Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

Pätnásty ročník ART Filmu


ZACHOVAŤ JEDINEČNOSŤ FESTIVALU


     Najprv len pár stručných informácií: pätnásty Medzinárodný filmový festival ART film sa konal v Trenčíne a v Trenčianskych Tepliciach v dňoch 22. –30. júna 2007. Návštevníkom ponúkol 162 krátkych i celovečerných, hraných, dokumentárnych aj animovaných filmov. V piatich festivalových kinách sa uskutočnilo vyše 170 filmových predstavení. Súčasťou festivalu boli tri odborné tvorivé dielne pre záujemcov z radov mladých filmových tvorcov. Konalo sa osem živých koncertov, z ktorých najväčším bolo vystúpenie skupiny Wedding and Funeral Band srbského skladateľa Gorana Bregoviča. Sprievodný program spestrili dve výstavy, viaceré inštalácie, multimediálne projekty a vystúpenia popredných slovenských i zahraničných DJ’s. Festivalové podujatia navštívilo 25 400 divákov. Toľko hovorí tlačová správa.
     Rád by som bol trochu osobný, lebo z pätnástich ročníkov som navštívil trinásť a takmer o každom som referoval v Slovenských dotykoch. Na jednej strane mám radosť, že festival dosiahol „puberty“, čo považujem za úspech, lebo mnohé projekty na Slovensku sú podenkové. Často končia kvôli nedostatku peňazí, nevraživosti na úspech iného alebo nezáujmu tých, pre ktorých boli pripravené. Na druhej strane som v rozpakoch. Trenčianskoteplický festival sa zmenil. Pôvodný zámer, ktorý sa od začiatku ako červená niť  vinul všetkými ročníkmi, bol „predstaviť najnovšie i národné art filmy, podnietiť záujem o tento druh filmového umenia, zvýšiť jeho publicitu a záujem producentov, distribútorov, televíznych spoločností a kultúrnych inštitúcii o film. Podporovať a iniciovať nové diela  u poslucháčov vysokých a televíznych škôl“. Toto deklarovali jeho organizátori ešte pred dvoma rokmi.
ArtFilm 2007 - Gašparovič     Dnes je zámer festivalu „prezentovať a oceniť nové trendy svetovej kinematografie“.
Petr Svoboda, nový umelecký riaditeľ, to jasne povedal: „Festival sa od tohto ročníka zameria najmä na medzinárodnú súťaž celovečerných filmov a tiež  Panorámu východu.“ Iste je vec organizátorov, kam nasmerujú svoje snahy, ale na festivale mi chýbali tie desiatky mladých ľudí, študentov – adeptov filmových škôl, ktorí využívali festival na oboznámenie sa s novinkami iných kolegov a predstavenie svojich vlastných  filmov. Bývali to mladí ľudia nielen z Európy, ale i iných svetadielov, ktorí prinášali svoje filmy do sekcie „Na ceste - On the road“.“ Tento rok bolo síce v tejto sekcii uvedených dvadsaťsedem krátkych i stredometrážnych snímok z pätnástich krajín, dokonca medzi nimi i dve slovenské „Ďalšie slovo“ a „O Soni a jej rodine“, ale napriek tomu sa mi zdalo, že to bolo akosi na okraji záujmu. Ocenenie v tejto sekcii získal fínsky animovaný  film „Neodolateľný úsmev“ režisérky Ami Lindholmerovej.
