Olinka Feldeková: Slovenská mímka v Essene


SPÁJAŤ ZDANLIVO NESPOJITEĽNÉ

Počas letných prázdnin a dovoleniek sú milovníci kultúry vďační vari za každú akciu, ktorú im nie priveľmi štedro ponúkajú galérie, divadielka a kaviarne. To však nebol jediný dôvod, prečo uprostred leta tak zažiarila v pražskej Galérii Záviša z Falkenštejna na jednom z tunajších už pravidelných literárno-hudobných večerov mímka Olinka Feldeková. Keď k nám na druhý deň prišla do redakcie spolu s otcom (Ľubko Feldek je na všetky svoje deti patrične hrdý), všimli sme si najmä jej neuveriteľne uhrančivé oči, ktoré viac či menej charakterizujú všetky dcéry Feldekovcov. Pre mímku je to však nepochybne devíza na nezaplatenie...

V spomínanej galérii Olinka, ktorá práve pricestovala zo svojho pôsobiska v Nemecku na návštevu k rodičom do Prahy, očarila divákov nielen recitáciou vlastnej poézie a spevom piesní, ktoré, akože inak, otextoval jej otec, ale najmä originálnym podaním známej rumunskej balady (taktiež v otcovom preklade) o Iline Šándorovej. S touto baladou má spojenú zaujímavú príhodu - kedysi sa s ňou zúčastnila recitačnej súťaže Neumannove Poděbrady, ale z bratislavského kola ju predsedkyňa poroty vyradila za porušenie žánru. Nepáčilo sa jej, že Olinka svojou recitáciou dostala do tragickej balady i humor. Ukázalo sa však, že diváci toto podanie nesmierne oceňujú. V Galérii Záviša z Falkenštejna ju opäť zarecitovala svojím originálnym spôsobom, či respektíve zahrala ako akúsi minihru. A vskutku, v tých najsmutnejších okamihoch sa publikum doslova váľalo od smiechu. A napriek tomu balada neprestala byť baladou. "Je vlastnosťou jej naturelu spájať zdanlivo nespojiteľné - aj tragické s komickým," lakonicky to komentoval jej otec.

Z BRATISLAVY DO ESSENU

Olinka študovala hudobno-dramatický odbor na bratislavskom konzervatóriu. "Vždy som snívala o tom, že raz budem vystupovať v zahraničí, ibaže som bola v pochopiteľnej jazykovej pasci," prezradila nám Olinka. "Uvažovala som o tom, ako tento problém vyriešiť, keď prišiel, respektíve sa vrátil do Bratislavy mím Milan Sládek a dal mi odpoveď. Pantomíma! V nej predsa akýkoľvek jazykový problém odpadá. Povzbudzoval ma v tom aj môj otec, ktorý bol presvedčený, že pohybový talent vskutku mám. Tak som sa dostala na prijímacie skúšky do nemeckého Essenu bez toho, že by som takmer vedela, čo to pantomíma je. Bol to pre mňa šok, ale prijali ma - práve k Milanovi Sládkovi. Vyletela som z hniezda akosi nečakane. Veď predtým nás mama nechcela pustiť ani na výlet do Prahy, lebo sa jej zdalo, že je to ďaleko a číha tam na každom kroku nebezpečenstvo. A zrazu som bola v cudzej krajine, ktorej ani len reč som neovládala!"

Keď bola Olinka menšia, neraz snívala o tom, čo všetko v živote dokáže. A zrazu sa tá možnosť zrodila, bola takpovediac v jej rukách. Sny sa stali reálnymi. Napriek tomu boli začiatky štúdia v Nemecku jedným z najťažších období v jej živote. Mala osemnásť rokov, stravovala sa zásadne Nutelou a hneď pribrala zo desať kíl Bolo to aj zásluhou slovenskej emigrantky, u ktorej bývala, a ktorá ju vykrmovala. Problém však bol najmä s jazykom. Mala šťastie, že u Milana Sládka táto bariéra vlastne odpadla. Keď po roku odišiel, tak práve ako-tak začala hovoriť i rozumieť po nemecky.

