Aj hranice musia mať hranice


Najnovšie vyhlásenie českého ministra zahraničných vecí Sašu Vondru o tom, že pre ich vstup do Schengenu sú ochotní pristúpiť aj k sprísneniu režim na hraniciach so Slovenskom, je čítanková ukážka českej politiky okázalého, ale beznádejného šplhúnstva, ktoré predvádzali naši bratia už od rozdelenia Československa. Rovnakým spôsobom sabotovali Vyšehradskú štvorku, keď vtedajší premiér Klaus odvolával svojich ministrov už z cesty na jeden zo summitov V4, ale dnes ako prezident si spoluprácu V4 pochvaľuje. Najotvorenejšie o tom napísal A. Liehm (Kult. Život č.29-30/2002): „Malá česká arogancia nechcela o ničom takom ani počuť. My sme, samozrejme, najlepší, najmúdrejší, najschopnejší, dôjdeme do Európy sami, nebudeme vláčiť bremeno menej vyspelých komponentov vyšehradského projektu.“ A zasa, tentoraz s hranicami, začínajú?
  Hranice sú neprirodzené. Začali tým Číňania a nepomohlo. V Európe sa ako prví jasne ohraničili proti neznámemu a nepriateľskému svetu až Rimania povestnou Lines Romanum. Dovtedy tu ostro vymedzené hranice neexistovali. Odvtedy sa hranice stavajú hlavne proti tomu neznámemu a nepriateľskému, od ktorého sa chceme oddeliť. Sú tu ale dnes okolo nás neznámi, či dokonca nepriatelia? Vážne o tom pochybujem. Hranice v Európskej Únii strácajú zmysel a chvalabohu za to.
  Príkladom absurdnosti hraníc bol až donedávna nočný rýchlik na trase Varšava – Bratislava, prechádzajúci len cípom Českej republiky. Vďaka hraniciam tu však cestujúci zažívali pozoruhodnú nočnú tortúru – neuveriteľných osem kontrol v čase od 3.00 do 4.00 hod. ráno, teda v dobe, keď každý najlepšie spí. Prvé dve kontroly, colník a pasovák, prišli na poľskej strane hraníc. O chvíľu obdobná dvojica na českej strane. Potom neodhadnuteľná doba strávená v polospánku, kedy vlak prechádzal severovýchodným cípom Moravy k slovenským hraniciam. Z tej nekonečnej chvíle vás zobudili opäť iní dvaja strážcovia hraníc na českej strane a zakrátko poslední dvaja na slovenskej strane. A to všetko okorenené upozornením sprievodcu, že je nutné sa zamykať, lebo okrem hraničných kontrol chodia aj zlodeji. Táto kombinácia nutnosti neotvoriť a povinnosti otvoriť vyústila do absurdnej situácie, ktorej som bol svedkom. Dve pani z Poľska vo vedľajšom kupé absolvovali prvé štyri kontroly bez problémov. Aj piatu, českého colníka, zvládli. Potom ale prišiel opäť buchot na dvere. A ony, asi v rozospatí, ale aj strachu, odmietli otvoriť. Jednoducho si mysleli, že kontrolu už majú za sebou a jediný kto na nich môže tak neuveriteľne agresívne búchať, sú nebezpeční lupiči. Ale bol to český pasovák a nemal akurát dobrý deň. Jeho búchanie sa stupňovalo do nepríčetna a jeho komentár tiež. To ich ešte viac vyľakalo, ale nakoniec predsa len otvorili. Ale to už bolo, pre tohto malého poloboha, neskoro. Malosť v uniforme je neliečiteľná. Medzičasom totiž prišla aj jeho kolegyňa a on sa rozhodol, že všetkým trom ukáže kto je tu pánom. Nepomáhalo vysvetľovanie, ani to, že mali všetko v poriadku, už ani slzy nakoniec, tento arogantný, zupácky vládca nad ľudskými osudmi sa rozhodol predviesť svoju moc. A vyhnal tie dve pani do studenej noci na opustenej zastávke, kde po odchode tohto rýchlika, nemali nádej dočkať sa skoro žiadneho ďalšieho spoja. A aký bol tento uniformovaný pánboh spokojný, ako náramne sa vyzúril, ako názorne všetkým ukázal - svoju  nekonečnú hlúposť.

