Anketa

Čo očakávate od novej vlády v oblasti starostlivosti o krajanov?
Navýšenie financií na krajanské aktivity
Počet hlasov: 8190 44%
Voľby internetom
Počet hlasov: 2759 15%
Zastúpenie krajanov v parlamentnom výbore
Počet hlasov: 2492 13%
Lepšia spolupráca Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí s krajanmi
Počet hlasov: 3702 20%
Zastúpenie krajanov v komisii pre rozdelenie grantov
Počet hlasov: 1599 9%
Počet hlasujúcich: 18742

České médiá slovenskými očami


Už je to tu zase. Za socializmu sa mi jeden zahraničný komentátor chválil: „Toto je prima prácička. Tu si z chuti zanadávaš na tých zlých beztrestne a ešte ťa doma aj pochvália.“ S českými médiami píšucimi o Slovensku je to obdobne. V základe nepripadá do úvahy, aby Slovensko v čomkoľvek prekonalo sebavedomie českého komentátora. A ak by snáď nejaký jednotlivec v slabej chvíli pripustil, že sa tým Slovákom predsa len čosi podarilo, hneď sa nájde iný, ktorý mu to (ale hlavne českým čitateľom) hneď obetavo vyhovorí. Čím menej vie o Slovensku, tým lepšie.
  Pred Novembrovou revolúciou som na pražských internátoch poznal Moraváka menom Ivoš. Chlastal prvú ligu a bol to spoľahlivý spoločník. Na Slovensku bol asi len raz, keď sme ho pozvali do jednej televíznej relácie o literatúre. Dostal honorár, slušne najesť a dobre vypiť a ešte sa nad ránom sťažoval, že sme mu nedodali nejakú „babu“. Skrátka, parťák-dáreček. Po revolúcii sa ozval znova a my sme nevychádzali z údivu. Ivoš priletel lietadlom, ubytoval sa v najlepšom hoteli, predviedol nám v tej dobe očarujúcu vec zvanú notebook, prenajal si auto a predviedol otvorené konto od redakcie. Tá záhadná premena mala svoje vysvetlenie - náš Ivoš sa stal mediálnym expertom na Slovensko! Jeho kvalifikáciou bolo asi to chlastanie s nami. Keď sme po tom znovuzvítaní sedeli v Bratislave na víne, jeden z najväčších vtedajších odborníkov na vnútornú slovenskú politiku, Robert Kotian, sedel oproti Ivošovi a vyzeral ako domorodec v sukničke z bambusových listov, ktorý za pohár ohnivej vody opisuje cudzincovi najväčšie tajomstvá navštívenej exotickej krajiny. Ten pohľad ma už vtedy zarazil. Ale ešte viac Ivošove neskoršie mediálne výplody. Ivoš sa stal zakrátko odborníkom na všetko slovenské. Od toho akého máme mať premiéra, až po to aké majú byť u nás vysokoškolské internáty. Boli to bláboly ešte horšie ako keď sa rozrečnil nad ránom po veľkej pitke pri poslednom, kapurkovom, poháriku. Písal to totiž (aspoň tak dúfam) triezvy. Teda by za to mal niesť plnú zodpovednosť. Ale zjavne neniesol. Čokoľvek napísal, vyšlo. A kto by na Slovensku vtedy míňal peniaze na známku a list, aby protestoval? Ivoš po čase zapadol a ktovie kde je mu dnes koniec. Ale nahradili ho iní. Napríklad taká Pavlína Wolfová dokonalo splnila obraz dobre plateného amatéra aj za Ivoša...