Do školy v Essene chodila štyri roky. "Štúdium bolo naozaj veľmi náročné a zaberalo toľko času, že nebolo možné popri ňom už hrať, ako to býva zvykom na iných podobných školách," zaspomínala Olinka. Absolventské predstavenie pripravila so svojím priateľom Björnom Leese a prešli s ním mnohé festivaly. Na základe toho dostala angažmán v Berne i v Essene. "Mala som stále komplex, ako to bude ďalej po absolvovaní školy, keďže som si uvedomovala, že mám v nemčine výrazný akcent. Tieto dva angažmány ma však komplexu zbavili. I kritika napokon ocenila práve môj akcent a zistila som, že Nemci to vlastne majú radi. Sú ako národ skôr takí striktní a prísni, ale uvedomujú si, že každá inakosť cudzincov v umení ho určite obohacuje."

Pantomíma je dnes už neraz považovaná za trochu archaické umenie, ale stále je to žáner pomerne obľúbený - možno však pod iným názvom, respektíve skombinovaný s inými hereckými žánrami, najmä tými komediálnymi. Klasická pantomíma s mímom s nabielenou tvárou už rozhodne nepatrí medzi súčasné umenie.

"Priateľ Björn dal so svojimi kamarátmi dohromady predstavenie, v ktorom používajú veľké masky karikujúce ľudské tváre a majú s ním veľký úspech - vyhrali aj mnohé festivaly. Ponúkali i mne, aby som s nimi hrala, ale odmietla som, pretože moja silná stránka je výraz, mimika a oči. Veľmi rada mnohé emócie minimalizujem do jediného pohľadu. Nuž a chcem robiť to, v čom som najlepšia." Zásadovosť, ktorú jej otec nazýva bláznovstvom.

OLINKA ORPHEA

Herecká skupina, ktorú si po skončení školy založili, sa volala Olinka & Björn. Pred časom však do nej pribrali kontrabasistu Nilsa Inhorsta, ktorý na tej istej škole študoval džez. Potrebovali nový názov a nejako sa im ho nedarilo vymyslieť. Olinka nám s úsmevom prezradila, ako k nemu napokon prišli: "Jednu noc sa mi sníval sen, že som išla po ulici, na ktorej boli vyvesené plagáty s titulkom Olinka Orphea. Keď som to hovorila chlapcom, veľmi sa im ten názov zapáčil a tak sme sa rozhodli, že sa naše zoskupenie bude volať 'Olina Orphea & Band'. Vymysleli sme do vystúpenia aj taký fór, že sme vlastne traja Slováci. Björna som pomenovala Braňo Ferienčik a Nilsa Miloš Novomeský. Čo sa týka Orphea, sedí mi toto meno aj z toho dôvodu, že som celé detstvo snívala o tom, že sa stanem slávnou speváčkou. Obdivovala som Darinku Rolincovú a stále som ju napodobňovala - mama mi jej platňu už skrývala, lebo to nemohla počúvať. Celé hodiny som spievala na balkóne a moje dve mladšie sestry mi robili publikum. Sused to nemohol vydržať a najprv ma iba upozornil, že boli aj takí, ktorí krajšie spievali a prestali. Keď som sa nedala odradiť, tak začal do mňa hádzať rôzne predmety zo záhrady. Keď už na nás dolietali aj kamene, tak sme sa presunuli na druhý balkón, lebo z tej strany boli tolerantnejší susedia. Keď sa ma niekto pýta, tak hovorím, že Orfeus tak nádherne spieval, že ho aj kamene nasledovali. Ja síce tak krásne nespievam, ale kamene ma nasledovali tiež. Takže to meno je úplne namieste."

