Bratislavské metamorfózy


 Všetko sa mení. Niečo pozvoľna, nebadane, iné až neuveriteľne rýchlo. Ani veriť sa mi nechce, že za zopár desaťročí môjho života sa Bratislava zmenila z takpovediac provinčného malomesta na niekoľkostotisícovú metropolu! Výrazne sa zmenil nielen jej vzhľad, ale aj štruktúra jej obyvateľstva, medzi ktorým dnes prevládajú prisťahovalci z rôznych končín Slovenska, ba aj z iných krajín...
Moje prvé spomienky zalietajú do konca 30. a prvej polovice 40. rokov minulého storočia. Centrum Bratislavy (či Prešporka, Pozsonya, Pressburgu, ako ju nazývali starousadlíci tohto trojjazyčného mesta) si ešte uchovávalo idylicky starobylý ráz a atmosféru dýchajúcu z Podhradia (Zuckermandel) na divom, neregulovanom brehu Dunaja a priľahlých romantických uličiek vrátane historicky hodnotných častí Vydrice a židovského geta s neologickou synagógou v maurskom štýle, ktoré v 50. a 60. rokoch 20. storočia padli za obeť nedomyslenému projektu rozširovania cesty na dunajskom nábreží a výstavby Mosta SNP (v rokoch 1993 – 2012 sa volal Nový most). Svoj nenapodobiteľný pôvab však mali aj ulice Vysoká a Obchodná (Schöndorfská, neskôr Uhorská), vyhľadávané "štamgastami", no i príležitostnými návštevníkmi svojich početných útulných vinárničiek, vinohradníckych pivníc a pivničiek, ktoré už patria minulosti. Pravidelne sa tu stretávali najmä bratislavskí, ale neraz aj zahraniční intelektuáli – spisovatelia, básnici, výtvarníci, herci i ďalší – aby si pri poháriku kvalitného, "nekrsteného" (a cenovo z dnešného pohľadu až neskutočne lacného) vínka a krajcoch chleba s domácou bravčovou masťou, cibuľou, či oškvarkami podebatovali, alebo sa len tak tešili z družnej atmosféry a rezkých i clivých tónov cigánskych husličiek. Sedávali spolu ľudia rozličných politických aj náboženských vierovyznaní i povolaní, no nebolo medzi nimi nevraživosti, debaty sa viedli na základe vzájomnej tolerancie a rešpektu.
Veru, ľudia mali vtedy k sebe akosi bližšie. A to nielen na posedeniach vo viechach, ale aj v každodennom živote. V širšom okruhu centra mesta v 3–4 poschodových nájomných činžiakoch nažívali ich obyvatelia zväčša takrečeno ako veľká rodina. A tak tomu bolo aj v odľahlejších štvrtiach na kopcoch nad mestom s radovou zástavbou rodinných domov. Neboli to nijaké zbohatlícke luxusné sídla, aké sa dnes húfne vypínajú pod Slavínom, na Kolibe, aj v iných lokalitách, ale poskromnejšie vilky s priľahlými záhradami. Viaceré boli dvojbytové – jeden byt majiteľ prenajímal. Obyvatelia jednotlivých štvrtí sa zväčša dlhé roky poznali a neraz aj priatelili a navštevovali. Osobitnou spoločenskou skupinou boli tzv. bony – pestúnky v charakteristických modrých rovnošatách so závojom, pripomínajúcom kláštorné novicky, ktoré sa aj so svojimi zverencami v kočíkoch rady stretávali v Horskom parku. No školopovinné deti tu bolo zriedka vidieť. V týchto štvrtiach vtedy totiž neboli nijaké školy, MHD tiež bola hudbou pomerne vzdialenej budúcnosti a do mesta bolo treba odkráčať pekných pár kilometrov. A tak rodičia školáčikov sa chtiac-nechtiac sťahovali do mestských činžiakov. Chýbali tu aj obchody – okrem neveľkých "koloniálov" s bežnými potravinami. Kupovalo sa v nich zväčša "na knižku" a dlžoba sa koncom mesiaca splácala. Majiteľ obchodu dôveroval svojím zákazníkom a tým zasa ani na um nezišlo dlh pravidelne nevyrovnať. Nakupovať chodili zväčša buď slúžky, ktoré boli v tých časoch súčasťou takmer každej tamojšej domácnosti, alebo ich na trojkolke rozvážal obchodníkov učeň. A nielen potraviny, ale aj naštiepaný ľad do masívnych ťažkopádnych chladničiek s minimálnym úložným priestorom.
Odvtedy sa všeličo výrazne zmenilo. Nielen medziľudské vzťahy obyvateľov mesta, ktorí sa dnes od seba čoraz viac vzďaľujú, ale aj prisťahovalci, ktorých už je v Bratislave väčšina, si zo svojich pôvodných domovov priniesli aj svojský spôsob života a obyčaje, o akých tunajší starousadlíci ani nechyrovali. Napríklad v tých časoch bolo priam nemysliteľné, aby hostiteľka nútila návštevníkov vyzúvať sa, podaktorá dokonca ešte na schodišti, predo dvermi do bytu! Alebo usadiť hostí aj pri sviatočnom či slávnostnom obede či večeri v tesnej kuchyni, hoci k dispozícii je viacizbový byt. Vtedy by sa to bolo pokladalo za nevychovanosť, nekultúrnosť, ba priam nehoráznosť! No do súčasnej Bratislavy neprenikli len zvyky z rôznych kútov Slovenska, ale podaktoré sem "priplávali" aj spoza "veľkej mláky". Tak napríklad sviatok svätého Valentína, o ktorom sme donedávna vedeli veľmi málo, ak vôbec niečo, alebo Halloween, ktorý sme zväčša poznali len z amerických filmov po roku 1989. Horlivá snaha prispôsobiť sa čo najviac západným vzorom (tak, ako ani nie tak dávno sovietskym...) sa však odrazila aj v neoficiálnej "úprave" slovenského jazyka – dnes už dokonca nepočujete, že by niekto prejavil úžas či prekvapenie slovom "fíha" alebo iným slovenským citoslovcom, nekompromisne ich (a to aj v televízii a rozhlase) nahradilo írečité anglo-americké "wow!"... Darmo, sme národ prispôsobivý. Až priveľmi! Z Bratislavy sa už síce dávno navždy vytratila rýdza "prešporáčtina" – svojrázna zmes skomolenej slovenčiny, nemčiny a maďarčiny – ale postupne ju nahrádza reč, ktorá tiež má ku spisovnej slovenčine ďaleko. Vari sa za ňu hanbíme? Tak ako za zvyky predchádzajúcich generácií, z ktorých mnohé by si zaslúžene našli miesto aj v súčasnej spoločnosti a pomohli by Bratislave opäť aspoň čiastočne znovunadobudnúť tú voľakedajšiu hrejivú, svojskú atmosféru a charakter.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Eva Richterová : 21.12.2013