  Komplex pohľadu „z vysokého koňa“ nepatril vtedy len českým novinárom. Vtedajší český minister zahraničných vecí, pán Zielenec, prišiel do Bratislavy, aby vybranému poslucháčstvu Spoločnosti pre zahraničnú politiku v noblesnom hoteli Danube povedal svoj názor o integrácii našich krajín do západných štruktúr. Nevychádzal som z údivu. Tento pán celkom zjavne neovládal mapu, keď tvrdil, že Česká republika MUSÍ vstúpiť do EÚ a NATO ako prvá, pretože je z kandidátskych krajín najbližšie Západu. Celkom mu ušlo, že aj Turecko je v NATO a Grécko v EÚ. Ale chyba je v nás, Slovákoch. Kedykoľvek príde hosť a tára nezmysly, neprotestujeme. V Čechách by sa našiel minimálne jeden „šťoural“, ktorý by na lapsus takéhoto typu slovenského ministra zahraničných vecí určite upozornil. My chceme byť ako hostitelia grandi a potom si to odtrpíme takýmito lekciami agro-geopolitiky (pán Zielenec bol predsa docentom cez kravíny, alebo kukuricu, alebo..?).
  Niektoré zaužívané predpojatosti českých médií voči Slovensku však nepovažujem ani za náhodu, ani za omyl, ale za celkom vecnú taktiku. Najviac sa to prejavilo práve po našom rozdelení, ktoré sa mohlo (ako konštatuje aj Petr Žantovský) stať príkladom a priniesť body obom novým krajinám. Ibaže česká politická elita, a s nimi aj dobre informovaní novinári, si uvedomili, že vstup do západných štruktúr vôbec nebude ľahký. Nastalo neľahké triezvenie z porevolučného optimizmu, že nás Západ čaká s otvorenou náručou. Nečakal, naopak, zľakli sa toho nášho nadšenia a dali si načas. A vtedy, podľa mňa, vsadili českí politici aj novinári na hazardnú, ale predsa len šancu. Zahodili možnosť dobrých bodov pre obe krajiny a rozhodli sa inak. Rozhodli sa urýchliť vstup ČR do západných štruktúr ako „krajiny na úteku“. Na úteku pred nacionalizmom a dokonca fašizmom (a dokonca „dedičnom“ ako tvrdila pani Rita Klímová, československá Veľvyslankyňa a priateľka nášho demokratické vzorra Václava Havla), ktoré hrozilo českému Mařánkovi v stredoeurópskej triede od toho najväčšieho záškoláka – Slovenska. Odtiaľ tá mytológia, že na východ od rieky Moravy je už Balkán (neuveriteľné! opäť ktosi stratil mapu) a že Západ urobí najlepšie, ak rýchlo prijme „pod ochranu“ úbohých (dedične demokratických) Čechov. Ešte celý zvyšok 90-tych rokov hrala česká politická scéna na túto strunu a veľmi sa nebratala ani s inými „spolužiakmi“ v triede kandidátov. Najotvorenejšie o tom napísal A. Liehm (Kult. Život č.29-30/2002): „Malá česká arogancia nechcela o ničom takom ani počuť. My sme, samozrejme, najlepší, najmúdrejší, najschopnejší, dôjdeme do Európy sami, nebudeme vláčiť bremeno menej vyspelých komponentov vyšehradského projektu.“ Spolupráca v rámci V4 bola takto sabotovaná, Česi sa rozhodli ísť len sami za seba. Nevyšlo to, ale reminiscencie tohto machiavelistického postoja ostávajú, pretože aj v českých médiách stále ostávajú tí, ktorí z tejto pozície Slovensko komentovali dlhé roky. Ako by sa mohli tak rýchlo zmeniť?
