Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18776 |
Igor Branislav Štefánik
25. apríla 1940 zomrel v Novom Sade po dlhej a ťažkej chorobe evanjelický farár, národno-kultúrny hospodársky a politický dejateľ v prvých troch desaťročiach 20. storočia medzi Slovákmi v Báčke, Igor Branislav Štefánik, brat Milana Rastislava Štefánika.
Narodil sa ako druhé dieťa v rodine Pavla Štefánika a Albertíny rodom Jurenkovej v dedinke Košariská, na myjavskej pahorkatine, 11. novembra 1873. Igor-Branislav už samým narodením, ako prvý potomok po meči mal predurčené, že bude pokračovať v Štefánikovskej tradícii. Ľudovú školu navštevoval v rokoch 1880-83 v rodných Košariskách, na Myjave a v Šamoríne. Študoval na lýceu v Bratislave a Kežmarku. Najprv študoval právo na univerzite v Budapešti, potom teológiu v Šoproni a v Prešove. Filozofiu a psychológiu vyštudoval v Rostocku. V roku 1898 bol vysvätený za kňaza v Miškolci. Prvé pôsobenie mal ako kaplán v Sarvaši. Od 4. marca 1902 pôsobil ako farár na Myjave. Tam nebol spokojný a tak si hľadal nové pôsobisko. Dozvedel sa, že je voľné miesto v Palanke, kde nastúpil ako farár 19. júla 1903.
Po príchode do Palanky sa musel najprv zoznámiť s prostredím, ktoré sa vo veľkej miere odlišovalo od jeho predošlých pôsobísk. Spoločné pre všetky prostredia tej doby bola iba zúriaca maďarizácia. Rýchlo si osvojil nový jazyk, srbčinu a nadobudol mnohých priateľov z radov srbskej inteligencie. Nezanedbával ani vzdelávanie mládeže a dospelých. Zapojil sa do národnobuditeľskej práce medzi tunajšími Slovákmi. Stal sa i riadnym dopisovateľom rôznych časopisov a novín. Organizoval prednášky a bol i prednášateľom na rôzne témy.
Po príchode do na Dolnú zem zavítal aj do Petrovca. Bol milovníkom divadla. Na jednom divadelnom predstavení do oka mu padla štíhla, mladá dievčina. Bola to Zuzana – Zunka Šusterová, ktorá po smrti svojej matky rodom Kotasovej, prevažne bývala u starých rodičov Kotasových. V Petrovci bola kamarátkou Emy Kubániovej a spolu si zahrali v divadelnom predstavení Škriatok. Asi o rok neskoršie, 27. apríla 1904 stála pred oltárom s Igorom – Branislavom Štefánikom. Ženích mal 31 rokov a nevesta o desať rokov menej. Svadba bola v Pivnici. Jej otcom bol známy obchodník, prvý z radov Slovákov, Pavel Šuster. Silbašský farár Michal Šuster bol mladším bratom Zuzany a potom i švagrom Igora Štefánika. V tej dobe trvali svadobné hostiny niekoľko dní. Medzi svadobníkmi bol i pražský študent, mladší brat mladoženícha, Milan Rastislav Štefánik.
Igor Branislav Štefánik bol po vypuknutí prvej svetovej vojny pre svoje slavianstvo uväznený. Súd v Novom Sade vyniesol rozsudok, že bude väznený doma, ale pod stálym dozorom. Trvalo to až do 2. júla 1915 roku, keď sa musel hlásiť na miesto svojho vyhnanstva. Určené mu bolo mestečko Zirc v Maďarsku. Stade ho vyslali do Bákonybelej. Je to chudobná oblasť čiernych lesov - mohutných dubových stromov, takmer pralesov. Do tejto oblasti internovali mnohých zajatcov z ruského frontu a iných „previnilcov“ uhorských národnostných zákonov. V prípade úniku, žandári mali nariadené strieľať, takže mnohí tu končili svoju životnú cestu. Po nich ani stopy nezostali. V takýchto podmienkach Igor Branislav Štefánik prežíval najťažšie dni svojho života.
V Bákonybelej bol kláštor, kde sa schádzali veriaci katolíckeho vierovyznania z celého okolia. Z nejakých príčin hospodárstvo kláštora upadalo.Tak sa stalo, že sa Igor Štefánik zapojil do „žatvy“, pomáhal pri stroji, viazal vrecia, meral, zapisoval. Po skončení práce, prišla na rad výplata a pán farár sa zriekol svojej čiastky v korisť ostatných robotníkov. Tým si získal obrovskú priazeň celého okolia. Národ si ho obľúbil. 1. mája v roku 1946 bol napokon oslobodený. Po návrate domov našiel manželku Zuzanu - Zunku vychudnutú a chorú. Ich majetok bol upadnutý.
