Anketa
| Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
| Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
 |
44% |
| Voľby internetom | |
 |
15% |
| Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
 |
13% |
| Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
 |
20% |
| Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
 |
9% |
| Počet hlasujúcich: 18724 | |
Dni slovenského zahraničia na Zakarpatsku
„Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som...“ je nápev zo známej slovenskej ľudovej piesne „Po nábreží koník beží“. Práve tento nápev je dôvodom, že je akousi neformálnou hymnou slovenského zahraničia, medzi Slovákmi v Maďarsku dokonca oficiálnou. Hrá sa na mnohých podujatiach. Vari žiadne necharakterizuje tak presne, jako Dni slovenského zahraničia, kde sa stratnú Slováci z najrôznejších krajín v jednej z nich. Po podobných podujatiach v Izraeli, Maďarsku a Poľsku, uskutočnili sa od 13. do 15. septembra Dni slovenského zahraničia na Ukrajine, presnejšie v Zakarpatsku. Tradičnej akcie Svetového združenia Slovákov v zahraničí sa zúčastnila tridsiatka vrcholných predstaviteľov slovenského sveta z ôsmich krajín Európy, aby sa v autentickom prostredí oboznámili s podmienkami života, úspechmi a problémami tejto výnimočnej komunity. Podujatie, odohrávajúce sa na Zakarpatskej Ukrajine, kedysi za prvej ČSR by sa povedalo na Podkarpatskej Rusi, sa konali v gescii Spoločnosi Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku, za účasti Matice slovenskej v Zakarpatsku, Užhorodského spolku Slovákov, Spoločnosti slovenskej inteligencie a ďalśích spolkov i za aktívnej podpory Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Užhorode. Na dňoch sa zúčastnili aj predseda a podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahaničí Igor Furdík a Peter Prochácka, generálna konzulka SR Janka Burianová a na jednotlivých akciách aj vysokí predstavitelia zakarpatskej štátnej administrativy a samosprávy.
Slovenská menšina na Ukrajine je tak trochu zázrak. Za sovietskych čias sa nesmelo ani pripustiť, že takáto komunita existuje, nesmelo sa rozprávať po slovensky. Táto ratolest mala uschnúť. Za ostatné dve dekády, na samostatnej Ukrajine, však nebývalo rozkvitla. Vznikli slovenské školy, festivaly, slúžia sa slovenské omše, v Užhorode sa vybudovalo i Slovenské kultúrne centrum.
Samozrejme, velkým problémom komunity, že žije za vonkajšou schengenskou hranicou, pomery na ktorej sú neraz až nedostojné. Aj solidarita v tejto věci spojila Slovákov z mnohých krajín. „Preto je v najvlastnejšom záujme slovenskej menšiny na Zakarpatsku postupné zbližovanie Európskej únie a Ukrajiny,“ uviedol autor tohoto článku jako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí hneď na úvod celého podujatia na prijatí v sídle zakarpatskej štátnej administratívy aj s poukazom na prerokúvanú asociačnú dohodu. Súčasne však zaznelo aj ocenenie, že i na základe intervencií SZSZ sa pre Slovákov z Ukrajiny zmiernil pobytový režim na Slovensku.
Účastníci potom absolvovali mnohé. Ešte v piatok dojemné otvorenie Dní slovenského zahraničia v Zakarpatsku před naozaj luxusným Hotelom Užhorod, ktorý sa stal na tých niekoľko dní druhým domovom zahraničných Slovákov i mimoriadne zaujímavé stretnutie so študentmi katedry slovenskej filológie na Užhorodskej narodnej štátnej univerzite v Užhorode a s ich pedagógami na čele s vedúcou katedry Svetlanou Pachomovovou. A následne skutočne nádhernú večeru so živou hudbou, ktorá bola ukážkou noblesy starých čias.