     Pozmenilo sa i vedenie festivalu.  Prezidentom festivalu je naďalej Milan Lasica. Umeleckým riaditeľom sa stal Petr Svoboda, syn nedávno zosnulého českého skladateľa  Karla Svobodu a programovou riaditeľkou Ľudmila Cviková. Zakladateľ festivalu Peter Hledík sa stal riaditeľom sekcie Hercova misia. Svoj pohľad na kinematografiu daný celoživotnými skúsenosťami v tejto branži vyjadril slovami: „Film ktorý nás zasiahne, osloví, dojme či rozosmeje, je súčasťou nášho vedomia. Napríklad aj preto, že občas vyjadruje ideály  toho, čo si človek želá, ale čo sa mu ešte nepodarilo uskutočniť, alebo... čo sa mu už nikdy  nepodarí uskutočniť....“
ArtFilm 2007 - Čaplovic, Prívarová, Skalský     Aj keď sa vždy snažím brániť automatickému porovnávaniu medzi Českou republikou a Slovenskom, lebo aj v tejto oblasti je iná tradícia a iný spoločenský kontext, nedá mi pri tejto príležitosti, aby som nepovedal pár slov. Pre národnú kinematografiu je najdôležitejší  záujem a podpora politickej reprezentácie, ktorý sa napríklad v českej situácii prejavuje aj účasťou politikov celého politického spektra na karlovarskom filmovom  festivale. Tam je potom možnosť mnohé veci aj osobne dohovoriť. Minulý rok bola výsledkom toho štátna podpora vo výške sto miliónov korún a teraz tlač písala o sto päťdesiatich miliónoch, ktoré sa pridelia v grantovej podobe na výrobu nových českých filmov. Toto bohužiaľ nevidím na Slovensku. Bolo by zbytočné, aby do Trenčianskych Teplíc na festival chodili slovenskí politici kvôli zviditeľňovaniu, pokiaľ nemajú záujem o film. Je pravda, že trenčianskoteplický festival sa koná pod záštitou slovenského ministra kultúry a získal aj finančnú podporu jeho ministerstva, ale tu ide o podporu kinematografie a v tom je kvalitatívne iný prístup ako v Česku. Niet divu, že sa potom v Česku môžu nakrúcať celovečerné filmy, ktoré, ako napríklad „Vratné lahve“, len pár mesiacov od uvedenia do projekcie mali viac ako miliónovú návštevnosť. Prosím, netvrdím, že len návštevnosť je ukazovateľom kvality, ale to nie je jediný film. Mohol by som menovať i desiatku ďalších, ktoré som videl v priebehu posledného roku. Potom je aj iný postoj verejnosti ísť sa pozrieť na nový český film a nie je to len vecou zábavy tínedžerov. Vidím v tom aj zdravý patriotizmus, ktorý v postoji k slovenského filmu ako takému u slovenskej verejnosti nevidím. A už latinské príslovie hovorilo „ exempla trahunt“!
ArtFilm 2007 - Ocenenie     Od roku 2001 udeľujú na ART filme v spolupráci so Slovenským literárnym fondom ocenenie „Zlatá kamera“. Získavajú ho zahraniční i domáci filmoví profesionáli najrôznejších filmárskych povolaní za výrazný prínos do oblasti kinematografie. Teraz sa tejto pocty dostalo ruskému hercovi, producentovi a pedagógovi Olegovi Tabakovi, režisérovi, scenáristovi, hercovi a producentovi  Romanovi Polanskému a českému režisérovi, scenáristovi a hercovi Jiřímu Menzlovi.
