení. Postupne sa sformovali tri hlavné prúdy, reprezentované združeniami Klub slovenskej kultúry (KSK), ktorého činosť sa však v ostatných rokoch utlmila, Obec Slovákov v ČR (OS v ČR) a Slovensko-český klub (SČK). Najstarší je Klub slovenskej kultúry, ktorý sa zameriava na oblasť kultúrnej výmeny. Obec Slovákov v ČR a Slovensko-český klub vznikli až v súvislosti s rozdelením ČSFR. Oba spolky majú svoje regionálne štruktúry – v prípade OS v ČR ide o regionálne obce v pätnástich mestách, v prípade SČK ide o regionálne Slovensko-české kluby, Kluby Slovenských dotykov, ale aj kolektívnych členov ako Spoločnosť priateľov Slovenska v Kroměříži (celkovo 8). Okrem kultúrnej oblasti prezentujú aj istý širší spoločenský program, v prípade OS v ČR zameraný na vybudovanie klasických menšinových štruktúr a využitie menšinových práv, v prípade SČK orientovaný na zvyšovanie úrovne česko-slovenských vzťahov. Treba však dodať, že ide iba o veľmi približné charakterizácie, programy všetkých troch prúdov sa často prekrývajú.   
V ČR pôsobí celý rad ďalších užšie zameraných, prípadne veľmi malých slovenských aktivít. Na jednotlivé druhy umeleckého prejavu sa zameriavajú spisovateľská organizácia Slovenský literárny klub v ČR, divadelnícke združenia ČeskoSlovenská Scéna a Spoločnosť priateľov slovenského divadla a celý rad už zmieňovaných folklórnych súborov, pestujúcich slovenský folklór. Ďalšími aktivitami sú Spoločnosť M. R. Štefánika, Spoločnosť Jána Kollára, Historická skupina priamych účastníkov Slovenského národného povstania bez právnej subjektivity, Slovak World Network a ďalšie aktivity, ako aj dnes už málo aktívne spolky Demokratická aliancia Slovákov a Zväz Slovákov v ČR či študentský spolok Detvan.
V ČR pôsobia aj slovenské cirkvi, ktoré prispievajú tiež aj k udržiavaniu slovenskej identity. Napríklad v Prahe pôsobia dve rímsko-katolícke farnosti, jedna grácko-katolícka a tiež slovenský zbory Evanjelickej a. v. cirkvi v ČR.
O určitú koordinačnú úlohu sa nepríliš úspešne pokúšajú Slovenské fórum a Fórum slovenských aktivít.
MÉDIÁ
Je logické, že medzi najdôležitejšie aktivity tejto komunity sa čoskoro zaradili mediálne projekty. Tie zohrali a zohrávajú nezastupiteľnú rolu pri organizácii krajanskej komunity a jej činnosti, ako aj pri informovaní českých Slovákov, ale i širšej českej verejnosti. Jedine v nich mohla nastať tiež sebareflexia slovenskej komunity v ČR, diskusia v jej vnútri, ale aj s českou spoločnosťou, so Slovákmi na Slovensku a tiež po celom svete.
V Českej republike, menovite v Prahe, sa mohlo nadväzovať na dlhú a slávnu históriu slovenských médií. Spomenúť vari stačí niekoľko príkladov. Za zmienku určite stoja literárne almanachy a ďalšie vydavateľské počiny slovenského študentského spolku Detvan, ktorý v Prahe fungoval v rokoch 1882-1948, a to už preto, že v ňom pôsobili osobnosti celonárodného významu ako Martin Kukučín, Ladislav Nádaši Jégé, Jaroslav Vlček, Dušan Makovický, Vavro Šrobár, Milan Rastislav Štefánik a ďalší. Nemenej slávnou kapitolou je mesačník pre umenie Elán, vydávaný od roku 1930 v Prahe. Až v roku 1938 bolo jeho vydávanie presunuté do Bratislavy, avšak i potom časopis udržiaval kontinuitu česko-slovenských vzťahov. Elán redigoval ďalší v Prahe žijúci slovenský spisovateľ Ján Smrek. Vydávalo ho nakladateľstvo Leopolda Mazáča, známe aj edíciou Mazáčova slovenská knižnica (1927-39), ktorá objavila nejedného popredného slovenského autora, vrátane napríklad Pavla Országha Hviezdoslava. Existujú aj kontroverznejšie príklady. Napríklad mladý slovenský komunista Viliam Široký začal v roku 1936 v Prahe vydávať týždenník Slovenské zvesti. Samozrejme, najmä v neskoršom období pôsobilo v ČR obrovské množstvo slovenských novinárov v česko-slovenských médiách, vrátane Československej televízie a Československého rozhlasu.