  Mediálny obraz Slovenska v Čechách, ale nie je len výsadou politikov a novinárov. Svoje si prisadili aj intelektuáli, zopár ich patrilo aj medzi mojich veľmi dobrých priateľov ešte z 80-tych rokov. To priateľstvo sa malo zachrániť za malú „úlitbičku“: „Všichni Slováci jsou kreténi, viď, jenom ty, Gustave, jsi výjimka...“ Priznajme to konečne, už je načase. Takmer celú českú spoločnosť v roku 1992 ovládalo jedno heslo: „Ať si táhnou“. A považovalo sa priam za povinnosť, prisadiť si k tomu, kopnúť do mŕtvoly. Priznajme to predsa, samostatné Slovensko bolo považované za štátnu mŕtvolu. Nikdy nemalo normálne fungovať a existovali desiatky argumentov, podľa ktorých Slováci proste nedokážu sami si úspešne vládnuť. A produkovali ich nielen mnohí Česi, ale aj niektorí Slováci. Za všetkých to najpriamejšie povedal akýsi americký profesor českého pôvodu svojou lámanou materčinou pre ctenú BBC: „Ať si táhnou do svýho slovenskýho pekla, my budeme mít svůj český ráj...“ Nebol jediný, kto asi to nielen myslel, ale aj prial. Patrilo k dobrému tónu českého intelektuála, aby na túto tému čosi pridal. A nebolo to zasa až také ťažké, veď slovenská politická scéna sa exemplárnymi blbcami len hemžila. Dokonca aj český vedecký kolega spísal úvahu „jak jsme na ně dopláceli“ do vedecko-osvetového časopisíku vydávaného v Třeboni. Keď som mu to po čase do očí pripomenul, sklopil zrak. Chvalabohu, hanbil sa. Ale mnohí českí intelektuáli (nielen novinári) sa nehanbili a nehanbia sa dodnes. Len sa o tom radšej nehovorí.
  Výsledkom bolo, že pred rozdelením Československa boli nacionalistické postoje na Slovensku publikované len v okrajových, extrémistických periodikách. Hlavné a mienkotvorné médiá viedli polemiku. Dokonca aj za cenu toho, že poctivý novinár, ako napríklad zmieňovaný Robert Kotian, v záujme objektivity uverejňoval a komentoval názory oboch strán (za aj proti rozdeleniu) až sa vlastne takmer vzdal vlastného, jednoznačného postoja. Aj kvanitfikovateľne môžeme dokázať, že na českej mediálnej scéne boli nacionalistické (chápané však ako „vlastenecké“) postoje prevládajúcim tónom hlavných, mienkotvorných českých médií. Umiernené hlasy boli vytlačené na okraj mediálnej scény. Rozdelenie (aj preto) väčšinu Slovákov zaskočilo. Ale rýchlo sa s tým vyrovnali. Naopak česká strana sa s tým nevie vyrovnať dodnes.
  Z uvedených dôvodov panuje v českých médiách dodnes voči Slovensku paternalistický, rodičovský tón. Nie ej to problém, ak sa niektoré lapsusy na českej strane jednoducho prejdú mlčaním. Keby napríklad na Slovensku komunistická strana ešte aj sedemnásť rokov po Novembrovej revolúcii tak mávala slovenskou politickou scénou a dokonca rozhodovala o tom kto bude slovenským demokratickým prezidentom bez toho, aby sa vzdala komunistickej minulosti ako sa to deje v Čechách – mali by sme to „na tapete“ denne. Ale o tomto absurdnom unikáte českej politickej scény sa vzorne mlčí. Rovnako ako, keď napriek jasným dohodám český parlament ukradol spoločnú vlajku bývalého štátu a českí novinári sa tvárili, že to je normálne, dokonca vlastenecky záslužné. Prečo sa potom čudovať, že smerom k vlasti je český komentátor „tichošlápek“ a potměšílek“, ale ak ide o Slovensko, mení sa na geroja v kombinácii s „chytrou horákyní“? Zažil som u nás ešte pred Novembrom 1989 ako jedného z partnerov v literárnej besede Martina Komárka. Suverénne tvrdil veci, ktoré si jednoducho nenechal vyhovoriť (môžeme citovať z publikovaných pasáží tejto besedy v časopise Dotyky). Neskôr sa ukázalo, že sa naozaj mýlil. Ale sebavedomie ho preto neopustilo. Takže sa snáď dá, spolu s Petrom Žantovským, konštatovať, že pokiaľ si chce český novinár liečiť komplexy (alebo aspoň „schladit žáhu“), neurobí chybu, ak napíše o Slovensku. Vtedy totiž platí to, čo vedel už ten môj známy zahraničný komentátor za socializmu. Sú skrátka krajiny, ktoré je tak sladké kritizovať...

Gustáv Murín