     Po premietnutí filmu „Oblomov“ z roku 1979, v ktorom hral Oleg Tabakov titulnú úlohu, bola s hercom v kinosále Prameň beseda, ktorá pokračovala i po slávnostnom udelení v priestoroch Kúpeľnej dvorany. Po obligátnych rečiach, ktoré sa pri tlačovke vedú o rodine, plánoch a predstavách, sa obrátila debata aj na politické témy a najmä na Tabakovov postoj k roku 1968, lebo niektorým z prítomných bolo známe, že Oleg Tabakov v tom roku vystupoval v Činohernom klube v Prahe ako alternant Pavla Landovského v úlohe Chlestakova v tamojšej inscenácii „Revízor“. Tabakov hovoril, že v Rusku treba dlho žiť a zároveň poznať históriu. Keď došlo k sovietskej intervencii, viacerí jeho priatelia z Činoherného klubu sa na neho obrátili so žiadosťou, aby sa vyslovil a zaujal  k tomu postoj. Oleg Tabakov nám povedal, že nielen on, ale aj Bulat Okudžava a ďalších asi dvadsať či tridsať umelcov sa odvážilo poslať Brežnevovi  protest. Na otázku, či mu ten protest nevyniesol sankcie povedal: „Viete, moc v mojej krajine zjavne dobre poznala históriu. Historickú paralelu so situáciou v Československu možno nájsť v Rusku druhej polovice 19. storočia.“ Na vysvetlenie pokračoval, že  v čase vlády cára Alexandra  II. Osloboditeľa (zrušil nevoľníctvo), jeho  hlavný reformátor, gruzínsky generál gróf Michail Loris-Melikov (1825-1888) ľudí, ktorí protestovali proti jeho rozhodnutiam, odmeňoval rádmi. „Na môj protest,“ pokračoval Tabakov, „reagovali tak, že práve v tom roku mi udelili prvý rád. Takže bez komentára.“ Mám o tom trochu pochybnosti, lebo viem, ako v Rusku a v bývalom Sovietskom zväze vážne berú štátne vyznamenania. O tom, že by táto skupina sovietskych umelcov, ktorú spomínal Tabakov, protestovala proti okupácii Československa, neviem nič. Známa je skupina  piatich statočných demonštrantov z Červeného námestia v Moskve, o ktorej sme vedeli už v augustových dňoch 1968. Tí boli zatknutí a odsúdení do vyhnanstva. V auguste 1990 sa im dostalo poďakovania a prejavu  úcty v podobe československých vyznamenaní. Či je tvrdenie Olega Tabakova pravdivé, sa dozvieme, až budú sprístupnené ruské archívy k roku 1968, lebo doteraz akákoľvek snaha českých či slovenských historikov dostať sa k nim je veľmi obmedzovaná a viac menej sú neprístupné.
     Cenu „Hercova misia“, určenú hercom, ktorí svojimi výkonmi vo filmoch ovplyvnili celé generácie divákov, spojenú s pripevnením tabuľky na Moste slávy, získali srbská herečka Mirjana Karanovičová, francúzska herečka Isabelle Huppertová a slovenský herec Marián Labuda. Mimochodom, nový majiteľ hotelu Most slávy a priľahlých budov upravil zábradlie  na moste pre tabuľky tak, že aspoň na dvadsať rokov je dostatok priestoru na umiestňovanie mien tých, ktorí získajú cenu „Hercova misia“. I ďalšie stavby, ktoré sa v tejto ulici teraz  realizujú, prispejú k tomu, že sa stane najelegantnejšiu ulicou v Trenčianskych Tepliciach.
     Mirjana Karanovičová bola aj členkou poroty. Pri príležitosti ocenenia sa premietal film  Emira Kusturicu „Otec na služobnej ceste“, v ktorom vytvorila hlavnú úlohu. Nedávno sa dostal do slovenských kín aj jej film „Grbavica“, v ktorom stvárnila slobodnú matku Esmu, vyrovnávajúcu sa s trpkými spomienkami na vojnovú minulosť, s nárokmi jej dospievajúcej dcéry a nedostatkom peňazí. Zaujímavý bol jej názor, ktorý povedala na tlačovej besede, že „nostalgia za Juhosláviou raz celý tento región opätovne spojí“. Možno nie politicky, ale duchovne, „istým spôsobom sme totiž všetci prepojení. Máme príbuzný spôsob života, kultúrne dedičstvo, literatúru, film a hudbu“.