Osou mediálnej scény Slovákov v ČR sú spoločenské mesačníky. Hneď v roku 1993 začali v ČR vychádzať dva – Džavot, ktorý sa od roku 1994 premenoval na Korene, a Slovenské listy. V roku 1996 odišla po spore o spôsob prezentácie vtedajšej reality na Slovensku redakcia Koreňov od ich vydavateľa, Obce Slovákov v ČR, a začala pod vydavateľskou kuratelou Slovensko-českého klubu vydávať časopis Klub Korene, od roku 1997 pod názvom Slovenské dotyky. Vláda ČR sa rozhodla aj napriek tlaku zo Slovenska podporiť aj tento časopis. V ostatných rokoch došlo k prerušeniu a obnoveniu vydávania Listov. Tento časopis vzhľadom na vydavateľské problémy v roku 2005 niekoľko mesiacov nevychádzal a v roku 2006 mal pozmenenú periodicitu. Tieto problémy vznikli podľa nálezov prílsušných orgánov ešte do roku 2004. Klub sa tiež rozišiel so spoluvydavateľom, Demokratickou alianciou Slovákov.Takisto k ďalším turbulenciám okolo vydávania časopisu Korene. Nejaký čas vydávala teda regionálna Obec Slovákov v Prahe v spore so strešnou Obcou Slovákov v ČR časopis Slovenské Korene, od roku 2013 vychádzajú znovu Korene, vydávané strešnou organizáciou.
Dnes teda opäť vycádzajú tri mesačníky. Najvyšší náklad (cca 8000 kusov) i rozsah z nich má podľa údajov poskytovaných štátnym orgánom časopis Slovenské dotyky, ktorý vychádza s prílohami Literárne dotyky a Dotyky so slovenčinou. Ako jediný si aj po úsporných opatreniach zachoval profesionálnu distribúciu. Vydáva ho Slovensko-český klub. Obec Slovákov v ČR vydáva Korene s detskou prílohou Koráliky. Klub slovenskej kultúry vydáva časopis Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť (predtým aj Slovenské listy a Listy s vročením). Všetky tri mesačníky možno označiť za kultúrno-spoločenské magazíny. Napriek tomu má každý z nich svoj osobitý charakter. Slovenské dotyky kladú veľký dôraz na mapovanie všetkých aspektov česko-slovenských vzťahov a predstavovanie osobností, vrátane výnimočnej komunity významných českých Slovákov. Listy Slovákov a Čechov sa venujú viac dlhším analytickým materiálom politického a ekonomického charakteru. Korene sú zo všetkých troch najtypickejším krajanským periodikom, najviac spätým s dianím okolo svojho vydavateľa a vnútri tohto občianskeho združenia.
Mesačníkmi spektrum tlačených periodík Slovákov v ČR nekončí. S veľkými vydavateľskými problémami sa od samého začiatku, teda od roku 1994, potýkal literárny štvrťročník Slovenské rozhľady. Ten už v roku 1995 de facto zanikol, keď vláda ČR zastavila na základe finančnej kontroly jeho vydávanie. Odvtedy došlo k niekoľkým pokusom obnoviť jeho vydávanie. V roku 1994 vychádzal z dielne rovnakého vydavateľa pre internú potrebu ešte skromný Bulletin Zväzu Slovákov.
Od roku 2004 však vychádza iný literárny štvrťročník. Slovenský literárny klub v ČR v spolupráci so Slovensko-českým klubom a PEN-klubmi v oboch krajinách vydáva česko-slovenskú revue Zrkadlenie-Zrcadlení. Vyvolal veľkú odozvu a vedenie Literárneho informačného centra v Bratislave ho označilo za “(paradoxne) obsahovo najpestrejší a výtvarne najpútavejší slovenský literárny časopis vôbec“. Časopis však v rokoch 2012-13 vychádza len ako almanach kvôli neudelenj dotácii zo strany Ministerstva kultúry ČR.