KONCERT PRE AMORA

Olinkin kamarát Björn pochádza z hudobníckej rodiny a vždy, keď doma hrával na niektorý hudobný nástroj, tak sa k nemu pridávala spevom. Nakoniec takto vznikol celý spoločný repertoár. "Zdal sa nám zaujímavý, a tak sme sa ho rozhodli preniesť na javisko a spojiť s pantomímou," vysvetľuje ďalší svoj projekt Olinka. "Ukázalo sa, že práve tento žáner bol akousi dierou na nemeckom trhu. Konkurencia v divadelnom umení je obrovská, ale spojenie hudby, spevu, veršov, tanca a pantomímy - to tu ešte nebolo! Predstavenie sme nazvali "Koncert pre Amora" (tak sa volal náš psík, ktorý sa nám stratil na Orave). V predstavení ide o to, že sa celý čas venujem svojmu psovi, stále o ňom rozprávam, aký bol krásny, múdry a charizmatický a nevšímam si, že ma obaja chlapci milujú, ba ani to, že sa o mňa pobijú. Keď vidia, že sa o nich napriek tomu nezaujímam, odídu z javiska. Poslanie je v tom, že človek by sa nemal stále obracať do minulosti a nariekať za tým, čo bolo, treba však brať aj tú prítomnosť, aká je. Má to viac paralel - rozprávam tam o svojom detstve, o príbuzných z Oravy, svojím spôsobom sa tu hrám na slovenskú nacionalistku. Ale nerobím to agresívne, ale takou naivnou komickou formou. Pred dvoma rokmi sme s týmto predstavením, pravda trochu upraveným, boli aj na Slovensku a aj tu zarezonovalo. No a spevu som sa konečne začala venovať systematicky - vždy, keď som v Bratislave, chodím tam na hodiny spevu."

Feldekovci sú klasická rodina, v ktorej všetci držia pohromade a rodičia s deťmi prežívajú ich problémy i radosti. Mama vždy Olinke prízvukovala, že keď jej bude ťažko a bude sa jej zdať, že to už nevydrží, tak sa má vrátiť domov. Ale akási slovenská hrdosť a veľká túžba niečo dokázať jej to nedovolili, ani keď jej bolo najhoršie.

DIAĽKOVÉ ZÁŽITKY OTCA

"Bol som na Olinkinom absolventskom predstavení, s ktorým neskôr prišli aj do Bratislavy," povedal nám počas rozhovoru Ľubko Feldek. "Počúvam však od nej neraz celé ságy o jej vystúpeniach, takže s ňou mám svojho druhu diaľkové zážitky. Pred časom sa napríklad ozvala, že by potrebovala naštudovať 'Veselé paničky Windsdorské' - tak sme jej hru zohnali a poslali. Dostala totiž v opere 'Falstaff', ktorá vznikla na túto tému, postavu posúvajúcu dej, akéhosi rozprávača. Vsunula do textu i svoje komentáre a vymyslela si fór, že sa chvíľami tak vžije do deja a tak rozčúli na záletníka Falstafa, že mu začne strašne nadávať. A ako to už býva, keď človek nadáva, vždy napokon prejde do rodného jazyka. Olinka sa rozhodla, že teda bude pri týchto emocionálnych vrcholoch prechádzať do slovenčiny. A tak v pomerne vypätých chvíľach používala naozaj aj nevyberané slová, keďže bola presvedčená, že jej nikto nerozumie a že obecenstvo vezme princíp takejto hry. Už prvé predstavenie malo vskutku úspech a po skončení sa z jamy, kde sedí orchester, vztýčil plačúci človek a nesmierne dojatý sa jej prihovoril - bol to Slovák, ktorý tam hral už rok a celý čas nepočul slovenčinu, až mu z toho bolo na zozúfanie a Olinka mu írečitými slovenskými slovami zachránila život!"

Teraz sa Olinka Feldeková venuje najmä novému programu, ktorý sa stal prioritou pre všetkých jej troch protagonistov. Raz do týždňa učí operných spevákov pohybovú výchovu, robí pantomimické workshopy... A tiež sníva, respektíve pevne verí, že sa jej podarí presadiť sa aj vo filme. Najväčšia jej túžba je, aby otec napísal scenár filmu, v ktorom by hrala. Olinka sa rozhodla v Nemecku už zostať. "I keď, pravdu povediac, by som bola najradšej všade naraz," dodáva na záver trochu zadumane.

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

21.08.2002