V roku 1919 začal Igor Štefánik spolupracovať so Srbskou radikálnou stranou a stal sa poslancom Ústavodarného zhromaždenia. Na prvom zasadnutí (29.3.1919) prehovoril po slovensky čím zožal obrovské ovácie. Asi po dvoj ročnej práci bolo Zhromaždenie rozpustené.
Rodinu Štefánikovú zasiahol ťažký úder. 4. mája 1919 tragicky zomrel jeho brat, generál Milan Rastislav Štefánik. Príčina stroskotania lietadla nie je doteraz vyšetrená. Vo svojich spomienkach starší brat Igor – Branislav zapísal: „Sám som toľko vystopoval, že na generálovo lietadlo bolo pri Vajnoroch strelené. Guľka pušky prestrelila benzínovú nádržku. Benzín začal vytekať. Ale hneď sa i podpálil. Chytili sa krídla a zbĺkly. Prirodzene horiaci stroj v okamžiku sa zrútil. Pochoval pod seba generálových sprievodcov.... ...Kdež to jeho adjutant poručík ...... vyskočil z aviona a zabil sa na tvrdej zemi. V tom momente vyskočil aj sám generál. Nebolo mu kedy rozmýšľať a váhať. Plamene už doňho šibaly. To sa videlo na jeho trochu oškúlaných šatách. Ale i vtedy zachoval podivuhodnú duchaprítomnosť. Skočiť chcel na korunu agáta. To dokazovali niektoré štiepané bočné halúzy, ktoré neboli vstave zadržať váhu padajúceho tela. Niet sa čo diviť, že generál v takom životnom nebezpečí a vo výške asi 100 metrov pochybil dakoľko decimetrov. Niet toho, bol by s niekoľkými údermi, prípadne lámkami vyviazol a ostal na žive. No i on padol na sluchy na tvrdú hrudu. „Ale ešte vydichoval“ keď z obližnej dediny Vajnor rychtár Matej Hlavatý (aj s inými) dobehol ku skonávajúcemu. To mi vravel sám Hlavatý.“ Po pohrebe brata Milana, Igor Branislav Štefánik s bratom Pavlom odcestovali do Paríža, kde prevzali jeho pozostalosť. Obsahovala 1777 jednotiek a prepravili ju do Tróji (pri Prahe), kde malo vzniknúť Múzeum legionárov.
V roku 1923 sa Igor Štefánik vrátil späť do Palanky. Ale pre malý plat a rozhárané pomery v cirkevnom zbore, ako aj v národnom živote tamojších Slovákov o rok neskôr odišiel. V roku 1925 pôsobil ako farár aj v rumunskom Nadlaku. Po roku 1927 s manželkou striedavo žili v Petrovci, Novom Sade a Belehrade. Na živobytie si prirábal ako novinár a učiteľ náboženstva na stredných školách. Z tejto jeho doby zostala poriadna písomná pozostalosť. Články na rôzne témy zo spoločenského, hospodárskeho ale i vedeckého obsahu uverejňoval v Národne Jednote, Slovenských pohľadoch, novosadskej Zástave a iných novinách a časopisoch. Písal i dramatické texty a polemiky.
V roku 1935 utrpel mozgovú porážku, musel na liečenie a potom na dôchodok. Skromnú penziu dostával z kňažského podporného fondu. Všemožne sa usiloval o prepravu svojej pozostalosti z Nadlaku, ktorú chcel venovať Matici slovenskej v Martine. Zo zachovanej korešpondencie vidno, že sa to nepodarilo. Zomrel 25. apríla 1940. Manželka Zuzana – Zunka svoje posledné roky žila v Petrovci, kde i 10. apríla 1955 zomrela na rakovinu. Pochovaná je v Petrovci, v rodisku svojej matky.
Život a dielo Igora Branislava Štefánika -veľkého národovca, bojovníka za práva Slovákov v bývalom Rakúsko-Uhorsku, kňaza, novinára, publicistu a horlivého zástancu spolunažívania Slovákov a Srbov v novom štáte, pri základoch ktorého stál, zostáva na posúdenie historikom. Na tom sa už intenzívne pracuje.
(krátené)
Ján Guba, Pivnica : 25.04.2010