V roku 2002 sa okolo divadelnej Česko Slovenskej Scény a jej Café Teatru Černá labuť sformoval dvojjazyčný dvojmesačník Ilustrovaný žurnál Černá labuť, dnes vychádzajúci v skromenjšej podobe už zmieňovaného Programového žurnálu Černá labuť. Venuje sa divadlu, ale aj výtvarnému umeniu a čiastočne literatúre. Na jeho vydávaní sa podieľali producenti celého divadelného projektu, predovšetkým Art City a dve slovenské občianske združenia – Slovensko-český klub a ČeskoSlovenská scéna.
Určitú rolu zohrával i česko-slovenský týždenník Mosty vydávaný rovnomenným občianskym združením s redakciami v Bratislave a Brne. Aj niektoré české periodiká venujú slovenskej problematike mimoriadnu pozornosť, napríklad Hospodářské noviny vydávajú pravidelnú slovenskú stránku.
Už od apríla 1993 funguje Vysielanie pre slovenských spoluobčanov Českého rozhlasu. Skladá sa z rozsiahlejšieho magazínu, vysielaného raz týždenne, a z častejších krátkych spravodajských relácií. K obsahu tohto vysielania neexistujú v prostredí slovenskej menšiny v ČR výraznejšie výhrady. Požiadavky sa sústreďujú naopak na zvýšenie rozsahu, lepšie vysielacie časy a napríklad na vytvorenie slovenských literárnych programov.
V Ethno rádiu existuje od roku 2011 relácia “Rozumiete správne po slovensky?”, realizovaná Slovensko-českým klubom. Pripravuje sa vysielanie podobne zameraného CSW rádia.
Omnoho horšia je situácia v oblasti televízie. V Českej televízii doposiaľ k zriadeniu periodickej relácie, venovanej slovenskej menšine či česko-slovenským vzťahom, nedošlo. To opakovane kritizovali viaceré organizácie českých Slovákov. Ide o širší problém, podobnú reláciu totiž nemá žiadna menšina, po určitých pokusoch už ani rómska. A tak sa ku kritike pridala i Rada vlády ČR pre národnostné menšiny ako celok.
    Slovensko-český klub prevádzkoval od októbra 2001 internetový denník krajanov Český a slovenský svet (svet.czsk.net), určený Čechom a Slovákom po celom svete, vrátane slovenskej minority v ČR a českej na Slovensku. V roku 2005 sa v ráci tohto projektu zriadilo aj Slovenské internetové rádio Slovenský svet, ktoré však v roku 2006 nezískalo podporu MK ČR a muselo pozastaviť vysielanie. Následne sa celý projekt v roku 2007 zlúčil s internetovým portálom Svetového združenia Slovákov v zahraničí www.slovacivosvete.sk.
    Slováci v ČR vydávajú okrem periodických aj celý rad neperiodických, knižných publikácií. Tie pochádzajú z dielne jednotlivých slovenských organizácií, alebo vznikajú aj nezávisle od nich, zásluhou známych slovenských tvorcov.
    Pokiaľ ide o knižnú tvorbu z dielne slovenských spolkov, jej objem postupne narastá, rovnako ako záujem, ktorý tieto vydavateľské počiny vyvolávajú. Výrazne najvýznamnejšími vydavateľmi sú Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR, po istý čas v minulosti aj Zväz Slovákov v ČR.
KULTÚRNA ČINNOSŤ
Pokiaľ ide o slovenské kultúrne a spoločenské akcie, vládne v Českej republike silná regionálna nevyváženosť: s obvykle viac než dvadsiatimi podujatiami mesačne v Prahe kontrastuje takmer absencia slovenskej kultúry v mnohých iných mestách, vrátane krajských. Inštitúcie slovenskej menšiny v ČR spolupracujú pri organizovaní veľkej časti slovenských kultúrnych podujatí na českom území. Z tých, ktoré organizujú alebo významne spoluorganizujú, patria medzi najvýznamnejšie: cyklus festivalov Dni slovenskej kultúry po Českej republike. Organizuje ich Slovensko-český klub v jednotlivých mestách a mestských častiach v spolupráci s miestnymi radnicami a kultúrnymi ustanovizňami. Výpočet kultúrnych aktivít presahuje účel tohto príspevku. Každiopádne SČK organizuje aj celý rad medzinárodných aktivít, napríklad komplexný program venovaný národnostným menšinám v strednej Európe “Visegrad-Terra Interculturalis”, kde sa riešia aj otázky slovakistiky.