     Ďalšia nositeľka „Hercovej misie“ Isabelle Huppertová sa predstavila kontroverznou drámou „Pianistka“ podľa románu  rakúskej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek. Na tlačovej besede na otázku, či postava starnúcej a slobodnej učiteľky hudby terorizovanej vlastnou matkou, ktorú hrala iná  skvelá nositeľka ceny „Hercova misia“ Annie Girardotová, nebola náročnejšia než iné postavy  povedala, že si to nemyslí. „Pianistka bola náročná skôr vďaka spolupráci s režisérom Michaelom Hanekem, ktorému záležalo na precíznosti, detaile a podobne.“ Ale ako herečka to nepovažovala za záťaž.
     Tretí ocenený Marián Labuda  sa prestavil s filmom „Vesnička má středisková“. Pri spoločnej tlačovke s Jiřím Menzlom, ktorý bol režisérom tohto filmu, si dávali pre seba typické komplimenty a „špílce“, ktorými sú obidvaja známi. K otázke slovenského filmu sa Labuda vyslovil takto: „Ľudia sa síce bijú do pŕs, že sú Slováci, ale bez okolkov si radi pozrú český film. Potom im ten slovenský nechýba.“ Na otázku, v čom je teda problém, či v postoji bežných ľudí ku kultúre alebo v postoji štátnych inštitúcií, povedal: „Politici reagujú na tlak občanov – voličov. Lenže na Slovensku necítiť tlak verejnosti, že chce slovenské filmy. Slovenským divákom stačia nadabované filmy zo zahraničia, alebo sa uspokoja s filmami pre pamätníkov a budú žiť vo falošnej predstave, že slovenský film ešte žije.“
     Pozoruhodné boli dve sekcie – „French touch“, ktorý desiatkou filmov predstavil dejiny francúzskej kinematografie od tridsiatych rokov do súčasnosti. Ďalšia sekcia bola „Nový ruský film“, o ktorom vieme ozaj trestuhodne málo.
     Festivalovej porote predsedal iránsky režisér Džafar Panahi. V rámci festivalu boli uvedené jeho štyri filmy. Sám som videl milý príbeh „Biely balónik“ o dvoch súrodencoch a ich príhodách na rozhraní starého a nového roku. Členom poroty bol aj český skladateľ a dirigent Varhan Orchestrovič Bauer, ktorý je autorom hudby k Formanovmu filmu „Goyove prízraky“.
     V rámci festivalu odhalil český herec Pavel Landovský  Chaplinovu sochu umiestnenú  na Moste slávy. Na záver festivalu boli udelené ceny. Hlavnú cenu „Modrý anjel“, ktorá je spojená s čiastkou sedem a pol tisíc euro, získali brazílsko-rusko-americký film režiséra Kirila Kichanovského „Sny rýb“, druhú cenu za najlepšiu réžiu s tým istým finančným ohodnotením  získal srbsko-nemecko-maďarský film „Pasca“ režiséra  Srdana Goluboviča. Zvláštnu cenu poroty získal film „Čas zimy“ iránskeho režiséra Rafiho Pittsa.
     Tento rok v  prvýkrát  uvedenej sekcii „Východná panoráma“  Cenu  za najlepšiu réžiu  získal  film režiséra Faruka Lončaroveviča z Bosny a Hercegoviny „Mama a ocko“.
     Ako zvyčajne na festival prišli aj rôzne osobnosti z oblasti kultúry – prekladateľ Peter Kerlík, český politológ Zdeněk Zbořil, ale v porovnaní s inými rokmi ich bolo žalostne málo. Zdá sa mi, že pätnásty ročník je dobrou príležitosťou na zastavenie sa a porozmýšľanie, akým smerom pokračovať do budúcnosti, aby sa  nielen udržala doterajšia dobrá povesť trenčianskoteplického ART film festivalu, ale určila sa aj perspektíva do ďalších rokov. Bolo by škoda, keby festival stratil svoju jedinečnosť a obsahovo sa stal iba jedným z mnohých európskych či svetových festivalov.
Vojtech Čelko

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

06.09.2007