Víťazoslav Hronec: Poézia je univerzálny prejav človekovho bytia


Víťazoslav Hronec je všestranná osobnosť v literárnej tvorbe Slovákov z Juhoslávie: básnik, prozaik, literárný kritik, bibliograf, prekladateľ, redaktor knižných vydaní a literárného časopisu. V literatúre je aktívne prítomný od druhej polovice 60. rokov 20. storočia, hoci jeho literárné začiatky siahajú až do rokov päťdesiatych. Jeho bibliografia knižných vydaní je bohatá čo do titulov publikovaných v Juhoslávii a na Slovensku, pôvodných a preložených do iných jazykov-srbčiny, maďarčiny, rumunčiny, rusínčiny.

Začal ako básnik, prvú básnickú zbierku Hviezdy, pobrežie uverejnil v roku 1969 a za ňou prichádzali zbierky Soľ, ale piesok (1971), Medzi doma ohňami (1977), Hranica (1981), Mlin za kafu (1984, básne sčasti napísané po srbsky), Uhol posunu (1987, autorský preklad niektorých básní do slovenčiny). Reprezentatívný výber z jeho tvorby pod názvom Podiel na jablku vyšiel v roku 1990 na Slovensku. K publikovaným básňam stále tvorivo pristupoval, menil ich a dotváral, takže reprezentatívný výber z jeho tvorby Almagest (1999) čitateľ vlastne vníma ako nové básnické čísla.

V básňach sa priam programovo vyhýbal sentimentálnosti akéhokoľvek druhu. Pre tých, ktorí od krajanského či menšinového básnika očakávajú hymnickú oslavu rodiska a všetkých jeho nacionálných a etnografických náležitostí, Hroncova poézia bola a bude určitým druhom sklamania. Literatúru vôbec a poéziu tobôž chápal ako univerzálny prejav človekovho bytia bez ohľadu na etnické a iné hranice. Zanietený znalec vrcholných svetových básnikov sa usiloval o také básnické slovo, ktoré by bolo nadostač silné, aby unieslo aj to najťažšie: podstatu vecí, javov a fenoménov. Práva hľadanie podstaty fenoménov tvorí Hroncov básnický program takmer od začiatku jeho básnickej tvorby. Jeho báseň je hľadanie spôsobu o uchopenie fenoménov určujúcich nielen bytie autorského subjektu, ale aj bytie človeka vôbec v súradniciach historického a mýtického času. Hroncovmu básnickému naturelu najviac vyhovovala klasicistická poetika, akú vo svetovej poézii reprezentoval predovšetkým T.S. Eliot, ale to neznamená, že sa z neho stal priamy nasledovatel a už vôbec nie Eliotov epigón. Klasicistická poézia a báseň, ktorá sa jej pridržiava, nepripúšťajú nekontrolovanú riavu emócií. Aj Hroncova básnická výpoveď je odsubjektivizovaná a odemocionalizovaná, navonok aj impersonálna. Ale to je iba navonok: prítomnosť básnického subjektu v tkanive básne je očividná, ale predovšetkým vo funkcii organizátora takého básnického diania, ktoré z individuálnej skúsenosti vychádza, ale aj súdi filtrom nadindividuálným. V kontexte slovenskej poézie poézie v Juhoslávii Víťazoslav Hronec bol vlastne prvý básnik, ktorý čerpal zo žriedla mytológie, predovšetkým starogréckej, a po ňom sa k takému inšpiračnému prameňu priklonili aj niektorí básnici, ktorí sa zjavili pred ním.

K výraznejšej premene v jeho poézii dochádza začiatkom 80. rokov, keď sa podujal na depatetizáciu básnickej výpovede. Mýtické súvislosti a mýtický čas prechádzajú postupom profanizácie. Prelom v Hroncovej poézii možno sledovať na reláciach moderna - postmoderna. Výstižne a dôkladne o vývinových premenách Hroncovej poézie písal Adam Svetlík v monografii Poetika presahu (1997).

