Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

Hippokrates by mal z Pavla Pafka radosť


                     Sú ľudia, na ktorých sa nesmie zabúdať a zabudnúť. Nie je ich tak veľa. Sú myšlienky, ktoré je treba do nekonečna opakovať, pretože sú večne platné. Jednu z nich uvediem v úvode,  pretože je tak charakteristická pre pána profesora Pafka. Je to myšlienka rímskeho básnika a filozofa Horatia: „Čím je kto vzdelanejší a múdrejší, tým je skromnejší.“ Nie je to, žiaľ, náhoda, že „nekonečná malosť býva doprevádzaná nekonečnou pýchou“, ale to už je iný autor - francúzsky filozof, dramatik a historik Voltair a je to o iných ľuďoch. Ale vrátim sa k  titulku.
 
                   Profesor MUDr. Pavol Pafko, Dr.Sc. (1940), otec Slovák, matka Češka, uznávaný brušný a hrudný chirurg, emeritný prednosta III.chirurgickej kliniky 1. lekárskej fakulty UK v Prahe a Fakultnej nemocnice v Prahe - Motole, kde dodnes ako uznávaný špecialista pracuje. V roku 1997 so svojim týmom po prvýkrát na území Českej republiky pacientovi transplantoval pľúca. Ako to už býva, mediálne známym sa stal potom, čo v decembri 1996 operoval prezidenta Václava Havla. Filozofa Horatia som v úvode citoval preto, aby sme jeho myšlienku mohli porovnať s filozofiou pána profesora, ktorý neskôr túto operáciu komentoval: „Operácia nebola ani odvážna, ani mimoriadna. Takých operácií urobí starší pľúcny chirurg stovky. Mimoriadna bola len preto, že ju sledovalo desať miliónov ľudí. Prezident bol pre mňa pacientom ako každý iný, funkcia - nefunkcia. Mrzí ma, že sa ľudia často k iným správajú podľa toho, čo znamenajú, čím sú a nie slušne a ústretovo, ako by sa mali správať ku každému.“
 
                    Citáciou myšlienok pána profesora sa tak dostávam k Hippokratovi, gréckemu „otcovi medicíny“, najslávnejšiemu lekárovi staroveku. Všeobecne známa je Hippokratova prísaha, pripisovaná Hippokratovi, prípadne niektorému z jeho žiakov. Je to súbor etických pravidiel, obsahujúci základné etické princípy v povolaní lekára. Určite budeme súhlasiť s tým, že „medicína je nepochybne najšľachetnejšou zo všetkých umení“. I podľa tejto prísahy sa lekár zaväzuje, že „bude vždy konať v záujme a v prospech pacienta podľa svojich schopností a úsudku a vystríha sa toho, čo by nebolo správne a škodilo by pacientovi. Lekár musí byť zodpovedný i za to, čo mu pacient nepovie.“ Ak lekár túto prísahu dodrží a neporuší, odmenou mu bude, že „Vo svojom živote skromne dopredu postúpi a tak si získa vážnosť všetkých ľudí.“
 
                    V súčasnom čase sa v lekárskej etike používa pojem deontológia, ako náuka o povinnostiach (z gréckého to deon - vyžadované, vlastne povinné). Je nepochybné, že nárast náročných a rizikových zdravotnických úkonov kladie nielen na lekárov, ale všetkých zdravotníckych pracovníkov stále väčšie nároky nielen na odbornosť, ale i etiku. Lekárska etika je tak nedeliteľnou súčasťou medicíny. Jej cieľom je, aby odbornosť (postup lege artis - zdravotnícka starostlivosť v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy) bola rovnocenná s ľudskosťou.
 
                    Vrátim sa k pánovi profesorovi Pafkovi i keď je to vlastne stále o ňom. Je to jeden z mála špičkových odborníkov v medicíne, ktorý stále takpovediac na všetkých „frontách“ dlhodobo upozorňuje na problémy v zdravotníctve a je vidieť, že ho to skutočne trápi. Nie je to len subjektívny názor pacienta, že „bohužiaľ mnohí lekári dnes pacienta prehliadajú, nerešpektujú jeho psychiku a vidia iba cieľový orgán, funkcia ktorého je porušená.“ Je to pán profesor, ktorý najlepšie vie, o čom hovorí, keď tvrdí, že „morálka lekárskeho stavu poklesla a niektorí lekári sa k pacientom správajú veľkopansky. Odborník a laik nemôžu byť nikdy rovnocennými partnermi, ale zdá sa, že ľudsky sa niektorí kolegovia nesprávajú tak, akoby mali.“ I keď som stručne popisoval Hippokatovu prísahu a zmienil som sa o deontológii, musím súhlasiť s názorom pána profesora, že „žiadny etický kódex nestačí, pretože etika a morálka buď vo vás je, alebo nie.“ Dodal by som, že ju ale musíme špeciálne v medicíne vyžadovať u každého.
 
                    O tom, že pána profesora problémy v zdravotníctve trápia - dovolím si povedať, kade chodí - a že čím je kto vzdelanejší a múdrejší, tým je skromnejší, som sa presvedčil i pri mojom prvom stretnutí s ním. Sú to asi štyri roky - v tomto prípade to nie je dôležité. Bola to opäť moja „klasika“ - náhoda, odvaha a šťastie, že sa niekto i keď ho prekvapím na ulici, so mnou rozpráva, akoby sme sa obaja poznali. Pritom sme sa poznali len na 50 % - ja som pána profesora poznal. Pri ceste na nákup s manželkou som zaparkoval na námestí Bratří Synků v Prahe 4. Zaparkoval som za autom, ktoré malo na zadnej časti pripevnený bicykel,  prvorepublikový velociped - odborníci hovoria vysoký historický bicykel (jedno veľké a k tomu jedno malé koleso). Pri vystupovaní z auta som manželke povedal, že na takom jazdí prof. Pafko a videli sme to i naživo v Černošiciach. Je to samozrejme milá náhoda, že z toho  auta vystúpil práve prof. Pafko. Uhádli ste, nešeptal som to manželke, akoby to urobil každý, kto sa s pánom profesorom poznal len na 50 %. Komu česť, tomu česť - prečo by som túto situáciu nevyužil?! Pozdravil som, ospravedlnil sa, predstavil sa a krátko na to sme už vážne z podnetu pána profesora hovorili o tom, koľko problémov je v zdravotníctve a v aplikácii práva. Ešte pozornejšie a so záujmom odvtedy sledujem jeho vystúpenia.
Viackrát som potom pána profesora videl na rôznych spoločenských a kultúrnych akciách. Je nepochybné, že zaslúžene získal vážnosť všetkých ľudí, pretože vo svojom živote postúpil skromne, ale veľmi ďaleko dopredu.
Dňa 28. októbra 2013 udelil prezident republiky profesorovi Pavlovi Pafkovi medailu Za zásluhy o štát v oblasti vedy prvého stupňa. Tisíce spokojných pacientov, úspechy v rozvoji medicíny a permanentná snaha o skvalitňovanie medicínskej teórie a praxe, to je skutočne obrovská zásluha o štát. My vieme, že o to všetko by sa pán profesor zaslúžil i bez znalostí nejakého kódexu. Hippokrates by však mal v každom prípade radosť.
 

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Rudolf Tomašovič : 21.12.2013