Hlúposť je nadnárodná
  Horšie je, že sa táto hlúposť nedá liečiť. Samozrejme, že som ako svedok celej ukážky úradníckej perverzity podal sťažnosť. Ale vyšetrovanie sa vlieklo pol roka a skončilo na tom, že kolegovia toho zúrivca (možno aj on sám) zastrašili sprievodcu vlaku a ten potom svedčil úplné nezmysly. Je to neriešiteľné (skúste sa o tretej ráno, len v pyžame, postaviť na odpor niekomu, kto sa vyžíva vo svojej mocičke?), pokiaľ existujú hranice. Lebo úradníkovi v uniforme môžete zobrať jeho potešenie zo šikanovania cestujúcich len tým, že mu zoberiete príležitosť na takéto úbohé exhibície zrušením hraníc.
  Hranice totiž dávajú šancu ľudskej hlúposti, ktorá je bezhraničná. Netýka sa to len jedného prípadu českého kontrolóra pasov na trase, kde to ani nemalo zmysel, veď drvivá väčšina cestujúcich Českou republikou len prechádzala bez toho, aby ju v noci čo i len videla. Aj slovenskí colníci sa vedeli dômyselne vyzabávať. Poznám celú zbierku takýchto príhod od suseda z oravskej chalupy, ktorý býva v Havířově. Raz mu nedovolili previesť starú práčku, lebo je to šrot a to je odpad a ten sa nesmie prevážať cez hranice. Inokedy ho vrátili, lebo mal čohosi viacej, než dovoľovala práve vtedy platiaca len námatkovo zvolená norma, hoci vedeli, že na chalupu chodí takmer každý víkend a tak si za celý rok môže po kúskoch doviesť aj celú novú chalupu. Ale predpis je mocná zbraň v rukách niekoho, kto tú zbraň chce použiť. Dodnes, hoci sme v EÚ, sa rakúski colníci vyžívajú tým, že nechajú vystúpiť všetkých pasažierov pravidelnej autobusovej linky z Bratislavy do Viedne a prejsť zvláštnou kontrolou, hoci iní cestujúci v autách samozrejme nevystupujú a stovky ďalších na pravidelných vlakových linkách a ďalších na lodnej pravidelnej linke samozrejme tiež nemôžu nechať za jazdy vystúpiť len preto, aby hneď zase nastúpili späť. Hranice sú však príležitosťou nielen na absurdné ukážky nadradenosti úradníkov v uniforme, ale aj na korupciu. O tom by mohla byť spísaná celá kniha len na jednom prechode, napríklad práve medzi Bratislavou a Viedňou, kde slovenskí colníci oberali vodičov kamiónov s cudzích zemí už automaticky ako akési povinné mýto za to, že im nerobili z jednoduchého prechodu hraníc peklo.
  Pre toto všetko som rád, že hranice pomaly zanikajú, hoci nie som rád, že ktosi medzi Slovenskom a Českou republikou nechal vystavať obrovské hraničné zariadenia, ktoré sú (a dúfam, že aj budú) celkom nanič. Som tiež rád, že môžeme po celej takmer už zjednotenej Európe cestovať len na občiansky preukaz, lebo sa v ňom nedá listovať. Aj pasovák je len človek, tiež sa rád zabáva listovaním a pečiatkovaním. To všetko už snáď konečne odpadlo ako zväčša zbytočný folklór minulého storočia. A asi nikto netúži potom, aby sa to zasa vrátilo najmä na našich spoločných česko-slovenských hraniciach.

Kedy v Schöngene?
  Tak ako sa rakúskym pasovákom ťažko zvyká na to, že už nie sme chudobní príbuzní z východu, ale im rovnocenní občania zjednotenej Európy, tak sa úradníkom v Bruseli ťažko pripúšťa, že by sme boli hodní naozaj otvorených hraníc. A je možné, že tentoraz majú pravdu. Cez naše východné hranice prichádzajú nielen tisíce utečencov z Ázie, ale s nimi aj u nás už zabudnuté choroby ako napríklad tubera. Je známe, že aj keď takto infikovaných utečencov zachytíme v táboroch, veľmi ľahko ujdú a vôbec nedbajú na to, že sú svojim hostiteľským krajinám skutočnou hrozbou. Rozumiem podmienke EÚ, že najskôr musíme spevniť naše hranice proti tomuto nebezpečiu od neznámych bežencov a až potom môžeme voľne prechádzať cez tie ich. Česko takéto vonkajšie hranice s krajinami mimo EÚ nemá a tak sa môže cítiť poškodené. Ale môže tiež prispieť k tomu, aby bol problém čím rýchlejšie vyriešený. Jednoducho tým, že pošle svojich pohraničníkov, ušetrených na česko-slovenskej hranici, na slovensko-ukrajinskú hranicu. Áno, pri Čiernej nad Tisou môže český pohraničník chrániť záujmy českého štátu i občanov. Nie je to koncept úplne nový a netýka sa to len českej pomoci. Takto by mohli v ohraničených časových turnusoch vypomáhať na najvýchodnejšom vale EÚ proti utečencom i ich chorobám aj pohraničníci z Nemecka, Belgicka, či Dánska. Ich príspevkom je aj to, že sú menej podplatiteľní, než tí miestni, a stálou rotáciou sa problém korupcie minimalizuje. Potom by to boli už naozaj schöngenské, v pravde európske hranice, vďaka ktorým by nás v ich vnútri už žiadne hranice nedelili...

Gustáv Murín