Anketa
Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov? | |
Navýšenie financií na krajanské aktivity | |
44% | |
Voľby internetom | |
15% | |
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore | |
13% | |
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi | |
20% | |
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov | |
9% | |
Počet hlasujúcich: 18780 |
Zuzana Rudavská: Slovenské dlane v New Yorku
Šperky vraj tvorí s nádejou, že ľuďom, ktorí ich budú nosiť, pomôžu obnoviť spojenie s prírodou.
Vaše slová o obnovení spojenia s prírodou znejú priam šamansky...
Príroda je pre mňa veľmi dôležitá. Okrem toho, že ma inšpiruje, nachádzam v nej aj energiu na dobíjanie. Už šestnásť rokov žijem v New Yorku. Napriek množstvu parkov jeho technické prostredie a rýchle tempo života, ponúkajúce extrémne množstvo zážitkov, niekedy naozaj vyčerpávajú. Podvedome som začala nosiť vlastné šperky z medeného drôtu a polodrahokamov, ktoré mi tam nahrádzali chýbajúcu prírodu a upokojovali ma. Nakoľko to zaberá u mňa, predpokladám, že by to mohlo pôsobiť aj u iných. Nenahrádzam tým vieru v Boha, ktorý stvoril tieto kamene aj nás. Prirovnala by som to skôr k účinkom bylinkového čaju, ktorý si navaríme, keď sme chorí... A keďže šperky robím z radosti a lásky, možno je v nich aj trošku viac ako len "výtvarno".
Šperky ste si vyrábali sama pre seba už v šestnástich ako študentka bratislavskej ŠUP. Prvý raz ste ich však vystavili len pred piatimi rokmi - a rovno v najprestížnejšom American Craft Museum.
Vždy som sa považovala za sochárku a "textiláčku". Prívlastok šperkárka mi znel cudzo, hoci zopár ľudí v Hollywoode moje šperky vlastní už dávnejšie. Keď mi na vernisážach neznámi ľudia gratulovali, pýtala som sa, ako vedia, ktorá socha je moja. S úsmevom odpovedali: Veď ju v malom máte na krku. V roku 1996 mi kurátor múzea povedal, že American Craft Museum pripravuje obrovskú výstavu päťtisícročnej histórie šperku, na ktorej plánuje predstaviť aj tridsať súčasných amerických šperkárov. A do kolekcie chcel aj šperk, ktorý som práve mala na sebe. Odvtedy ich vystavujem aj profesionálne.
Na výstave v bratislavskej Galérii Nova však predstavujete len sochy, kresby a koláže. Prečo nie aj šperky?
Momentálne sú asi na ôsmich medzinárodných výstavách v Spojených štátoch a Kanade. Všade bolo treba poslať osem až desať vecí, takže na Bratislavu už nič nezostalo. Nabudúce...
Svoje diela tvoríte z kameňov, drôtov, dreva, prírodných vlákien, ručne vyrobeného papiera. Aj výber materiálov súvisí s vaším vzťahom k prírode?
Vôbec nepoužívam "umeliny". V prírodných materiáloch cítim pozitívnu energiu, pre mňa je napríklad aj kameň živý. Inak sa mi s ním pracuje ako s umelou hmotou. Moje umenie je o podvedomých i vedomých pocitoch, aj preto sa výstava volá Objekty pocitov. Neviem ich vyjadriť slovami, vyjadrujem sa teda cez svoje dlane, keď sa dotýkam materiálov, s ktorými práve pracujem.
Mnohé vaše sochy zostali v rôznych kútoch sveta - na miestach medzinárodných sympózií. Patríte k tým, čo tam prichádzajú so skicárom plným nápadov?
Vyskúšala som si aj to, ale napokon som vždy zmenila zámer. Nechávam sa inšpirovať krajinou, okolím, prírodou. Zatiaľ čo iní už začínajú pracovať, ja sa najprv potrebujem vcítiť do priestoru alebo krajiny, kde bude socha inštalovaná. V Japonsku ma napríklad fascinovali kamene. Urobila som tam sochu Hniezda a kamene - z granitu som vytvorila akoby pololoďku a do nej vložila riečne kamene omotané a popretkávané meďou. V Maroku som po pár dňoch hľadania a vymýšľania začala opletať olivu medenými drôtmi. Keď svieti slnko, celá žiari. Na vernisáži mi povedali, že v tej sochárskej záhrade je ako veľký zázračný šperk. Až reakcie iných mi prezradia, či som stvorila dielo, ktoré "chytí".
Po roku 1989 sa vraciate na Slovensko častejšie. Čo rozhodne o tom, že vymeníte svoj newyorský ateliér za bratislavský?
Dlhé roky som mala dilemu, kde som vlastne doma. Už však pominula. Doma som tam aj tu. Keď som však v New Yorku dlhšie ako rok, Slovensko mi začne vnútorne chýbať. Jednoducho cítim, že musím ísť na Štrbské pleso alebo na Devínsky hrad. Momentálne potrebujem pre prácu väčší pokoj, takže som v meste, v ktorom som sa narodila. Keď zatúžim po kontraste veľkomesta, odletím za oceán.
Keď ste v roku 1986 po absolvovaní pražskej UMPRUM emigrovali s bratom Ondrejom, vytiahla vás do USA konkrétna ponuka?
Odchádzali sme do absolútneho neznáma, nevedela som ani slovo po anglicky. Ja, čo som vyrastala v rodine (otec sochár Andrej Rudavský, matka textilná výtvarníčka a keramička Mária Rudavská - pozn. red.), kde umenie znamenalo veľmi veľa, som prišla do krajiny, v ktorej som sa ocitla na okraji spoločnosti. Dovtedy som robila umenie každý deň v roku, naraz som bola úplne neznáma a mala som problémy vôbec prežiť. Celé Spojené štáty sú pritom založené na celkom iných princípoch. Dosť dlho mi trvalo, kým som si zvykla, že bezdomovca treba v nevyhnutnom prípade aj prekročiť.
Napokon ste sa však presadili. V roku 1998 ste dokonca získali za svoju tvorbu Cine Golden Eagle Award.
Keď som postupne mala na to, aby som si mohla prenajať ateliér, zväčšovali sa aj moje možnosti. Začala som robiť veľké textilné objekty a sochy. Vytvorila som veľa nezvyčajných kostýmov pre rôzne hudobné skupiny a rôzne filmy. Po tom, čo bol v roku 1992 môj brat Ondrej, ktorý je filmár, nominovaný na Grammy za hudobný klip pre skupinu Los Lobos, sa s ponukami trošku roztrhlo vrece. A keďže moje kostýmy a objekty zapájal do svojich filmov odmalička, spolupracovali sme aj v New Yorku. Bolo to veľmi spontánne, nijaký biznis. Zlatého orla som dostala za drôtené kostýmy a objekty, ktoré použil Ondrej vo svojich klipoch pre skupinu Dead Can Dance pre vydavateľstvo Warner Brothers Records. Keďže ide o celoamerickú súťaž všetkých videoklipov a celej filmovej produkcie, bola to veľká pocta, ktorá ma nesmierne potešila. Minulý rok k nej pribudla cena americkej nadácie Pollock Krasner za sochársku tvorbu. Takže z každého rožka troška - ako v mojom umení.
28.05.2002