V sobotu nasledovala prehliadka Centra slovenskej kultúry v Užhorode a Užhorodskej školy č. 4 s vyučovacím jazykom slovenským v rovnakej budove. Hlavným hostiteľom tam bol predseda Matice slovenskej v Zakarpatsku Jozef Hajniš, ktorého dieťaťom tento projekt je, a riaditeľka školy Mária Fedynets. Program bol bohatý, od výstavy, cez videoprezentáciu až po celý rad folklórnych vystúpení. Nasledovala prehliadka města Užhorod, pričom úlohy sprievodcu sa zhostil predseda Užhorodského spolku Slovákov Ivan Latko. Hostia neobišli sme ani sochu T. G. Masaryka, na umiestnení ktorej sa podieľal a konzulka Janka Burianová im ukázala i blízke miesto, kde bude stáť skulptúra jeho súpútnika M. R. Štefánika. Nasledovala návšteva ateliéru akademického maliara Vladimíra Mykytu, člena spoločnosti slovenských umelcov Zakarpatska, návšteva obce Seredné a stretnutie s tamojšími krajanmi, i stretnutie s krajanským aktívom v Storožnici, obhliadka budovy plánovaného Centra slovenskej kultúry a múzea slovenskej kultúry, rímokatolíckrho kostola a školy. A fantastická atmosféra při večeri, vínku i čomsi tvrdšom, typickom.
V nedeľu nemohla chýbať slávnostná omša v Storožnici s nádhernými spevmi a výzdobou a po nej dni vyvrcholili folklórnym festivalom Slovenská ruža v obci Turia Remety, nádherným zážitkom, nad ktorým sa zľutovalo aj spočiatku štrajkujúce počasie. Tie spevy ho museli obmäkčiť!
Vyzdvihnúť treba obrovskú prácu organizátorov Dní slovenského zahraničia v Zakarpatsku, osobitne predsedníčky Spoločnosti Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku Valérie Balanko, ale aj bratov Ernesta a Róberta Horvátovcov.
xxx
POHNUTÁ HISTÓRIA
Ak sa nechceme púšťať do zložitej diskusie o Rusínoch (Ukrajina existenciu tejto národnosti neuznáva), Slováci sú po Maďaroch, Rumunoch a Rómoch štvrtou najväčšou národnostnou minoritou na Zakarpatsku. V tejto oblasti s približne jedným a štvrť miliónom obyvateľov žije podľa rôznych odhadov 15-17 tisíc Slovákov, v sčítaní v roku 2001 sa ich pravda prihlásilo iba vyše šesť tisíc. Najviac ich žije v hlavnom meste Užhorod (skoro 4 tisíc) a jeho okolí (vyše tisícovka). Pokiaľ počítame aj okolie, na druhom mieste je druhé najväčšie mesto – Mukačevo. Podobný počet Slovákov (asi 750) však žije aj v obci Storožnica, v ktorej je stále základným komunikačným jazykom slovenčina.
Slovenské etnikum bolo na území Zakarpatska prítomné už hlboko v stredoveku, z územia dnešného Slovenska prichádzali na pozvanie zemepánov kolonisti najmä v sedemnástom, osemnástom a devätnástom storočí – drevorubači, formani, hutníci, remeselníci. Dodnes sú znateľné pozostatky takéhoto presídľovania – napríklad obyvatelia Veľkého Berezného sa dodnes nazývajú liptákmi, lebo z tohto regiónu prišli. takisto Klenovčania vytvorili celú novú obec – Nový Klenovec. Po roku 1918 prichádzali do regiónu aj úradníci, policajti, inžinieri, vo väčšej miere však českí než slovenskí. Na Podkarpatskej Rusi pôsobila už vtedy aj matica slovenská. V roku 1939 však územie okupovalo horthyovské Maďarsko a režim zaviedol tvrdú maďarizáciu. Od roku 1944 ovládala územie sovietska moc, čo sa po vojne legalizovali zmluvou medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi ZSSR a o presídlení slovenského obyvateľstva do ČSR. Toto presídlenie sa uskutočnila v roku 1947.
Je taký vtip, že sa starého obyvateľa Užhorodu pýtajú, v akých všetkých krajinách bol. začal vymenúvať: V Rakúsko-Uhorsku, Československu, Maďarsku, Sovietskom zväze, na Ukrajine... „To ste dosť cestovali, dedko,“ hovorí tazateľ. „Ale kdeže, z Užhorodu som nevytiahol päty,“ odvetí miestny. Tieto pohnuté dejiny sa podpísali na multikultúrnom charaktere, tolerancii i jazykových znamlostiach tunajších obyvateľov. Zakarpatsko je od zvyšku Ukrajiny dosť odlišné – je to taký malý miestny Západ.
Vladimír Skalský : 11.11.2013