V poslednom desaťročí básnika Hronca vystriedal Hronec prozaik. Spisovateľ sa v 90. rokoch cieľavedome vzdal básnickej tvorby a ponechal si iba konečné dotváranie svojich básní. V próze sa vyskúšal síce už v období, kým sme ho vnímali predovšetkým ako básnika, od 70. rokov sporadicky začal uverejňovať aj poviedky, ktoré spočiatku naozaj prejavovali nápadné znaky básnického rukopisu. Nebolo to také výrazné na štýlovej úrovni, ale skôr na úrovni výrazného emocionálneho podložia fabuly. Postupne sa však ukázalo, že Hroncove poviedky nie sú iba vedľajším literárným produktom básnika - aj v tejto literárnej oblasti literárnej tvorivosti Víťazoslava Hronca sa prejavuje cieľavedomosť a do dôsledkov premyslená programovosť. Najprv uverejnil zbierku poviedok Prievan (1976, preložená do srbčiny a do rusínčiny), po dlhšom časovom odstupe zbierku Pán vzduchu a kráľov syn (1993) a o niekoľko rokov román Plný ponor (1999). Sem treba zaradiť aj denníkovú prózu Stretnutie s Minotaurom - Denník V. A. Hronca 1964-1996 vydané v roku 1997, ktorú uverejnil pod menom hrdinu svojich poviedok Vladimíra Lutrova. Jeho prozaická tvorba vyšla v dvoch zväzkoch pod názvom Amarna 1 s Amarna 2 (2000), s dôkladnou bibliografiou publikovaných próz a literárnokritických textov o nich s rodokmeňom rodiny postáv zjavujúcich sa v poviedkach a v románe Lutrovci s príbuzenstvom. Štvrtá kniha tohto reprezentatívného výberu z diela Víťazoslava Hronca je vlastne denník o románe Plný ponor, ktorá vyšla pod názvom Algol (2001).

V troch fázach alebo v troch cykloch Hroncovej prozaickej tvorby sledujeme vlastne tri rozličné typy a modely rozprávania - poviedky z prvej zbierky sú v prevažnej miere modernistické, v druhej knihe sú už ilustratívne a programovo postmoderné, zatiaľ čo je román pokus o hyperrealistické rozprávanie s úsilím prozaicky súčasne zachytiť niekoľko paralelne sa rozvíjajúcich príbehov. Všetky tri knihy tvoria jeden celok, v ktorom časti k sebe nepriliehajú len na základe podobnosti, ale aj odklonov. Každý prozaický text možno vnímať osobitne ako osobitný celok, dokonca aj jednotlivé románové kapitoly, ale plný význam plný každý ten text nadobúda iba vcelku prozaickej tvorby Víťazoslava Hronca. Ten celok je zložený z fragmentov, navzájom zložito rozprávačsky poprepájaných- celok teda nevyvstáva z mechanického súčtu častí. V každom prípade treba vysoko kvitovať obrovské prozaické úsilie Víťazoslava Hronca - v poslednom desaťročí minulého storočia je popredný prozaik v slovenskej literatúre v Juhoslávii, spisovateľ, ktorý svojim dielom prerastá rámce a kultúrne funkcie menšinovej literatúry a jednak aj do vyšších nadnárodných celkov, akým je napríklad stredoeurópsky duchovný priestor.

Keď máme na zreteli celkovú intelektuálnu osobnosť Víťazoslava Hronca, netreba sa diviť, že sa prejavil aj v literárnej metatvorbe, totiž v literárnej kritike a esejistike. Pozorne sledoval a študoval najmä literárnu tvorbu Slovákov z Juhoslávie uverejnil tri knihy štúdií, esejí a článkov, bez ktorých by slovenská literárna veda v Juhoslávii v najširšom zmysle bola oveľa chudobnejšia Za poetikou 1979, Svet básnického obrazu 1988, Generácia vo vlastnom tieni 1990). V poslednom období sa vzdal písania literárnej kritiky v užšom zmysle a viac sa prikláňa k literárnej esejistike, ktorá mu umožňuje zhustené, až gnómické sprostredkovanie bohatých vedomostí a skúseností spisovateĺa, ktorý celý svoj život venoval literatúre.

MICHAL HARPÁŇ, SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

30.09.2002