Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

Ernest Stredňanský: Treba sa spolahnúť na vlastnú, tvrdú prácu


Stáli ste pri zrode Slovenskej televízie i slávnych "bratislavských televíznych pondelkov", ktoré sa dodnes toľko spomínajú aj v Česku. Ako na túto prácu spomínate?

Bolo to fascinujúce obdobie. Ako každé priekopnícke. Vďaka českým kolegom sme sa po niekoľkomesačnom pobyte v pražskej televízii naučili to najpotrebnejšie a potom nás jednoducho hodili do vody v Bratislave a my sme museli plávať. Ale asi sme to dokázali pomerne dobre, pretože už prvé pôvodné televízne inscenácie ukázali, že "na to máme". Režisér Roháč nám pomohol s prvou a potom sme už boli odkázaní sami na seba. Veľmi rád spomínam na prvú slovenskú pôvodnú televíznu hru Príbeh Verony Tkáčovej, ktorú som mal tú česť režírovať. Vysielali sme ju mimochodom z pražského štúdia pre celú republiku, pretože vtedy ešte retranslačný smer na Česko nebol vybudovaný.

A tie naše dnes už historické pondelky? Podieľal som sa na tvorbe vtedajších pôvodných televíznych inscenácií spolu s hlavným dramaturgom a ich iniciátorom Daňom Michaellim a s talentovanými režisérmi Horňákom, Chmielom, Rakovským, Svobodom a ďalšími. Hovorilo sa dokonca o "slovenskej televíznej škole". Neuvedomovali sme si, aký obrovský význam mali tieto inscenácie najmä v Česku pre poznávanie slovenskej kultúry a osobitne slovenského herectva, prezentovaného doteraz neprekonanou generáciou hercov, akými boli Záborský, Pántik, Meličková, Kráľovičová, Romančík, Chudík, Filčík a ďalší. Mnohí z nich už dnes upadli - bohužiaľ - do zabudnutia. Ale takí sme my, Slováci. Nezvykneme si oceniť minulosť, ani tých, ktorí v nej kládli tehličky budúcnosti.

V roku 1968 ste sa rozhodli emigrovať - na vrchole slávy. Bolo to ťažké zvažovanie?

Komu je ľahko, keď opúšťa vlasť? A domov, a všetko, čo mu je drahé? No - musel som to urobiť. Som tvrdý stúpenec individualizmu. Iba zo silného indivídua vyviera sila národa. Mňa ako jednotlivca urazil Sovietsky zväz svojimi tankami, ktoré sa v roku 1968 vrútili na naše územie. Bola to zločinná okupácia. Vyvodil som z nej jedine možný krok: odišiel som. Dobrovoľne. Hľadať slobodu - to predovšetkým, a moje nové zaradenie niekde inde vo svete.

Spočiatku ste pôsobili v Nemecku, v rozhlasovej stanici Slobodná Európa. Potom ste odišli do Spojených štátov, kde ste krátko učili slovenčinu na Jazykovej škole pre diplomatov vo Washingtone. No už v roku 1976 ste sa ocitli v pozícií nočného predavača v celoamerickej obchodnej sieti Seven-Eleven, v akejsi americkej Večierke. Ako k tomu došlo a ako ste taký pád niesli?

Ťažko. Spočiatku. Nie azda preto, že by som sa bál práce. No v počiatočných okamihoch som sa cítil ako v tuneli, v ktorom bola tma a nevidel som z neho východiska. Kurz na škole sa skončil a bol som na ulici. Zhodou náhod som sa dostal do Kalifornie v nádeji nájsť čosi v Hollywoode. Bol som však naivný. Na osem mesiacov som vďaka priateľovi, ktorý ma odhovoril od Hollywoodu, zapadol vo Fairfaxe povyše San Francisca. Kórejčan, ktorý vlastnil predajňu siete Seven-Eleven potreboval nočného predavača. A tak som osem mesiacov varil kávu, predával žuvačky, sem-tam víno a vôbec to, čo nájdete aj v slovenskej či českej Večierke. Za almužnu. Za 2,50 na hodinu. Bol to skutočne tunel. Kde-tu sa na jeho konci objavilo svetielko, no zhaslo vždy prv, než som si uvedomil, že tam je. No čosi bolo vo mne. Akási nepoznaná sila prežiť. Až neskôr som pochopil, že ju má každý človek, ktorý sa odhodlá nevzdať sa.

Trvalo to dlho, kým som sa vyškriabal na svetlo z vlastnej biedy, bez pomoci, či bez tých u nás tak proklamovaných a zneužívaných sociálnych sietí. Ak by som sa bol mohol na niečo také spoliehať, nikdy by som sa nebol zachránil pre ďalší plodný život. Azda by som bol na dne dodnes.

Znova ste začali v televízií - od piky, dokonca od pozície človeka, ktorý upratuje štúdio. Dotiahli ste to tam až k Emmy Award, akémusi televíznemu Oscarovi. Aké je to dokazovať všetko znova? Bola skúsenosť zo Slovenska devízou, či niekedy aj príťažou?