ŠKOLSTVO
Naopak dlhodobo najväčsou bolesťou českých Slovákov je školstvo. V päťdesiatych rokoch sa predovšetkým v súvislosti s rozvojom baníctva v ostravsko-karvinskom revíri prisťahovalo na severnú Moravu veľa slovenských rodín. Mnohé deti mali problémy so zvládnutím češtiny. A tak prišlo v roku 1956 niekoľko nadšencov spojených podporučíkom základnej vojenskej služby Štefanom Urbašíkom s myšlienkou založiť v Karvinej základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Záujem žiakov kulminoval okolo roku 1970, keď existovali v tomto severomoravskom meste dokonca dve slovenské základné školy. Objavili sa pokusy založiť základné školy aj v Havířove, Ostrave a Prahe. V Karvinej a Prahe sa pokúšali aj o založenie gymnázií. Všetky tieto snahy však narazili na malý záujem. V súčasnosti už neexistuje žiadna slovenská škola. Plánuje sa otvorenie slovenskej materskej školy (pripravujú Evanjelická cirkev a. v. v ČR a Slovensko-český klub).
Naopak existuje rozvinutá univerzitná slovakistika, v Prahe i Brne. Súčasne sa problematike slovenčiny venujú aj na bohemistických pracoviskách, predovšetkým v Olomouci.
Pripravuje sa projekt novej vysokej školy, Česko-slovenského inštitútu, ktorý pod záštitou prezidentov ČR a SR, Miloša Zemana a Ivana Gašparoviča chce priniesť v Prahe i Bratislave nové areálové štúdiá, slovakistiku, ale i bohemistiku na Slovensku.

ZÁVER
    Slovenská jazyková v ČR je veľmi sebavedomá, aktívna a životaschopná, hoci z dlhodobejšieho hľadiska je jej existencia ovplyvňovaná pomerne rýchlou prirodzenou asimiláciou, danou predovšetkým prevahou zmiešaných manželstiev. Táto asimilácia je z veľkej časti neutralizovaná migračnými pohybmi zo Slovenska. Z hľadiska početnosti sú českí Slováci výrazne najväčšou národnostnou minoritou v ČR a po USA druhou najväčšou slovenskou komunitou v zahraničí. Komunita používateľov slovenčiny je však najväčšia, naviac posilnená aj Čechmi a príslušníkmi iných menśín. Výrazným špecifikom prostredia je vzájomná zrozumiteľnosť češtiny a slovenčiny, hoci jej úroveň sa postupne znižuje. S tým do istej miery súvisí aj nezáujem o menšinové školstvo, ktorý je v prípade takej početnej minority unikátny.

Literatúra:
KOPECKÝ, Kamil, MUSILOVÁ, Květoslava, PLÁTENÍK, Petr, MITTER, Patrik, SKALSKÝ, Vladimír: Slovenský jazyk na české škole. Praha: Slovensko-český klub 2005. 96 s.
LIPTÁK, Peter: Národnosti v Českej republike – charakteristiky, skúsenosti, problémy. In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Budmerice: Slovensko-český klub 2006, s. 65-73
NÁBĚLKOVÁ, Mira: Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu. Bratislava – Praha: Veda - Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 2008. 364 s.
SKALSKÝ, Vladimír: Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra. Praha: Slovenský literárny klub v ČR 2004. 136 s.
SKALSKÝ, Vladimír: Situácia slovenskej národnostnej menšiny v ČR. In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Budmerice: Slovensko-český klub 2006, s. 51-64
SKALSKÝ, Vladimír: Tak sme sa (ne)sčítali. In: Slovenské dotyky, 8/2001, roč. 6, s. 6-7
SKALSKÝ, Vladimír: Relikt alebo druhý úradný jazyk? Slovenčina v českom právnom poriadku.. In: Slovenské dotyky, 7/2005, roč. 10, s. 6-7
SKALSKÝ, Vladimír: Nové postavenie slovenčiny a poľštiny. In: Slovenské dotyky, 11/2005, roč. 10, s. 11
SKALSKÝ, Vladimír: Predbežné rozpaky nad sčítaním. In: Slovenské dotyky, 12/2011-1/2012, roč. 17, s. 1
ŠRAJEROVÁ, Oľga: Slováci v Českej republike ako špecifická národnostná menšina. Z výsledkov výskumu Slezského ústavu SZM Opava, In: Visegrad – Terra Interculturalis. Ed.: V. Skalský. Praha: Slovensko-český klub 2009, s. 55-66

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský : 02.12.2013