Juraj Šajmovič: Maľby


BILANČNÁ VÝSTAVA MAĽUJÚCEHO KAMERAMANA


Pod prostým názvom Maľby sa v pražskej galérii U Zlatého kohouta konala v prvej polovici apríla výnimočná výstava. Opäť sa potvrdilo, že skutočný umelec dokáže prekračovať hranice jednotlivých druhov umenia, žánrov a techník. O Jurajovi Šajmovičovi to platí niekoľkonásobne. Ako povedal autor tohto článku aj na vernisáži 2. apríla, prešiel cestu od fotoemulzie cez celuloid k oleju a teraz sa chopil aj pera. A vlastne ešte pred fotoemulziou tu bola ceruzka a známky. Ale po poriadku...

Samozrejme, Juraj Šajmovič je predovšetkým vynikajúci slovenský kameraman, žijúci v Prahe, ocenený za film Golet v údolí Českým levom. Čitatelia nášho časopisu ho poznajú aj ako aktívneho člena Slovensko-českého klubu i redakčnej rady časopisu Slovenské dotyky. Pozornosť vzbudili aj jeho výstavy fotografií, napokon aj Slovensko-český klub ich usporiadal v Slovenskom inštitúte, Dejvickom divadle, KD Metropol v Českých Budějoviciach i na zámku v Moravskej Třebovej. Jeho fotografie ilustrovali aj zbierku básní K tichu autora tohto článku.

Vráťme sa však na začiatok tej naznačenej cesty. Juraj Šajmovič sa narodil v roku 1932 v Piešťanoch v rodine židovského právnika. Po vzniku Slovenského štátu sa rodina uchýlila v roku 1942 do Maďarska, posledné mesiace vojny prežila v podzemnom úkryte na predmestí Piešťan, kde ich mohol prezradiť akýkoľvek hluk. A tu prichádza tá ceruzka, asi štartér budúcej všestrannej výtvarnej dráhy. Malý Juraj ňou pol roka obkresľoval poštové známky. Na základnej škole potom samozrejme exceloval v kreslení, a tak učiteľ nasmeroval jeho kroky na umeleckú priemyslovku do Bratislavy. Myslel si na grafiku, voľné miesto bolo na odbore fotografia. Asi šťastná náhoda, lebo odtiaľ išli tí najlepší na FAMU do Prahy, kde práve promovala prvá garnitúra profesionálnych filmárov. Hlásil sa na réžiu, osud chcel zasa inak. Na mohutných pleciach plaveckého dorasteneckého rekordéra sa usadila kamera. Štúdium na FAMU samozrejme znamenalo aj sťahovanie do Prahy, ktorú už Juraj Šajmovič neopustil.

Filmografia Juraja Šajmoviča obsahuje stovku položiek, medzi nimi také diela ako prvý slovenský i československý televízny film Smrť sa volá Engelchen, slovenská klasika Tri gaštanové kone či Adam Šangala, prízračné a umelecky mimoriadne vydarené snímky Metrum alebo Archa bláznov, Kinoautomat Kóbe, Bláznivá cesta, Pasca, Sokratova jeseň, už zmieňovaný ocenený film Golet v údolí, Legenda Emöke, Návrat strateného raja, Správa o putovaní študentov Petra a Jakuba, Dedičstvo slečny Innocencie, ako aj seriály Sanitka, Poviedky malostranské či Dobrodružstvá kriminalistiky.

A to pero? Juraj Šajmovič pripravuje Spomienky Ďura Š., ktoré by práve Slovensko-český klub chcel vydať.

Sanitka zaznamenáva aktuálne slávny návrat na obrazovky Českej televízie a tak režisér Jiří Svoboda zrežíroval aj nájazd hereckej ekipy seriálu na vernisáž. Petr Nárožný sa ujal aj slova so svojím „konštantným vernisážovým príhovorom“. Účastníkov mimoriadne pobavili jeho postrehy o jednotnom priebehu všetkých vernisáží teplým vínom a obschnutými chlebíčkami počínajúc a nudnými rečami „znalca autorovho diela“ končiac. Po ňom ako „znalec autorovho diela“ nastúpil autor týchto riadkov. Zdanlivo mu Petr Nárožný pripravil ťažkú úlohu, v skutočnosti však aspoň mohol predstierať, že si pripravil dlhý odborný referát, ale nebude ho čítať. Vernisáž tak prebehla v príjemnom ľahkom duchu, ozvláštnenom židovskými motívmi vo vynikajúcom podaní husľového virtuóza Alexandra Shonerta.

O Jurajovi Šajmovičovi vyšla pred časom monografia Duch času, ktorú vydal Národný filmový ústav. „Fotografia stojí svojím zmyslom pre náladu a význam okamihu v jedinečnom kontrapunkte k jeho dynamickému rukopisu kameramana, je jeho skrytou tvárou umelca i človeka. Je zastavením, zachytávajúcim elementárne znaky ľudskej existencie, vedúcim diváka od marginálneho k podstatnému, od časového k nadčasovému,“ napísal zostavovateľ Jan Lukeš. Vtedy ešte nevedel, že Juraj Šajmovič je aj svojbytný maliar a pútavý prozaik.

Na Šajmovičových obrazoch sa objavuje jeho tvár, jeho blízki, najmä „jediná modelka vlastnej výroby”, dcéra Klára, motívy slovenské i židovské, jednoducho odrážajú skutočný vnútorný svet Juraja Šajmoviča, nie nejakú naučenú manieru. To je na nich sympatické, pozoruhodné, niekedy dojímavé, už aj vzhľadom na spletitú životnú skúsenosť, ktorou sa autor prežil k svojej hlbokej ľudskosti a – i pri jeho zjavnej chlapskosti – k zjemnenej citlivosti umelca. V pôsobivých podzemných priestoroch galérie v centre kamenného mesta bola výstava mimoriadnym zážitkom..

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

Vladimír Skalský a Naďa Vokušová, Slovenské dotyky, Praha : 21.04.2011