Čabiansky polyhistor Ján Šutinský


Čabanom je tridsaťpäť rokov. Mnohí ho oslovujú pán profesor, v prvej polovici 90. rokov bol riaditeľom čabianskej školy, pre iných je pánom dirigentom a pre tých, ktorí s ním 24 rokov hrali v čabianskom symfonickom orchestri, je kolegom. Navyše je rádioamatérom, jedným z desaťtisícov na svete, ktorí sa zavčas ráno alebo neskoro večer hľadajú na vlnách éteru. Jeho volacie číslo je HA-8-AM.

Nepovedal by som, že je bohvieako mnohostranným polyhistorom, ale čosi na tom je. Je autorom školy hry na mandolínu, postavil dom, pre zmiešaný zbor Ozvena budapeštianskej slovenskej samosprávy upravil slovenské ľudové piesne, dva mesiace je kantorom a organistom na slovenských i maďarských bohoslužbách v jaminskom evanjelickom kostole. Človek pochybuje o tom, či má vôbec na to všetko čas.

- Ak chceme, na všetko si čas nájdeme, - odpovie optimisticky.

Bol raz jeden pitvarošský školák

Spytujem sa ho na Pitvaroš, na jeho rodnú obec. - Bývali tam už moji prarodičia, my sme sa však pobrali ďalej do sveta. Moja sestra Zuzana je predsedníčkou Slovenskej samosprávy Budapešť. Vlani na jeseň sa ma spýtala, či by som nemal chuť viesť slovenský spevácky zbor v Budapešti. Práve teraz vznikol, povedala mi, a veľa si od neho sľubujeme. Akoby nie, vravím. Teraz teda chodievam raz týždenne skúšať do Pešti.

Vrátime sa späť do Pitvaroša, kam zvyknú cestovať už len na cintorín. Rodisko vyvoláva spomienky. Na roky a vek strávený v tamojšej škole.

- Riaditeľom školy bol Adam Žilinský, učiteľom zase oduševnený milovník kultúry Béla Steiner. Hrali sme divadlo, mali sme aj spevokol, tam som si zamiloval zborový spev. V Pitvaroši som sa začal učiť hudbu. Najprv som si zvolil klavír, avšak ako gymnazista vo Vásárhelyi som sa zamiloval do loveckého rohu. Absolvoval som konzervatórium a na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne som získal diplom učiteľa hudobnej výchovy a maďarčiny.

Prvý rok učiteľoval v zadunajskom Devecseri, kde čoskoro založil dychovku. Potom prešiel do Békešskej Čaby, kde sa oženil. Manželka a dve dospelé dcéry sú tiež učiteľky. Jedna z nich, Beáta, je flautistkou. Nedávno sa vrátila s orchestrom Maďarskej štátnej opery z turné po Španielsku.

- Je nás tridsaťpäť, prevažne učiteľov. Myslím si, že sa nám podarí uskutočniť zámer, na ktorý sme sa podujali. Každý si to želá a to je podstata. Zatiaľ máme v repertoári Mozartove a Kodályove diela a na vianočnom koncerte v paláci Dunaj sme predniesli aj niekoľko upravených slovenských ľudových piesní.

Ján Šutinský je pritom aspoň natoľko učiteľom ako zbormajstrom. Učiteľom sa stal po príchode z Devecseru do Čaby, kde vyučuje dodnes, odvtedy je to jeho druhý domov. Zorganizoval spevácky zbor, dlhé roky bol široko-ďaleko známy mandolínový orchester slovenskej školy, ktorý, žiaľ, zanikol, keď pán učiteľ v roku 1992 prijal funkciu riaditeľa školy.

Zaujíma ho aj miestna politika

- Človek sa v pozícii začiatočníka pustí do všetkého. Istý čas sa s úlohou popasuje, ale potom podnikavosti ubúda. V období Antalovej vlády som bol ombudsmanom pri mestskom zastupiteľstve, v roku 1998 som kandidoval ako poslanec SZDSZ v prvom čabianskom obvode. Keďže som tam nebýval ani dvadsať rokov, ľudia ma nepoznali. Aj teraz trochu politizujem, som členom mestského výboru KÉK (zahraničné vzťahy, koordinovanie záujmov a menšinové otázky). Snáď budem kandidovať aj v najbližších komunálnych voľbách.

Počas rozhovoru si začínam uvedomovať, že Ján Šutinský zďaleka nie je začiatočník, veď čoskoro bude mať šesťdesiat rokov, ale jeho život nestratil na intenzite a všestrannosti. Dokonca skôr sa obohatil, aj keď ma uisťuje, že na to tempo už akosi nestačí. Je síce pravda, že už nehrá na lesnom rohu v čabianskom symfonickom orchestri, ako po 24 rokov. Zato si často spomína na japonské turné spred dvadsiatich rokov, desaťkrát koncertovali v Hamaoka Čo a okolí, spolu s detským zborom Maďarského rozhlasu. Dlho sa zhovárame o jeho rádioamatérskej činnosti, vášni, ktorej sa jednoducho nemožno vzdať.

- Na veľké vzdialenosti je najbezpečnejší spôsob používanie morzeovky, hoci mikrofón je oveľa vzrušujúcejší. Napríklad pred niekoľkými týždňami sa mi podarilo spojiť sa s americkou výskumnou stanicou na Južnom póle. Po zvyčajných formalitách sme si zaželali všetko dobré. Z okolitých krajín (aj zo Slovenska) tvoríme spoločnosť ranostajov, na takpovediac prvé zaspievanie kohúta začneme vysielať signály. Stáva sa, že nás je pätnásť či dvadsať.

To najdôležitejšie

Takže: dirigent, kantor, rádioamatér, politik, člen orchestra. A učiteľ? - Po piatich rokoch riaditeľovania opäť vyučujem. Škola je v dobrých rukách, Edita Pečeňová je znamenitá riaditeľka. Viacerí v meste tvrdia, že slovenská škola a gymnázium sú na vzostupe. Je to pravda! Zo šesťdesiatich škôlkárov bude raz aspoň tridsať prváčikov našej školy. Dnes je bežné, že máme triedy s dvadsiatimi žiakmi, učiteľský zbor je silný, pozostáva z vynikajúcich jednotlivcov. Usmeje sa: - Je nás tridsať sedem a iba traja muži... Z Pitvarošana sa stal čabiansky učiteľ, polyhistor, človek, ktorý sa nikdy netlačí do popredia. Skôr mu ide o vec, na ktorú sa podujal a ktorej slúži.
ERVIN SASS

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

01.03.2002