Televízia v Amerike a na Slovensku z pohľadu režiséra umeleckých relácií - to nemožno porovnávať. Tvrdo som "makal". Drvil angličtinu. Prešiel som niekoľkými zamestnaniami. V televízií som naozaj začal od piky. Zametal som štúdio. Staval kulisy. Bol som kameramanom, zvukárom, inšpicientom, osvetľovačom. A po čase opäť režisérom. A učiteľom televíznej produkcie na univerzitách v San Franciscu a v San José. Potom ma, v jeden pre mňa vzrušujúci večer odmenili najvyšším americkým televíznym ocenením - Emmy Award. Každý ma presviedčal, že tá zlatá soška je vrcholom čohosi, o čo som sa usiloval od prvého okamihu hľadania slobody a svojho zaradenia v ďalekom a cudzom svete.

Ak som chcel prežiť, tak som musel vydolovať hoci spod zeme zmysel svojej existencie. Podarilo sa mi to. I vďaka televíznym základom, ktoré som si priniesol zo Slovenska. A tak moja Emmy, najvyššie televízne ocenenie v Spojených štátoch, nepatrí iba mne. Patrí aj Slovensku i bývalému Československu, i keď sa kedysi obrátili ku mne chrbtom. A patrí aj Slovenskej i bývalej Československej televízii, hoci v jej zaznamenanej histórii moje meno nenájdete. Ale napokon - existujú v českej a slovenskej histórii oveľa vzácnejší ľudia ako ja, na ktorých sa zabudlo.

Začali ste v rozhlase v roku 1948 ako reportér. Po rokoch ste sa vrátili k novinárčine v Hlase Ameriky. Dnes už na dôchodku spolupracujete i naďalej so slovenskými médiami, napríklad s televíziou TA3. Môžete porovnať našu a americkú žurnalistiku?

Európska a teda i česká a slovenská žurnalistika sa mi zdá byť príliš ideologická, poznačená krajne ľavicovým vývojom v Európe. Najmä spravodajstvo nie je dôsledne "balancované". Veľa ráz mi je hneď jasné, na ktorej strane "barikády" žurnalista stojí. Pokiaľ komentuje, je to v poriadku. No ak informuje, musí byť objektívny. Svoje osobné presvedčenie musí nechať doma v zásuvke. V tomto hlavnom parametri žurnalistiky sú americkí novinári ešte stále akceptovanejší ako európski.

Vydali ste knihu Drsne chlapská spoveď. Ako tá spoveď pre vás samého vyznieva?

To, prepáčte, nechám na čitateľa. Nepísal som tento fiktívny román so silnými autobiografickými prvkami s úmyslom poúčať. Vravia mi, že sa v ňom ako červená niť tiahne čosi, čo možno označiť za vnútornú silu človeka dostať sa zo dna na povrch a zvíťaziť. Vlastnými silami. Ak je to tak, fajn. Čo ma však teší najviac, že mi ľudia píšu, ako sa kniha dobre číta. Desiatky čitateľov mi už napísali, že som zodpovedný za ich dve či tri prebdené noci, ktoré čítaniu knižky museli venovať.

Ako vidíte z diaľky, z Ameriky, česko-slovenské vzťahy? A ako vzťah Slovenska a krajanov v zahraničí?

Bohužiaľ, referendum o rozdelení Československej republiky sa nekonalo. A malo sa! Dúfam, že to i objektívna história takto vyhodnotí. Teší ma však, že aj po rozhodnutí dvoch na seba nahnevaných politikov, ktorí prakticky za oba národy svojvoľne o rozdelení republiky rozhodli, sa naše vzťahy nezrútili. Že máme i naďalej jeden druhého v úcte. Že sa vieme vzájomne inšpirovať a rešpektovať. Je stále čo naprávať. No pokiaľ sa týka Slovenska, azda viac vo vzťahu ku krajanom v zahraničí ako k Čechom. Na Slovensku - a o tom je aj môj román - ešte stále prevláda nadradený, no vlastnými znalosťami nepodložený vzťah niektorých Slovákov k cudzincom a cudzím skúsenostiam, vrátane k slovenským emigrantom, ktorí už veľa ráz ponúkli úprimnú pomoc. Myslím si, že to vyplýva z pocitu menejcennosti, ktorej sa náš národ nevie zbaviť. A preto sa stavia do pózy: "Všetko vieme, nijakú pomoc nepotrebujeme!" Istí slovenskí politici to vyjadrili dokonca primitívnym heslom: "Cudzie nechceme, svoje si nedáme!" To hovorí za všetko, nie? Ale ja som optimista. Musí sa to obrátiť k lepšiemu, len sa nesmieme toľko spoliehať na finančné fondy z Európskej únie, ale na svoju vlastnú, tvrdú prácu!

VLADIMÍR SKALSKÝ

Get the Flash Plugin to view this file.
Stiahnite si Flash plugin pre prezretie tohto obsahu.

15.05.2003